IKONOPISECTVO (Milan Gábor) Po smrti Andreja Bohoľubského sa jediným panovníkom tzv. Vladimírskeho veľkokniežatstva stal v roku 1176 Andrejov mladší brat Vsevolod III. Jurijevič (1154 – 1212), prezývaný aj Veľké hniezdo, po rus. Большое Гнездо. Táto prezývka sa dotýkala jeho veľkej rodiny, keďže mal osem synov a štyri dcéry.
V zahraničnej politike pokračoval v kurze, ktorý nastolili jeho otec a brat. Počas svojej vlády povzniesol kniežatstvo k vrcholu moci a slávy. Bol úspešný v boji s bojarmi. (Boli to príslušníci najvyššej feudálnej spoločenskej vrstvy v 10. – 17. storočí na území Kyjevskej Rusi. Bojar bol zvyčajne hneď druhým najvyšším po vládnucom kniežati. Titul vznikol v 10. storočí a definitívne zanikol v 17. storočí. Od obdobia 17. storočia sa v Rusku ako bojar označoval aj každý veľkostatkár.) Dokázal si podrobiť veľké mestá – Kyjev, Černigov, Rjazaň, Novgorod. Ale už počas jeho vlády sa začalo územie Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva rozpadať. Po rozpade Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva na jeho území vzniklo desať osobitných kniežactiev – Rostovské, Suzdaľské, Pereslavské, Jurijevské, Starodubské, Gorodecké, Jaroslavské, Ugličské, Kostromské a Galické kniežatstvo, nad ktorými vladimírske knieža už malo len formálnu nadvládu.
Vladimírske ikony z čias Vsevoloda III.
Tento vladár nebol len dobrý vojenský stratég a politik, ale veľmi dobre poznal byzantskú kultúru a umenie, ktorému sa priučil v čase, keď bol v mladých rokoch v Konštantínopole. A tak nečudo, že chrám zasvätený sv. Demetrovi (Dmitrijevský sobor), ktorý dal postaviť v rokoch 1194 – 1197, bol na jeho prianie ozdobený freskami, ktoré realizovali majstri z Konštantínopola. Môžeme predpokladať, že od týchto umelcov pochádza aj výnimočná ikona z konca 12. storočia Spasiteľ Emanuel s archanjelmi Gabrielom a Michalom. Pôvodne sa ikona nachádzala pravdepodobne na oltárnej priehradke v sobore. V súčasnosti sa nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve. Ikona zobrazuje Krista Emanuela, po ktorého stranách sa k nemu jemne skláňajú zľava z pohľadu nazerajúceho archanjel Gabriel a sprava archanjel Michal. Všetky tri postavy sú zobrazené po hruď. Tento svojrázny deésis sa zaraďuje spoločne s najstaršími novgorodskými ikonami medzi pamiatky 12. storočia (tu máme na mysli iba prenosné ikony maľované na dreve a nie fresky či mozaiky), v ktorých sa najviac prejavil byzantský štýl. Je známe, že vo Vladimíre sa okrem ikony Krista Emanuela s archanjelmi nachádzal aj deésis taktiež so zobrazením postáv po hruď, v tomto prípade však s Kristom a po stranách s Bohorodičkou a Jánom Krstiteľom. Podľa štýlu je zrejmé, že ikona pochádza zo začiatku 13. storočia. Podľa ústneho podania sa s menom vladimírskeho veľkokniežaťa Vsevoloda III. spája monumentálna ikona sv. veľkomučeníka Demetra Solúnskeho z konca 12. storočia. Ikona sa v súčasnosti nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve, ale je na škodu, že sa na ikone prejavil zub času a je značne poškodená.
Ikona maximovskej Božej Matky
Z Vladimíra pochádza ešte jedna ikona – maximovská Božia Matka (po rus. Богоматерь Максимовская). Ikona pochádza z konca 13. storočia a pôvodne sa nachádzala vo vladimírskom Uspenskom sobore nad hrobkou kyjevského metropolitu sv. Maxima. Ako sa dozvedáme z nápisu nad hrobkou, táto ikona bola namaľovaná na pamiatku videnia, ktoré mal metropolita Maxim v roku 1299.
