Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. (Rim 8, 22)
SLOVO V RODINE (Peter Lazorík) Stojíme na prahu globálnej klimatickej zmeny. Vstúpili sme do novej geologickej éry, ktorú nazývame antropocén. Tento názov vychádza zo skutočnosti, že už niet miesta na zemi, ktoré by nebolo poznačené človekom. Aj v najhlbších oceánoch, na najvyšších vrchoch aj v odľahlých pustatinách sa nájdu známky znečistenia, za ktoré zodpovedá človek.
Tento stav sa neustále zhoršuje, aj keď na prvý pohľad by sa dalo povedať, že Slovenska sa to netýka. Príroda je zničená a vážne poškodená. Kamkoľvek sa vyberieme, nájdeme odpadky, plastové fľaše a obaly. Sú v lesoch, potokoch, riekach aj na poliach. Ubúda včiel aj iného hmyzu, tíchne spev vtákov a cvrlikanie lúčnych koníkov. Vidieť húfy motýľov, ako uhášajú smäd v mlákach, bolo bežné, no dnes je ich akosi menej.
Dokonca aj z dedín mizne kikiríkanie kohútov, bučanie kráv, gagot husí. Pôvodný hospodársky život nahrádza bzukot strojov. Už neplatí, že na dedine je pokoj. Je bežné, že v sobotu ráno sa začína spevokol kosačiek, ktorý sa často končí až vo večerných hodinách. A tento rituál sa opakuje dookola každý týždeň počas celej sezóny. Výskumy naznačujú, že včelári v mestách sa môžu tešiť z čistejšieho a kvalitnejšieho medu ako na dedine. Vidiek je totiž zdevastovaný neviditeľnými nepriateľmi – chemickými postrekmi. Tvárime sa, že inak sa pestovať nedá. Musíme zničiť škodcov, zbaviť sa buriny, mať čo najvyššie výnosy – za akú cenu? Osobitnou kapitolou je voda, ktorá v studniach pomaly mizne, a záplavové dažde striedajú suchá. Svet sa rúti do katastrofy. Čo s tým zmôžem ja a moja rodina? Zdá sa, že je to v rukách niekoho iného, napríklad politikov a bohatých spoločností.
Boh pri stvorení dáva človeku jasnú úlohu, aby obrábal a strážil rajskú záhradu. Túto úlohu Boh nikdy nezrušil, je stále aktuálna. Preto je našou povinnosťou starať sa o prírodu a svet okolo nás. Ale ako naplniť toto slovo?
Medzi bežné kresťanské termíny patrí slovo metanoja, ktoré doslova znamená zmenu myslenia, obrátenie. Otočenie sa zo zlej cesty na cestu k Bohu. Aj vo vzťahu k prírode je potrebná táto metanoja, odvrátiť sa od ľudského poblúdenia hnaného nenásytnosťou, pohodlnosťou, chamtivosťou a pýchou. Teda začiatkom zmeny k lepšiemu je zmena myslenia.
Nepotrebujem – prvé slovo, ktoré potrebujeme žiť
Konzumná spoločnosť nás neustále ženie čosi mať. Reklamy na nás kričia: „Potrebuješ!“ Hovoria, že ak budem mať, budem šťastný, dosiahnem uznanie a prestíž. Potrebuješ nový telefón, auto, oblečenie… Budeš mať – budeš šťastný. Ale tak to nefunguje. Žiadna z týchto vecí nás neurobí dlhodobo šťastnými. Len na čas zakryje prázdnotu. Sám Ježiš nás učí: ,,Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev.“ (Lk 12, 22 – 23)
Konzumný systém je hnaný práve touto túžbou mať. Núti tak neustále vyrábať, zlepšovať, predávať, stále vytvárať zisk bez ohľadu na to, že sa ničí príroda, ale aj ľudské vzťahy. Preto každou zbytočnou vecou, ktorú nekúpim, spomaľujem tento zhon. Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, ktorí chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí (1 Tim 6, 7 – 10). Vidíme, že každý zhon za majetkom prináša zbytočnú bolesť, ničenie prírody a medziľudských vzťahov.
Hodnota nerovná sa cena
Materialistický prístup všetky hodnoty premieňa na cenu vyjadrenú v peniazoch. No niektoré veci nemožno vyčísliť. Akú hodnotu má život človeka? Aká je cena dobrého manželstva? Priateľstva? Koľko stojí radosť z práce? Zdravie? Zdravé životné prostredie? Dobrí susedia? Motýľ? Kvet? Domov? Môžeme sa na to pozrieť aj z iného pohľadu. Aká je cena vajec z obchodu a aká od babičky? A aká je ich hodnota? Koľko stoja uhorky v obchode a koľko vlastné zo záhradky? A akú majú hodnotu? Cena je chladná a neodráža skutočnú hodnotu vecí, pretože hodnota sa nedá poriadne vyčísliť a spočíva vo vzťahoch. Kvôli peniazom sa ničia hodnoty, kvôli cene rúcame a znehodnocujeme. Preto keď sa rozhodujeme, čo v obchode kúpiť, nerozmýšľajme nad cenou, ale hodnotou. Obklopujme sa hodnotami, nie drahými vecami.
