ROZHOVOR (Juraj Gradoš) PhDr. Ladislav Vrtel (* 1953), heraldik, historik, archivár a akademik Medzinárodnej heraldickej akadémie, vyštudoval archívnictvo a pomocné historické vedy na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty v Paríži aj vo Vatikánskom tajnom archíve. Od roku 1976 pôsobil na Ministerstve vnútra SR ako hlavný štátny radca pre heraldickú tvorbu. Od roku 2018 je aj predsedom Heraldickej komisie Ministerstva vnútra SR.
So sviatkom Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha sa spája tradícia vniesť zelené ratolesti do chrámu. Niekde sú to celé stromčeky zväčša mladých briez, inde lipové ratolesti povešané aj na zastaveniach krížovej cesty. Lipa sa však používa aj v mnohých iných oblastiach. O jednej z nich – heraldickej sme sa porozprávali s heroldom Slovenskej republiky pánom Ladislavom Vrtelom.
Pán doktor, slov erb evokuje v ľuďoch šľachtu, prípadne dnes obec či kraj. Boli kedysi erby naozaj iba výsadou šľachticov?
Erby vznikli v polovici 12. storočia a spočiatku boli súčasťou rytierskej zbroje. Svojím pôvodom sú teda späté so šľachtou. Netrvalo však dlho a tento rytiersko-šľachtický rámec prekročili, osvojili si ich stredoveké mestá a postupne aj mešťania, remeselníci, obchodníci, učenci. Dalo by sa povedať, že erb mal každý, kto ho potreboval, a potreboval ho každý, kto používal pečať na potvrdzovanie či uzatváranie písomností, obchodných zmlúv, korešpondencie, testamentov… Pečať s erbom bola v podstate štandardným potvrdzovacím prostriedkom nielen v stredoveku, ale aj v mladších obdobiach. Hovorieva sa, že erby vznikli vďaka vojnám, rozšírili sa vďaka turnajom, no dodnes prežili vďaka úradovaniu, pečatiam a pečiatkam.
Pravda, v niektorých krajinách a v niektorých storočiach sa právo používať erb rôzne obmedzovalo. Pôvodne pri počiatkoch heraldiky mal však prístup k erbu každý a tento princíp sa rešpektoval aj v Uhorsku, teda aj na Slovensku. Dalo by sa v skratke povedať, že šľachtic mal erb, nešľachtic ho mohol mať.
A ako je to dnes? Kto môže mať erb?
Dnes na Slovensku môže mať erb v podstate každý. Každá fyzická či právnická osoba. Niektoré právnické osoby erb musia používať, sú to predovšetkým štátne inštitúcie, ktoré musia používať štátny znak, čo je, samozrejme, tiež erb, ale aj územná samospráva, samosprávne kraje (župy), mestá a obce musia používať svoje erby (a v určitých agendách aj štátny erb). No aj ostatné svetské a cirkevné právnické a fyzické osoby tiež môžu používať svoje erby.
Cirkevná heraldika má aj u nás dlhú tradíciu, riadi sa niektorými špecifickými pravidlami a zvyklosťami, no svoje erby dnes používajú takmer všetky diecézy, dekanáty, ale tiež početné farnosti na Slovensku. Erby sa stali neodmysliteľnou súčasťou ich identity.
A potom sú to erby fyzických osôb či rodinné erby, ktorých je už dnes na Slovensku zapísaných do Heraldického registra Slovenskej republiky vyše tisíc. Tu treba pripomenúť, že do registra môže ministerstvo vnútra zapísať len taký erb, ktorý je heraldicky správny a spĺňa všetky náročné kritériá erbovej tvorby. Teda nielen množstvo, ale najmä kvalita registrovaných erbov je svedectvom renesancie erbovej tvorby na Slovensku, ktorá je porovnateľná so situáciou v zahraničí, ba v niektorých ohľadoch sa na ňu hľadí ako na vzor erbovej tvorby v ostatných krajinách.
A ako je to s naším štátnym znakom? Z čoho vychádza?
Aj náš štátny znak spĺňa všetky heraldické pravidlá a zvyklosti, čo nebolo možné povedať o socialistickom štátnom znaku ČSSR z rokov 1960 – 1990. Štátny znak Slovenskej republiky vychádza z dvoch prameňov, prvým je stredoveký štátny znak podľa pečate uhorského kráľa Václava (Ladislava V.) z roku 1302. Bol zo všetkých prameňov vybratý preto, lebo tu sa po prvýkrát objavil dvojitý kríž na trojvrší a štátny znak bol teda kompletný.
Druhým prameňom je pečať Štúrovej a Hurbanovej Slovenskej národnej rady z roku 1848, ktorá je najstarším dokladom o dvojitom kríži na trojvrší ako o erbe moderného slovenského národa. Preto má náš štátny znak práve takúto podobu a preto sa stal 1. marca 1990 štátnym znakom Slovenskej republiky.
Často sa v spojitosti so znakom našej republiky zobrazujú lipové ratolesti alebo súkvetia. Ako a kedy sa tam dostali?
Motív lipy, lipovej ratolesti alebo len listu je pozoruhodne spätý s našou štátnou symbolikou vlastne od samých začiatkov. Aj keď lipa bola len doplnkovým symbolom, nechýbala ani v symbolike československých légií bojujúcich za vytvorenie Československej republiky, v ktorej znaku bolo po prvýkrát symbolizované aj Slovensko. Nájdeme ju na bojových legionárskych zástavách, známom legionárskom odznaku, ktorý v rokoch 1918 – 1920 plnil aj funkciu neoficiálneho štátneho znaku. A mohli by sme pokračovať „lipovito“ ukončenou korunou českého leva v štátnom znaku, štandardnou prezidenta, štátnou pečaťou prvej ČSR až po lipový lístok v štátnej pečati dnešnej Slovenskej republiky a lipové ratolesti na bojových zástavách dnešnej Armády Slovenskej republiky.
Čo vlastne v heraldike symbolizuje lipa?
Symbolika lipy je pozoruhodná. Vynikne možno v kontraste so symbolikou duba, pretože sa v určitom zmysle považuje za jeho protiklad. Verilo sa napríklad, že dub blesky priťahuje, no lipa ich odvracia. Pravdaže, naši predkovia mali v rovnakej úcte lipu aj dub, ktorý bol kedysi zasvätený najvyššiemu bohu pohanských Slovanov – Perúnovi, až v 18. – 19. storočí, keď sa germánske národy vo svojom národnom pohybe identifikovali dominantne s dubom, Slovania sa akosi automaticky identifikovali s lipou. Širokým tieňom svojej koruny i omamnou vôňou svojich kvetov, ktorými sýti včely, sa lipa stala symbolom pohostinnosti, priateľstva a lásky. Napokon, má srdcovité listy.
Je tento motív častý aj v klasických erboch, napríklad v erboch obcí a miest? Sú také aj na východe Slovenska?
Motív lipy možno považovať za pomerne častý motív v mestských a obecných erboch, nájdeme ju ako strom, ratolesť alebo len list vo vyše šesťdesiatich mestských a obecných erboch. Osobitne sú zaujímavé tie prípady, keď ide o takzvaný hovoriaci erb, teda aj erb obce vyjadruje alebo aspoň pripomína jej pomenovanie. Sú to napríklad erby obce Lipníky, Lipovce, Lipovník, Lipová, Malý Lipník… Asi najzaujímavejší je erb mesta Lipany, v ktorom je zobrazených sedem líp, keďže sa v minulosti mesto tak volalo – v roku 1312 po latinsky Septem Tyliis, t. j. Sedem líp, v roku 1315 po nemecky Sybunlendum, Sieben Linden a v roku 1352 Hethas, Héthárs – vždy s tým istým významom.
Ako hlboko do minulosti siaha využitie tohto symbolu?
V stredovekej heraldike nepatrila lipa medzi časté znamenia. Z nášho stredoveku mi napadá len erb stredovekého veľmožského rodu Ratoldovcov, v ktorom je zobrazený lipový list (možno štylizovaný lipový strom). Keď sa Roland z tohto rodu stal v polovici 13. storočia bratislavským županom, teda kráľovským úradníkom, upravil svoj erb tak, že do stredu štítu vložil dvojitý kríž (z kráľovho erbu) a doplnil ho troma lipovými listami zo svojho rodového erbu.
Treba však pripomenúť, že pokiaľ je v starom erbe (v pečati) zobrazený listnatý strom, spravidla nedokážeme s istotou povedať, že ide konkrétne o lipu. Pri rekonštrukcii početných obecných erbov, ktoré boli vytvorené podľa takýchto pečatí, si však samy obce často želali, aby sa neurčitý strom z pečate interpretoval ako lipa.
Poznáte aj štát, ktorý má priamo vo svojom erbe lipové listy? Ak nie, majú niektoré európske krajiny v štátnych symboloch ratolesti iných stromov?
Motív lipy a vôbec stromu nie je medzi štátnymi znakmi európskych štátov obvyklý. Dubové či olivové ratolesti však nájdeme ako doplnkový motív napríklad v štátnom znaku Francúzska, Talianska či San Marina… Viaceré takéto štátne znaky však nie sú heraldicky riešené, nie sú to erby.
Možno spomenúť, že keď bol po roku 1960 slovenský znak „v nemilosti“, v roku 1968 sa objavili pokusy „zamaskovať“ ho do podoby lipy. Nik to však nepovažoval za dobrý nápad.
Dnes lipu už nenájdeme často. Myslíte si, že by sa mohla lipa ako strom vrátiť do blízkosti ľudských obydlí?
Som presvedčený, že lipa je naším najobľúbenejším stromom. Aspoň tak to vychádza vo všetkých anketách venovaných slovenskej mimoheraldickej symbolike. Tradícia sadenia líp pri krížoch a kaplnkách je u nás veľmi stará. Aj sadenie líp pri rôznych významných príležitostiach možno považovať za súčasť našej tradície. Na Bratislavskom hrade rastú tri lipy, zasadené v roku 1968 pri príležitosti podpísania zákona o československej federácii. Som presvedčený, že pekná tradícia sadenia líp tak skoro neupadne do zabudnutia. Ale odhliadnuc od toho, lipa k Slovensku a jeho symbolike neodmysliteľne patrí.
VIETE, ŽE…
Lipové drevo sa používa na tvorbu drevených plastík a sôch? Aj najvyšší drevený gotický oltár Panny Márie (18,62 m) v Levoči, ktorý v rokoch 1507 až 1518 vyrobil Majster Pavol, je z lipového dreva.
