Rodokmeň Ježiša Krista

SLOVO NA TÉMU (Mária Kardis) Očakávané sviatky Božieho narodenia sú tým pravým časom kladenia si životných otázok. Máme my kresťania  záujem o hľadanie pravdy, ktoré sa spája s určitou námahou a sebazriekaním? Máme vo svojom živote zodpovedanú otázku, kým je Ježiš, aký je jeho pôvod a akú úlohu zohráva v mojom živote? Práve táto otázka, ako tvrdí Benedikt XVI., je otázkou o Ježišovom najhlbšom pôvode a o jeho skutočnom bytí, ktorá zohráva kľúčovú rolu vo všetkých evanjeliách. Biblické rodokmene sú jedným zo spôsobov, ako to postaviť do svetla viery a pochopenia svojej identity.

Mária Kardis
foto:
Jednou z charakteristík židovského myslenia je predstavovanie rodokmeňov, čiže genealógií. Ich význam spočíva v presvedčení, že poznanie rodokmeňa znamenalo mať účasť na Božích prisľúbeniach a požehnaní. Každé meno v rodokmeni ukrýva konkrétnu osobu, jej život, úspech, pády či tajomstvá. Zaradenie do rodokmeňa má pre človeka veľký význam, lebo vďaka nemu pozná, kam patrí, dosvedčuje spolupatričnosť s ostatnými. Preto tieto rodové zoznamy boli vo veľkej úcte. Rodokmeň odráža vtedajšie myslenie, patriarchálny model spoločnosti, v ktorom odovzdávanie práv išlo v línii otca. Nejde tu len o odovzdávanie života, ale aj o odovzdanie viery a Božích prisľúbení. Úlohou otca nebolo len zabezpečenie potomstva, ale aj odovzdanie viery.
Výskumy biblických rodokmeňov v kontexte starovekých rodokmeňov Blízkeho východu ukázali, že musíme zohľadňovať rodinné, politicko-právne a náboženské funkcie rodokmeňov. Pretože to nie sú len suché zoznamy mien osôb žijúcich v minulosti, ale sú to výpovede o vzťahoch. Rovnaký prístup treba zachovať aj v prípade novozákonných rodokmeňov Ježiša Krista (Mt 1, 1 – 17; Lk 3, 23 – 38).

Druhy rodokmeňov
Základným termínom, ktorý určuje rodokmeň, je hebrejský výraz toledot, odvodený od slova zrodiť. Najčastejšie sa vzťahuje na tých, ktorí dostali dar života. Tento výraz vyjadruje obdobie od narodenia človeka až po narodenie jeho prvého syna. V skupinovom význame označuje ľudí toho istého pokolenia.
Cieľom rodokmeňov je ukázanie pôvodu osoby alebo skupiny osôb od konkrétneho predka. V biblickej tradícii nachádzane dva typy genealógií. Lineárna ukazuje pôvod od konkrétneho predka, teda vzostupné alebo zostupné vymenovanie predkov (napr. Gn 5, 1 – 32). Pri segmentovej je od jedného predka odvodených niekoľko línií, ktoré sa ďalej členia (napr. Gn 10). V genealógiách sa najčastejšie vyskytuje formula „XY bol otcom (splodil)“. Výrazy „splodil, otec, syn“ nie vždy označujú biologickú väzbu. Môže to byť iba informácia o právnych vzťahoch medzi spomenutými osobami. V Starom zákone nachádzame až dvadsaťpäť genealógií.
Exegéti podávajú veľa možností pochopenia genealógií. Základom všetkých vysvetlení je fakt, že genealógie sú stále vložené do určitej štruktúry textu, a preto musia byť vysvetľované v jeho kontexte. Podávajú tak informácie týkajúce sa biologického pôvodu ľudí (Gn 4, 1n.17 – 22. 25n; 5, 1 – 32) alebo slúžia ako prepojenie dlhých časových období, ktoré neboli vždy zachované v rozprávaniach, či ukazujú vzájomné vzťahy medzi Izraelom a susednými národmi. Rovnako môžu opisovať pôvod národov od Adama, ako aj línie vyvolenia od Abraháma, Jakuba (Izraela). Zároveň ukazujú zmysel povolania Izraela ako vyvoleného národa, čím ukazujú identitu Izraela. Ukazujú vernosť Boha, ktorý svoje prísľuby napĺňa v plnosti.
Rodokmene zohrávali významnú úlohu v období putovania Izraela púšťou (Nm 2, 2 – 17; 10, 1 – 28; 7, 11 – 89). Pri uchádzaní sa o dôležitý úrad, napríklad kňazský, slúžili na dokázanie svojho rodokmeňa a v Judei ukazovali kráľovskú postupnosť, čiže rodovú líniu od kráľa Dávida. Pri mesiášskych predpovediach boli legitimujúcim prvkom jeho pôvodu v línii kráľa Dávida (Iz 11, 1 – 5).