Lokálnosť
Žijeme v globalizovanom svete. Rýchlo dostávame informácie o požiaroch v Austrálii, záplavách v Indonézii aj politickom dianí v ktoromkoľvek štáte. No okrem toho máme na pultoch v obchodoch tričká z Číny, čučoriedky z Peru, hovädzie z Brazílie, hrozno z Južnej Afriky, paradajky zo Španielska a pod. Už sme si zvykli na to, že nielen banány a pomaranče, ale aj u nás vypestovateľné potraviny pochádzajú z ďalekých krajín. Niekedy sa stáva, že jeden môj obyčajný nákup precestoval viac než ja za celý život. Pozitívom tohto systému je, že mnohé veci máme dostupné za nízke ceny a zároveň máme na pultoch celoročne aj sezónne ovocie a zeleninu. Odvrátenú stranu tohto luxusu zvyčajne nevidíme – alebo nechceme vidieť.
Bohaté spoločnosti skupujú pôdu a firmy v chudobných krajinách, zamestnávajú ľudí za hrozných podmienok. Využívajú slabšiu legislatívu. Mnohé postreky, ktoré sú v EÚ zakázané, sa v konečnom dôsledku aj tak dostanú so zeleninou a ovocím na náš stôl. Cena takýchto potravín je totiž práve vďaka týmto postrekom nižšia a lákavejšia. Podobne to funguje pri spracovaní mäsa. V Poľsku je legislatíva v hygienických opatreniach aj v používaní umelých ochucovadiel omnoho benevolentnejšia než na Slovensku. A tak mnohí slovenskí výrobcovia majú svoje pobočky v Poľsku, výrobky sú reálne vyrobené v inej krajine s jej hygienickými a potravinovými štandardmi, hoci sa vydávajú za slovenské. A to všetko len preto, lebo chceme a kupujeme to najlacnejšie.
Ovocím tohto systému je potom okrem iného nezamestnanosť. Ľudia, ktorí pracovali na Slovensku v tomto odbore, nemajú prácu. Naopak, poľskí zamestnanci sú odkázaní na zahraničného investora, ktorý ich opustí, len čo budú lepšie podmienky napr. v Maďarsku. Takto to funguje v mnohých odvetviach. Riešením tohto problému je sústredenie sa na lokálnosť. Na Slovensku je viacero hladových dolín, ľudia opúšťajú svoje domovy a rodiny, aby našli prácu. V týchto dolinách ľudia chodia do obchodu a kupujú poľské zemiaky, talianske jahody, mäso z Belgicka, pričom všetky tieto veci by mohli vyprodukovať priamo na mieste. Ľudia by mohli mať zmysluplnú prácu doma a nemuseli by čakať na cudzokrajných investorov, ktorí sa ich snažia využívať len ako lacnú pracovnú silu.
Takže ak kupujem španielske uhorky, podporujem nejakého neznámeho farmára a super bohatú firmu, ktorej ide len o zisk. Všetko má prerátané v peniazoch a nezaujímajú ju hodnoty. Kúpou uhoriek od slovenského farmára, možno suseda, podporím miestnu ekonomiku, zachránim pracovné miesto. Načo podporovať super bohaté nadnárodné spoločnosti, a pritom nechať bez živobytia blízku firmu? Veď každý z nás by chcel pracovať blízko a neodchádzať ďaleko. A iba vzájomnou podporou to dokážeme.
Je načase, aby sa skončil nezmyselný hon za hospodárskym rastom. Je to len ilúzia vytvorená finančným systémom, ktorý neberie do úvahy hodnoty. Náš svet je konečný, s obmedzenými zdrojmi. Peniaze nám šťastie neprinesú. Preto vzťah k Bohu, k prírode aj k spoločnosti napravíme len zmenou zmýšľania. Nepotrebujem mať všetko, lebo Pán sa o mňa stará. Chápem, čo je cena a čo hodnota, preto si vážim a budujem hodnoty. A snažím sa žiť lokálne, podporujem svojich bratov a sestry, lebo aj oni podporia mňa a budeme tu môcť žiť spoločne.
V ostatnom čase vnímam takýto posun v myslení ľudí. No zároveň vidím, že napriek pápežovej snahe v kresťanských kruhoch je táto téma na bočnej koľaji. Tejto témy sa zhosťujú všelijakí progresívci, a pritom tento životný štýl by mal byť pre nás kresťanov úplnou samozrejmosťou. Preto vás doň pozývam.