História ikony
Sv. metropolita Maxim bol pôvodom Grék a na Kyjevskú Rus prišiel v roku 1285. Pravoslávna cirkev na tomto území jurisdikčne patrila pod správu konštantínopolského patriarchu. Maxim spravovaval Kyjevskú metropoliu a celú Rus a v tom čase rezidoval v Kyjeve. Mesto podliehalo častým tatársko-mongolským nájazdom, a preto bol metropolita nútený mnohokrát opustiť Kyjev a utekať na sever do Brianska a neskôr do Suzdale. To sa však nepozdávalo juhoruským kniežatám, ktorí sa obávali toho, že pri hľadaní neobsadených území, chránených pred nájazdmi Tatárov, sa tam presťahuje väčšina poddaných. Zarmútený vzniknutou situáciou sa metropolita často s prosbou obracal k Božej Matke, aby mu ukázala, čo má robiť. V roku 1299 mal metropolita sen, v ktorom videl Bohorodičku s dieťaťom Kristom na rukách, ako mu odovzdala omofor (omofor pochádza z dvoch gréckych slov plece a nosím, po rus. омофор, нараменник). Je výlučne biskupským odevom, ktorý si biskup kladie na obe ramená, čomu zodpovedá aj samotné pomenovanie tejto časti biskupského odevu. Svojím významom je omofor pre biskupa najvýznamnejším a najdôležitejším bohoslužobným odevom, bez ktorého nemôže sláviť žiaden posvätný úkon. O význame a poslaní omoforu máme najstaršie svedectvo od sv. Izidora Pelusiotského, ktorý o tom, čo omofor je a čo symbolizuje, hovorí:
„Omofor biskupa, vlnený a nie ľanový, predstavuje vlnu zblúdilej ovce, ktorú Pán nájduc položil na svoje ramená. ,Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia…’ (Lk 15, 4 – 5) Biskup, ako obraz Krista, vykonáva Kristovo dielo a svojím rúchom ukazuje všetkým, že sa pripodobňuje dobrému a veľkému pastierovi, lebo je ustanovený na to, aby nosil na sebe bremeno pastvy.“
Iný, symbolický výklad omofora ponúka sv. Simeon Solúnsky:
„… omofor je biskupovým vyznamenaním, ktorý sa kladie na pastiera Kristových oviec. Omofor je symbolickým vyjadrením vtelenia Boha Slova, ktorý nesie nás, stratenú ovcu, na svojich pleciach. Pretože Kristus prijal na seba ľudskú prirodzenosť a zjednotil nás so sebou a pre nás a našu spásu podstúpil kríž a smrť, na omofore sa nachádzajú aj kríže.“
Keď sa metropolita prebudil zo sna, na svoje veľké prekvapenie držal v rukách omofor. Bol to pre neho výrazný znak veľkého Božieho požehnania, aby preniesol sídlo metropolie na sever, t. j. z Kyjeva do Vladimíra.
Táto mimoriadna udalosť podnietila metropolitu namaľovať maximovskú ikonu Božej Matky, ktorá bola zrealizovaná ešte v tom istom roku, v ktorom mal metropolita videnie. Keď sa metropolita Maxim zmienil o tejto udalosti vladimírskemu kniežaťu Andrejovi III. (1293 – 1304), ten nariadil vyhotoviť špeciálnu truhličku, v ktorej by bol uložený biskupský omofor. Truhlička s omoforom sa nachádzala vo vladimírskom Uspenskom sobore 112 rokov.
V roku 1412 počas vpádu Tatárov do mesta Vladimír bol omofor zverený do ochrany správcovi katedrály duchovnému otcovi Patrikovi. Keď nepriatelia vtrhli do soboru a žiadali Patrika, aby im túto vzácnu relikviu odovzdal, on to odmietol, a preto bol na mieste zabitý. Odvtedy sa nevie, kde sa omofor nachádza.
Maximovská ikona Božej Matky sa najprv nachádzala vo vladimírskom Uspenskom sobore. Po smrti metropolitu Maxima v roku 1305 bola umiestnená v pravej časti pri vstupe do svätyne nad miestom, kde bol pochovaný metropolita Maxim. Zdobil ju strieborný oklad – riza, ktorá bola odstránená v čase ruskej revolúcie v roku 1917. Keď sobor zatvorili, ikona bola umiestnená v múzeu.
V roku 1920 bola reštaurovaná pod vedením umenovedca A. Anisimova. Ďalšiu etapu reštaurovania podstúpila ikona v rokoch 1961 – 1967. V súčasnosti sa nachádza vo Vladimírsko-suzdaľskom múzeu. Ikona bola často vystavovaná aj mimo múzea, okrem iného napr. v Uspenskom sobore vo Vladimíre nad Kľazmou a v 70. rokoch minulého storočia v arcibiskupskom paláci v Suzdali. Veľkou poctou pre ikonu bol rok 2010, keď v rámci roka Ruska vo Francúzsku bola maximovská ikona Božej Matky vystavená v napoleonovských sieňach parížskeho múzea v Louvri v rámci expozície Svätá Rus.
Popis ikony
Ikona patrí k typu hodigitrie. Bohorodička je zobrazená v celej postave s dieťaťom Kristom na ľavej ruke. Pravou rukou Božia Matka podáva omofor metropolitovi Maximovi, ktorý stojí pri jej nohách na podstavci v pravom dolnom rohu ikony. Postava metropolitu je v porovnaní s Bohorodičkou neporovnateľne menšia. Je odetý v tradičnom biskupskom odeve, v bielom polystaurione s čiernymi krížikmi. Obe ruky vystiera k Božej Matke, ktorá mu podáva omofor. Bohorodička je odetá v tradičnom odeve: tmavočervenom maforiu a tmavomodrom chitóne. Kristus je odetý v zlatistom odeve. V ruke drží zvitok a svoj pohľad upiera nadol k Maximovi.
Ikona s rozmermi 66 x 166 cm bola pôvodne obložená pozláteným strieborným okladom, ktorý bol počas reštaurátorských prác demontovaný. V liturgickom kalendári má maximovská ikona Božej Matky svoj sviatok 18. apríla.
V 13. storočí, v období feudálnej rozdrobenosti samostatné a slobodné mestá na území niekdajšieho Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva zohrávali dôležitú úlohu. V týchto mestách začali vznikať samostatné miestne umelecké dielne, ktorých rozkvet bol narušený tatárskym vpádom. Tieto umelecké centrá rozosiate po širokom okolí a vzdialené od mesta Vladimír sa mohli slobodne rozvíjať. Ich charakteristickou črtou bolo to, že sa striktne nepridržiavali ikonopisného kánonu byzantského umenia, ale osvojili si vlastné národné tradície, vďaka čomu umenie týchto umeleckých centier prostredníctvom svojich diel vyjadruje v tom čase veľkú sviežosť a bezprostrednosť.