Veľmi nápomocné je porovnanie biblických rodokmeňov s genealógiami kultúr starovekého Blízkeho východu (Sumer, Akkad, Asýria, Babylónia). Zachovali sa rôzne verzie tých istých rodokmeňov. Pre ich autorov nebolo najdôležitejšou vecou precízne ukázanie, kto od koho pochádza. Rozdielnosti sa vysvetľujú tým, že ich cieľom bolo zdôvodniť právo potenciálnych kandidátov na dedenie trónu či získania funkcie na oficiálnych stanoviskách. Príkladom môže byť sumerský zoznam kráľov, ktorý nám pomáha v interpretácii Gn 5, 1 – 32 („Zoznam Adamovho potomstva“). V tejto sumerskej genealógii králi pred potopou vládli veľmi dlho: Allulim 28 900 rokov, Alalgar až 36 000 rokov, a králi po potope už okolo 200 – 900 rokov. Časovým rozhraničením dĺžky vládnutia bola udalosť potopy. To znamená, že v biblickom zozname nie je zachytená skutočná chronológia, ale vysoký vek jednotlivých potomkov vypĺňa čas od stvorenia sveta do potopy a zároveň sugeruje, že história ľudstva je už veľmi dlhá a tí, ktorí žili už dávno, boli taktiež smrteľníci. Navyše v starovekej literatúre číselné údaje zohrávali inú úlohu ako dnes. Sú to symboly s vlastným významom a teologicko-historickým pozadím. Nebolo dôležité, či rodokmeň obsahuje spoľahlivé historické údaje, alebo nie. Podstatná bola jeho funkcia, teda vzťahy na rodinnej, politicko-spoločenskej a náboženskej rovine.
Osobu definuje nielen príslušnosť k rodine, rodu, dynastii, ale aj jej meno. To je predĺžením ľudskej osoby, preto uctievať meno človeka alebo Boha znamená uctievať toho, kto ho nosí. Aj Mojžišov zákon zdôrazňuje význam zachovania mena. Zákon o švagrovskom manželstve prikazoval bratovi vziať si manželku svojho brata, ak ten zomrel bezdetný, „aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela“ (Dt 25, 6).
Meno predstavuje vzťah, zaradenie do spoločnosti. Preto aj Boh, keď zjavuje svoje meno, nevyjadruje svoju vnútornú podstatu, ale dáva sa do dispozície ľuďom, ktorí ho môžu vzývať. V tomto duchu je aj predstavenie rodokmeňa Ježiša Krista v úvode Evanjelia podľa Matúša znakom jeho poslania. Vyjadruje, že Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, situácii, prostredí a národe. Boh vstúpil do ľudských dejín, stal sa človekom a prijal meno Ježiš. A v jeho mene sú zahrnuté všetky mená predkov, konkrétne osoby a ich osud.

Rodokmeň u Matúša
Stojí za povšimnutie skutočnosť, akými slovami a akým spôsobom predstavujú začiatok verejného účinkovania Ježiša – Božieho Syna jednotlivé kánonické evanjeliá. Úvodný verš plnil funkciu titulu celého spisu a zároveň v ňom je obsiahnuté posolstvo spisu. Zo štyroch kánonických evanjelií dve uvádzajú rodokmeň Ježiša Krista, konkrétne Evanjelium podľa Matúša a Evanjelium podľa Lukáša. V Matúšovom evanjeliu je rodokmeň umiestený na začiatku evanjelia (Mt 1, 1 – 17). Lukáš ho uvádza na začiatku verejného účinkovania Ježiša (Lk 3, 23 – 38). Pri ich čítaní nemožno prehliadnuť rozdiely. Nielen v rozdielnom počte mien a ich zhode, ale predovšetkým vo východiskovom bode. Rodokmeň u Matúša je uvádzaný v poradí Abrahám, Dávid k Ježišovi Kristovi; rodokmeň u Lukáša je písaný v opačnom poradí: od Ježiša cez Abraháma k Adamovi. Obom evanjelistom ide o symbolickú štruktúru, skrze ktorú ukazujú Ježišovo postavenie v dejinách prisľúbenia.
