ROZHOVOR (Dada Kolesárová; foto: Dávid Rybovič)
Kongregácia pre kauzy svätých rozhoduje o kandidátoch na blahorečenie a svätorečenie. Čo sa však za týmto rozhodnutím ukrýva? Prácu na prípravách nám priblíži otec ICLic. Jaroslav Pasok, ktorý je biskupským delegátom v kauze blahorečenia Božieho služobníka ThDr. Jána Ivana Mastiliaka CSsR.
Prečo potrebujeme hovoriť o ľuďoch svätého života a formálne ich vyhlasovať za blažených alebo svätých?
Cirkev učí ľudí, ako žiť tak, aby dosiahli cieľ, ktorým je nebeské kráľovstvo. Lenže nie vždy je ľahké ísť cestou spásy. Príklady ľudí nám slúžia na povzbudenie. Keď oni dokázali nasledovať Boha a preniesť lásku k Bohu a k blížnym do každodenného života, dokážeme to aj my. Preto sa potvrdzuje, že dosiahli nebo a sú hodní nasledovania. Nejde o preteky medzi cirkvami (koľko majú svätých v Maďarsku alebo na Slovensku, či viac gréckokatolíci, alebo rímskokatolíci). Dôležité je, či ich chceme nasledovať. Načo ukazovať príklad, keď ho ľudia nechcú nasledovať?
Svätorečeniu predchádza blahorečenie. Aký je v týchto pojmoch rozdiel?
Blahorečenie je medzistupňom pred svätorečením. Blaženého si pripomína miestna cirkev, do ktorej patril. Spomienka na svätého sa slávi v celej Cirkvi. Napríklad naši hieromučeníci majú určený dátum spomienky v našej cirkvi a Američania alebo Španieli o nich môžu vedieť, ale liturgicky si ich nepripomínajú. Záväzne sa spomínajú v celej Katolíckej cirkvi po vyhlásení za svätých. V rámci Gréckokatolíckej cirkvi je to napríklad sv. Jozafát.
V prípade blahorečenia mučeníkov, ktorí krvou a smrťou potvrdili vernosť Kristovi, sa až tak dôkladne neskúma ich život a čnosti. Pri procese nie je potrebný zázrak na potvrdenie svätosti. No ak niekto zomrel veľa rokov po mučení, vtedy sa skúmajú čnosti. Proces blahorečenia mučeníkov je teda kratší, pretože nie sú potrebné zázraky a dôkazy o živote.
Svätý Otec zaviedol aj novú kategóriu svätcov – tých, ktorí zomreli z lásky k blížnemu (napríklad mama, ktorá nepodstúpi liečenie kvôli dieťaťu, ktoré chce priviesť na svet; ak zomiera, zomiera z lásky k nemu). Vtedy sa tiež neskúmajú znaky svätosti.
Svätorečenie sa završuje, keď sa na príhovor blahorečeného udeje zázrak. Ak máme túžbu, aby bol blahoslavený M. D. Trčka svätorečený, potrebujeme sa modliť, aby na jeho príhovor Boh vypočul prosby. Problém je, že sa ľudia nemodlia iba k jednému svätému, a teda sa nedá sa rozlíšiť, na čí príhovor sa zázrak stal. Ak sa však zázrak udeje a potvrdia to nezávislí lekári, vtedy sa otvára posledná fáza svätorečenia.
Pri mučeníkoch je potrebný jeden potvrdený zázrak, pri skúmaní čností sú potrebné dva.
Otec arcibiskup bol na stretnutí kongregácie povzbudený pracovať na tom, aby mohli byť naši blahorečení aj svätorečení. Takže máme pred sebou veľa práce.
Ako sa začína proces?
V prvom rade je potrebná povesť svätosti, po taliansky la fama di santità. Aby sa o niekom hovorilo, že žil dobrým životom, pomáhal ľuďom, bol trpezlivý, mierny, pokorný, jednoducho svätý. Alebo zomrel za Krista či za niekoho z blížnych. Povesť svätosti a to, aby si ľudia naňho pamätali, je základ. No sú aj „zabudnutí svätí“. Niekto založil rehoľu a až oveľa neskôr niekomu napadne, že žil sväto. Začínajú ho prosiť o príhovor a ak sa udeje zázrak, začnú na procese pracovať. To sú tzv. historické kauzy – staršie ako päťdesiat rokov. No neskoršie začatie procesu treba vysvetliť. Otázky vznikajú hlavne pri „slobodných“ krajinách, pretože sa môže zámerne čakať, aby zomreli osoby, ktoré by mohli podať negatívne informácie.
Ak by v kratšom čase (menej ako päťdesiat rokov) chýbala povesť svätosti, ktorú šíria laici (kňazi by pred blahorečením nemali tvrdiť, že tento človek bol svätý, lebo vtedy sa povesť svätosti šíri umelo), potom proces nie je opodstatnený.
Kto je do procesu zapojený?
Proces začína ten, kto je kompetentný. Napríklad Boží služobník Ján Mastiliak bol redemptorista, a preto to bola rehoľa redemptoristov. V iných prípadoch eparchia, na ktorej území človek zomrel.
Zbierame napríklad materiály o mučeníkovi, ktorý sa volal Ján Kellner. Stal sa kňazom, prijal východný obrad a biskup Gojdič ho prijal do Prešovskej eparchie. V jeho prípade si Prešovské arcibiskupstvo žiadalo povolenie od vyššieho arcibiskupa Sviatoslava Ševčuka z Kyjeva, keďže bol sovietskymi orgánmi zastrelený na jeho území.
Keď sa materiály zozbierajú, biskup posúdi, či sa proces otvorí, alebo nie. Začína sa minimálne päť rokov po smrti. No sú aj výnimky. Pri Jánovi Pavlovi II. alebo Matke Terézii sa začalo hneď, pretože už za života mali povesť svätosti.
Proces J. I. Mastiliaka bol po zozbieraní materiálov verejne otvorený v roku 2015. Najväčšou mierou sa o to pričinil otec Atanáz Mandzák CSsR, ktorý je redemptoristom a zároveň historikom. Najlepšie vedel, kde hľadať materiály týkajúce sa jeho života. Potom ako vicepostulátor procesu formálne požiadal otca arcibiskupa, aby proces otvoril.
Na procese sa zúčastňujú odborníci – historici aj právnici. Najideálnejšie je, ak je do procesu zapojený človek, ktorý prešiel špeciálnym kurzom kongregácie. Historická komisia posudzuje dokumenty – písané slovo. Zhromažďuje a skúma archívne materiály – všetko, čo bolo o človeku napísané aj čo sám napísal a publikoval.
Cirkevný tribunál na vypočutie svedkov v procese skúma a zhromažďuje svedectvá ľudí. Do nej vstupuje delegát, ktorý zastupuje biskupa. Musí byť, podobne ako celá komisia, nestranný a nezávislý. Biskupský delegát svedkom kladie otázky, ktoré vypracúva promotor spravodlivosti s právnym vzdelaním (v tomto prípade otec Miloš Galajda). Dozerá na to, aby bolo dodržané cirkevné právo a aby svedkovia neboli ovplyvňovaní sugestívnymi otázkami. V tribunáli pracuje aj notár, ktorý všetko zapisuje. Na stretnutia sú pozývaní tí, ktorí sa prihlásili, pretože majú skúsenosť s otcom Mastiliakom, napríklad tí, ktorí pomáhali pri písaní kníh, prekladaní, tajnom rozširovaní tlače, lekári…
Vypočúvanie bolo neverejné, aby sa zbytočne nevzbudzovali falošné nádeje, a pomerne zdĺhavé, pretože sa skúmali všetky oblasti života a čnosti. Trvalo to vyše troch rokov a svedkov bolo viac ako tridsať.
Čo nasleduje po ukončení tejto práce?
Dokumenty sa preložia do taliančiny a vytvorí sa kniha – positio. Tým sa končí eparchiálna časť. V Ríme sa kauzou zaoberajú a vynesú mienku – či má byť človek blahorečený, alebo nie. Keďže sa zaznamenávajú aj svedectvá ľudí, ktorí majú negatívnu skúsenosť, v prípade, že niečo chýba, je nejasné alebo podozrivé, vyžiadajú si objasnenie. Pri posudzovaní čností sa po pozitívnom rozhodnutí čaká na zázrak. Zázrakom môže byť aj to, ak sa v hrobe nájde neporušené telo.
Čo vás osobne na živote otca Mastiliaka prekvapilo a povzbudilo?
To, že veľa ľudí naňho hľadelo ako na pokorného, vytrvalého a stáleho. Ovládal mnoho jazykov, ale nikdy nepovedal konkrétne číslo. Hovoril, že vie veľa jazykov, ale že treba ovládať jazyk lásky. A stále bol verný Kristovi – aj pätnásť rokov vo väzení, aj potom. Napriek všetkému dokázal zužitkovať svoj život, čas a možnosti, ktoré mu Boh dal. Zo začiatku mal silu zamestnať sa a pomáhať, kde sa dalo. Spovedal aj v prešovskej katedrále a pred jeho spovednicou bol stále dlhý rad. Keď už nevládal chodiť, išli preň autom (aj otec arcibiskup ako prešovský kaplán). Napriek chorobe mu hlava „fungovala“ a vedel si zorganizovať prepisovateľky, ktorým diktoval preklady. Ešte vo väzení prosil sv. Teréziu z Lisieux, aby mu pomohla prekonať tuberkulózu. Sľúbil, že keď prežije, preloží všetky jej diela. Dva týždne pred smrťou povedal, že všetko už preložil, a nevie, čo bude od neho žiadať Pán. Škoda, že si ho povolal tesne pred nežnou revolúciou, v septembri 1989, ale Pán rozhoduje o čase.
