UDALOSŤ (Jozef HAVRILČÁK – Daniel Černý) V Chráme svätého Atanáza Veľkého pri Pápežskom gréckom kolégiu v Ríme sa 24. apríla slávila archijerejská svätá liturgia pri príležitosti 375. výročia podpísania Užhorodskej únie. Tá bola podpísaná práve v ten deň v roku 1646.

Týmto aktom bola obnovená cirkevná jednota našej cirkvi s Apoštolskou stolicou. Podpísalo ju šesťdesiattri kňazov v kaplnke Užhorodského zámku, ktorý patril rodine Drugetovcov. Po slávnostnej liturgii bolo prednesené vyznanie katolíckej viery a kňazi uznali ako hlavu Cirkvi pápeža Inocenta X. a jeho nástupcov.

Výber miesta slávenia liturgie pri príležitosti tohto významného výročia nebol vôbec náhodný. Grécke kolégium je totižto späté s osobou biskupa Jána Jozefa de Camillisa, ktorý v ňom prežil svoje štúdiá až do svojej vysviacky v roku 1666. Práve on sa ako biskup veľmi zaslúžil o posilnenie a rozšírenie únie  na našom území a v celej historickej Mukačevskej eparchii.

Slávnostnej svätej liturgii predsedal vladyka Giorgio Demetrio Gallaro, arcibiskup, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. V homílii vladyka Gallaro nadviazal na prečítané evanjelium a v druhej časti zdôraznil veľkosť daru patriť do jednej Kristovej Cirkvi pod vedením nástupcu apoštola Petra. Podčiarkol, že pripomínať si výročia takéhoto druhu je našou svätou povinnosťou. Spolu s arcibiskupom koncelebrovali kňazi, reprezentanti jednotlivých cirkví sui iuris, ktoré sú historicky prepojené s Mukačevskou eparchiou. Prítomní boli tiež seminaristi a sestry z jednotlivých cirkví sui iuris.

Svätá liturgia bola slávená v cirkevnoslovanskom, gréckom a talianskom jazyku, a sprevádzaná spevom seminaristov Mukačevskej eparchie. V závere liturgie sa prítomným prihovoril rodák zo Slovenska otec Marko Durlák, ktorý pôsobí v Kongregácii pre východné cirkvi v Ríme, týmito slovami:

Gréckokatolícky jezuita a profesor Michal Lacko SJ (1920 − 1982) ako jeden z najväčších odborníkov na Užhorodskú úniu priebeh jej vzniku opisuje takto: Vaša Excelencia, dôstojní otcovia, bratia a sestry, slávili sme ďakovnú svätú liturgiu, ktorá je už sama osebe vďakyvzdaním, ale dnes chceme osobitným spôsobom poďakovať za tú milosť, že môžeme patriť do Katolíckej cirkvi v jej plnosti, byť v jednote s nástupcom apoštola Petra a zároveň môcť zachovávať vlastný obrad a vlastnú tradíciu zdedenú po predkoch. Keď 24. apríla 1646 šesťdesiattri kňazov zložilo v kaplnke Užhorodského zámku prísahu vernosti do rúk latinského jágerského biskupa a tým aj pápežovi Inocentovi X., nepredstavovali nejakú početnú skupinu. Ak vezmeme do úvahy, že počet rusínskych kňazov v historickej Mukačevskej eparchii dosahoval sedemsto, šesťdesiattri kňazov predstavovalo iba malé percento. Veriaci Rusíni gréckeho obradu žili v rozsiahlom priestore, ktorý sa rozprestieral na trinástich župách od súčasného stredného Slovenska cez celé východné Slovensko, ďalej cez celé Zakarpatsko a končiac v Transylvánii v dnešnom Rumunsku. Ale tých šesťdesiattri kňazov, to bola prvá iskra, ktorá zapálila aj ostatných, ktorí v nasledujúcich rokoch nasledovali ich príklad, takže po viac než sto rokoch Mukačevská eparchia už mohla byť zriadená aj kánonicky. Na tomto mieste treba poďakovať významnej osobnosti našej histórie, najdôstojnejšiemu biskupovi Jánovi Jozefovi de Camillisovi, niekdajšiemu študentovi tohto úctyhodného a historického kolégia. Prišiel na podkarpatskú zem, aby šíril dielo únie s Rímom. Prešiel celým obrovským krajom, organizoval miestne stretnutia s kňazmi poučujúc ich, aby tiež prijali úniu. Právom si zaslúži byť nazvaný ravnoapóstoľnyj – apoštolom rovný, lebo napriek tomu, že narážal na obrovskú biedu veriacich i kňazov, a to na kultúrnom, náboženskom i sociálnom poli, nestrácal odvahu. Hoci sám bol pôvodom Italo-Grék a mohol komunikovať iba prostredníctvom svojho sekretára Petra Kaminského, s veľkou horlivosťou dokázal presviedčať a usiloval sa zlepšiť aj sociálny status kňazov. Milí priatelia, dnes sme sa tu zišli ako reprezentanti všetkých cirkví, ktoré – aj keď sú dnes už cirkvami sui iuris – sú historicky zviazané putom Užhorodskej únie, zjednotené spoločnou liturgickou mukačevskou tradíciou. Sú to na prvom mieste kňazi, seminaristi a sestry súčasnej Mukačevskej eparchie; ďalej kňazi a bohoslovci metropolitnej cirkvi na Slovensku; kňazi metropolitnej Ruténskej cirkvi v Pittsburghu, bohoslovci metropolitnej cirkvi v Maďarsku; je tu aj jeden bohoslovec z eparchie Ruský Kerestúr, kňazi z Českej republiky, ktorí predstavujú Apoštolský pražský exarchát.

Gréckokatolícky jezuita a profesor Michal Lacko SJ (1920 − 1982) ako jeden z najväčších odborníkov na Užhorodskú úniu priebeh jej vzniku opisuje takto: „… šesťdesiati traja kňazi, čo boli ochotní sa zjednotiť s Katolíckou cirkvou, boli pozvaní do Užhorodu na 24. apríla 1646. Zišli sa v zámockom rímskokatolíckom kostole, patriacom rodine Drugetovcov. Tu sa slúžila ponajprv svätá liturgia v byzantskom obrade, ktorej predsedal sám biskup Juraj Jakušič. Viacerí kňazi sa vyspovedali a prijali sväté prijímanie. Po svätej liturgii všetci nahlas čítali vyznanie katolíckej viery podľa formuly predpísanej pre podobné prípady. Tu verejne uznali pápeža Inocenta X. a jeho nástupcov za hlavu Cirkvi, a prijali veriť všetko to, čo Katolícka cirkev veriť predkladá. Na konci však dodali tri podmienky, a to po prvé: aby im bolo zaručené právo zachovať si svoj obrad; po druhé: aby im bolo zaručené právo voliť si biskupa, ktorého potom predložia na schválenie Svätej stolici do Ríma; po tretie: aby boli zrovnoprávnení s rímskokatolíckym duchovenstvom pred štátom, to jest aby im boli dané tie isté práva a výsady ako rímskokatolíckemu duchovenstvu… Keď vezmeme do úvahy, že Mukačevské biskupstvo v tom čase malo asi 600 kňazov, zjednotenie šesťdesiatich troch z nich samo osebe nie je veľkým činom. No ten čin bol ako horčičné zrno. V roku 1650 ich bolo už sto, v roku 1655 už štyristo a v roku 1661 zjednotených kňazov bolo päťsto. Úmerne vzrástol aj počet zjednotených veriacich. O niekoľko desaťročí sa Užhorodská únia ujala v celom podkarpatskom kraji. O tri storočia neskoršie (r. 1946) počet gréckokatolíkov, čo pochádzajú z tej únie, bol asi 1 350 000, čo znamená, že Užhorodská únia je jednou z najvýznamnejších únií v dejinách Katolíckej cirkvi a vonkoncom najvýznamnejšou udalosťou v cirkevných dejinách celého podkarpatského kraja. … Zo strany pravoslávnych tak v minulosti, ako aj v našej dobe sa často píše, že Užhorodská únia bola duchovenstvu násilím nanútená. Z toho, čo sme povedali, jasne vysvitá neoprávnenosť takejto výčitky. Už sám fakt, že sa na uzavretie únie do Užhorodu dostavili iba šesťdesiati traja kňazi, svedčí o tom, že ostatní boli slobodní do Užhorodu neprísť…“