Matúšovi slúžil rodokmeň Ježiša na spojenie so Starým zákonom a zároveň otváral cestu Ježišovi, Dávidovmu synovi, s nasmerovaním do budúcnosti. Hneď po úvodnom verši „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1) predstavuje rodokmeň ako dôkaz jeho tvrdenia. Jeho štruktúra je presne premyslená. Na začiatku sú podané mená v poradí Kristus – Dávid – Abrahám a na konci zoznamu (Mt 1, 17) je poradie opačné, vďaka čomu uzatvárajú text do jedného celku. Zmyslom tejto štruktúry je osadiť Ježiša v kráľovskej línii Izraela a sledovať jeho predkov až k praotcovi Izraela Abrahámovi, ktorý bol mužom Božích prísľubov. Je pútnikom v dvojakom zmysle. Je tým, ktorý putuje z krajiny svojho pôvodu do krajiny prisľúbenia. Zároveň opúšťa prítomnosť, aby smeroval k budúcnosti. Celý jeho život je dynamikou napredovania na ceste za tým, čo má prísť. V Liste Hebrejom je označený za pútnika viery na základe prisľúbenia (Hebr 11, 10.13), ktoré sa nevzťahuje iba na jeho potomstvo, ale siaha až zaň: „V ňom majú byť požehnané všetky národy zeme“ (Gn 18, 18).
Matúš práve svojím rodokmeňom podáva dôležité údaje užitočné pre pochopenie posolstva. Prvým je mesiášsky titul syn Dávidov, čím vyjadruje, že Ježiš je naplnením mesiášskych nádejí Izraela. Zároveň je aj synom Abraháma, pretože je Žid, a tak potomok Abraháma.
Druhým dôležitým údajom rodokmeňa je premyslená číselná schéma, konštrukcia „Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.“ (Mt 1, 17) Symbolika čísel je charakteristická pre celé jeho evanjelium. Rodokmeň je rozdelený na tri obdobia po štrnásť generácií. Ide o Matúšov pedagogický zámer. Kristus je naplnením ľudských dejín, čo je vyjadrené násobkom čísla sedem, ktoré je číslom plnosti. Preto treba pozerať na rodokmeň Ježiša Krista ako na teologickú interpretáciu dejín a nie na historicky presnú rodovú tradíciu. Zároveň štrnásť vynásobené troma (obdobiami), teda štyridsaťdva generácií, je potvrdením, že Ježiš, syn Dávidov, sa narodil v určenom čase dejín Izraela. Toto členenie sa stáva zrozumiteľnejším aj vďaka číselnej symbolike mena Dávid. V hebrejčine písmená mena Dávid dávajú číselný súčet štrnásť, čím je tiež naznačená cesta od Abraháma po Ježiša. To pomohlo Matúšovej cirkevnej obci osadiť Ježiša do dejín Božieho ľudu, čo bolo dôležité tak pre pohanokresťanov, ako aj židokresťanov. Rodokmeň so svojimi trikrát štrnástimi pokoleniami predstavuje skutočné evanjelium Krista Kráľa. Celé dejiny hľadia na toho, ktorého trón má trvať naveky.
Veľmi dôležitý údaj je zaradenie piatich žien do Ježišovho rodokmeňa, čím sa odchyľuje od formy a obsahu biblických rodokmeňov, v ktorých potomstvo je formované mužskou a nie ženskou líniou. Čím vynikali tieto ženy? Tamar (Gn 38) predstiera, že je prostitútka, aby počala syna so svojím svokrom. Rachab (Joz 2 a 6), prostitútka z Jericha, ktorá si zachránila život tým, že pomohla Jozuovým vyzvedačom vstúpiť do mesta. Moabka Rút sa pripojila k Izraelitom cez rodinu svojho manžela. Uriášova žena Betsabe sa po smrti manžela (2 Sam 11 – 12) stala Dávidovou manželkou a matkou kráľa Šalamúna. Nakoniec Mária, ktorá sa do rodokmeňa dostala prostredníctvom svojho manžela Jozefa. Ako čítame v rodokmeni, „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1, 16). Ježiš bol Jozefovým synom po právnej stránke, nie po telesnej, čo rozvíja evanjelista v nasledujúcich veršoch (Mt 1, 18n).
Prečo Matúš vložil ženský prvok do rodokmeňa práve prostredníctvom spomenutých žien? Pravdepodobným dôvodom ich zaradenia je idea odchýlenia sa od navyknutého správania. Každá z týchto žien špecifickým spôsobom pripravuje a tvorí predobraz neobvyklého narodenia Ježiša (Mt 1, 18 – 25). V ich histórii je niečo nevšedné, niečo proti prijatým pravidlám. A hoci ani jedna z týchto žien nebola Židovka, odkazujú na poslednú ženu, Máriu. Matúš ukazuje, že aj pohoršenie a hriech patria Bohu. Všetko je jeho a nič neunikne jeho plánu. Aj spásonosný príbeh môže byť poznačený pohoršením. Boh si tým poslúži, aby priviedol dejiny k ich zavŕšeniu v osobe Ježiša Krista. Prostredníctvom týchto žien vstupuje do Ježišovho rodokmeňa svet nežidovských národov. Tým je Ježiš poslaný tak k Židom, ako aj k pohanom. On je počiatkom a zavŕšením dejín každého z nás, lebo sa stal jedným z nás, aby tak prijal na seba osobnú históriu života každého človeka.
Ďalším dôležitým údajom je slovesná forma „splodil“, ktorá je v rodokmeni použitá štyridsaťkrát. tridsaťdeväťkrát v činnom rode: „Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jakuba…“ a raz v prípade Ježiša (Mt 1, 16) je použitá v trpnom rode: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš“. Na konci rodokmeňa tak stojí Mária, ktorá predstavuje nový začiatok a relativizuje celý rodokmeň. Už nejde o náhodné splodenie človeka, všetko je predpovedané, naplnené a zapadá do Božieho plánu. Jozef je zákonným otcom Ježiša. Cez neho podľa Zákona Ježiš patrí do Dávidovho rodu. Ale Mária je nový začiatok, jej dieťa nepochádza od muža, ale ide o nové stvorenie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom Svätého Ducha. Boh završuje dejiny spásy v osobe Ježiša. Matúš je presvedčený, že Ježiš je splodený Bohom, a tak sa dejiny naplnili. Zároveň rodokmeňom vyjadruje tajomstvo dvojakého pôvodu Ježiša – z jednej strany sa dá určiť, ale napriek tomu je tajomstvom.

Rodokmeň u Lukáša
Lukášova perspektíva osoby Ježiša Krista je odlišná od Matúšovej, pretože vychádza z rozdielnej teologickej perspektívy. Aj keď tu nenájdeme jasnú teologickú štruktúru rodokmeňa Ježiša, predsa pozorujeme symbolickú štruktúru dejinného času. Jeho rodokmeň obsahuje jedenásťkrát po sedem členov (generácií). Môžeme usudzovať, že tým naznačuje, že s Ježišom prišla plnosť časov. Lukáš nevenuje toľko pozornosti histórii Izraela, ale do popredia stavia Ježiša Krista ako Spasiteľa celého ľudstva, ktorý má svoj pôvod v Adamovi, a Adam v Bohu. Lukáš na úplný začiatok kladie Boha, v ktorom má všetko svoj pôvod. Tak ako Adam má svoj pôvod v Bohu, aj Ježiš, ako zavŕšenie rodokmeňa, má v ňom svoj pôvod. On je nový Adam, ktorý nie je len bytosťou oživenou Božím dychom, ale je skutočným Synom Boha. Lukáš nespomína v rodokmeni Máriu, čím Ježiša viaže priamo na Boha.
Úloha rodokmeňa v Evanjeliu podľa Lukáša spočíva v tom, že svojím rozprávaním obsiahne celé ľudstvo. Ukazuje na význam Ježiša nielen pre Abrahámovo potomstvo, ale pre všetkých potomkov Adama. Rodokmeň je výrazom prisľúbenia, ktoré sa týka celého ľudstva. Ježiš ho do seba prijíma s jeho dejinami a dáva im nový impulz, nový smer, smer k novému ľudskému bytiu.

Význam rodokmeňa dnes
Ako môžu novozákonné rodokmene, ktoré sa na prvý pohľad javia ako nezáživné zoznamy mien, osloviť dnešného človeka? Sú nielen odpoveďou a akousi rekapituláciou toho, kto je Ježiš a odkiaľ prichádza. Ukazujú a učia nás chápať význam nášho vlastného bytia, nášho pôvodu, nášho skutočného rodokmeňa. Pretože ten, kto verí v Ježiša Krista, prostredníctvom viery vstupuje do Ježišovho pôvodu, ktorý sa stáva jeho vlastným. A tak naším pravým rodokmeňom je viera v Ježiša Krista, ktorý nám daroval nový pôvod, zrodil nás z Boha. Božie slovo nám zjavuje, že vďaka Ježišovmu pôvodu získava konkrétnu podobu aj identita tých, ktorí v neho uverili. Vďaka viere v Krista máme istotu, kým sme, odkiaľ sme a kam smerujeme. On je odpoveďou na naše existenciálne otázky, ktoré si každý človek vo svojom živote musí vyriešiť.
Nechajme sa preniknúť svetlom narodenia Ježiša, Božieho Syna, ktorý bol poslaný ľudstvu, každému človekovi práve preto, aby sa nestrácal v zmätku tohto sveta, ale aby skrze vieru, že on je Mesiáš, vstúpil do budovania vzťahu s ním, aby ho spoznal. Lebo Ježiš prišiel preto, aby sa nám dal poznať, a aby sme skrze neho spoznali seba a uvideli zmysel vlastného života. Nech nás slová z prológu Evanjelia podľa Jána sprevádzajú týmto obdobím prípravy a dodajú nám odvahu nastúpiť na cestu viery: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1, 12 – 13)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *