SLOVO NA TÉMU (Marek Kolesár) Deň svätej Päťdesiatnice je od svojho počiatku prelomovým dňom. Zakončuje totiž päťdesiat dní trvajúce obdobie Paschy a Nanebovstúpenia, a zároveň sa stáva novým začiatkom. Nielen ďalšieho cirkevného obdobia. Je to ponuka aj pozvanie, aby sme nanovo začali žiť svoj vlastný život naplnený Božím Duchom.

Svätá Päťdesiatnica je zavŕšením Božieho plánu spásy. A ten vrchol je skutočným zázrakom. Boh zostupuje do srdca každého človeka, ktorý ho pozve a ponúkne mu v ňom miesto.

Spoločenstvo Ducha

Túžba po dare Svätého Ducha sa skrýva v srdci mnohých veriacich kresťanov. Laikov aj zasvätených. A veľmi často je spojená s predstavou, ako úžasne by náš život vyzeral, keby v ňom bolo viac prítomnosti Božieho Ducha: ako by sme premáhali svoje slabosti, ako by sme vedeli odovzdať dar viery, ako múdro by sme vedeli odpovedať na všetky zákerné otázky našich neprajníkov, ako by naša modlitba plná viery priviedla iných k obráteniu, ako by sme naplnení Duchom cez modlitbu prinášali uzdravenie chorým. Spovedníci by darom poznania privádzali hriešnikov k dokonalému pokániu. Kazatelia by sa Božím slovom mocne dotýkali sŕdc ľudí. Samé dobré, chvályhodné a úžasné vízie. Prečo to potom takto nefunguje? Čo robíme zle alebo čo robíme málo, že také mocné pomazanie Svätým Duchom neprichádza?

V Skutkoch apoštolov sme práve v čase Päťdesiatnice počúvali príbeh človeka, ktorý videl pôsobenie Svätého Ducha v praxi. Volal sa Šimon a pozoroval, čo všetko Boh konal v Samárii prostredníctvom apoštola Filipa. Čary, ktorými on sám pred Filipovým príchodom ohromoval ľudí v Samárii, boli oproti tomu ničím. No a dokonca sa stalo aj to, že on sám uveril v Ježiša, prijal krst a pridŕžal sa Filipa. Keď ta prišli z Jeruzalema Peter s Jánom, videl, ako sa prostredníctvom vkladania rúk udeľuje dar Svätého Ducha. A znova žasol. V tej chvíli mal možno plnú hlavu svojich predstáv, čo všetko by mohol v novom živote robiť. Neváhal, šiel za apoštolmi a ponúkal im peniaze, aby aj on dostal tú istú moc. Ako sa to celé skončilo, určite viete. Peter ho za jeho zmýšľanie veľmi prísne pokarhal, pretože jeho srdce nebolo priame pred Bohom, a vyzval ho k pokániu (Sk 8, 5 – 25).

Aj keď Šimon uveril v Ježiša, aj keď prijal svätý krst a bol očistený od všetkých hriechov, aj keď bol novým človekom, zmýšľal stále tak ako predtým. Videl prejavy Ducha, ale nespoznal, na čo dar Svätého Ducha prichádza. Pochopili ste? Pokiaľ naša túžba po Svätom Duchu vychádza z predstáv, ako krásne by mohol náš život vyzerať, je to, ako zvykneme hovoriť, celé zle. Boli sme pokrstení, uverili sme v Ježiša ako Božieho Syna, sme častejšie alebo možno menej často očisťovaní cez sviatosť pokánia od svojich hriechov, ale zmýšľanie starého človeka v nás sa nezmenilo. Je stále plné seba samého a svojich túžob. Preto sv. Pavol hovorí, že máme odložiť starého človeka, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami, a obnovovať sa premenou zmýšľania (Ef 4, 22). Túžba po Svätom Duchu musí vychádzať z túžby zdieľať s ním svoj život. Túžime po Božej prítomnosti, po jeho Duchu v nás, lebo sme spoznali, ako nesmierne nás miluje, a chceme na jeho lásku odpovedať.

Znova a znova skloňme kolená

Modlitby na kolenách na sviatok svätej Päťdesiatnice si pamätám ešte z miništrantských čias. Moje spomienky siahajú do rodnej obce Stanča a k otcovi Štefanovi Štilichovi. Chrám bol v ten deň, ako bolo zvykom, vyzdobený vetvičkami lipy. Niežeby som si modlitby pamätal pre výnimočný obsah, ktorý by ma oslovil. Pamätám si ich ako správny malý miništrant preto, lebo bola o dosť dlhšia liturgia a na jej konci bolo treba dlho kľačať. S podobnou praxou modliť sa tieto modlitby hneď po skončení nedeľnej svätej liturgie som sa stretol aj neskôr u iných kňazov. Často bez ostatných častí večierne, hneď po zaambónnej modlitbe. Hlavne tam, kde sa večierne neslúžili a kňazovi bolo akosi ľúto tieto výnimočné modlitby vynechať.

Ak by si niekto myslel, že spomínané tri osobité modlitby večierne vo sviatok Päťdesiatnice (teda je to už večiereň k Pondelku Svätého Ducha a sviatku Najsvätejšej Trojice), ktoré sa modlia na kolenách, sú výnimočné špeciálnym (a „zaručeným“) obsahom so vzývaním Svätého Ducha, je na omyle. Toto výnimočné vzývanie má svoje miesto ešte pred začatím svätej liturgie, keď sa modlíme jednoduchú, krátku a všeobecne známu modlitbu Kráľu nebeský. Vo chvíli vzývania Svätého Ducha totiž nejde ani tak o špeciálne slová ako o našu špeciálnu túžbu. Kto bude pozorne sledovať text modlitieb, dokonca zistí, že ani jedna nie je adresovaná Svätému Duchu. Každá z nich má síce podobnú štruktúru, ale iné zameranie.

Príprava

Zhrešili sme! Skoro v každej jednej zo starozákonných biblických modlitieb sa objavuje toto dôležité konštatovanie. Aj v mojej obľúbenej, v modlitbe Azariáša a troch mládencov v rozpálenej babylonskej peci (Dan 3, 29). Naozajstnej zmene života totiž musí predchádzať poznanie pravdy o sebe, o vlastnom hriechu. Prvá modlitba na kolenách sa začína vyznaním Pánovej dokonalosti: On je prečistý, nepoškvrnený, neobsiahnuteľný, nepremožiteľný. Je Otcom toho, ktorý zostúpil pre našu spásu. Toho, ktorý nás učil slovami aj skutkami a ukázal nám hriešnym, ako máme na kolenách prosiť za hriechy a nevedomosti ľudu. Modlitba potom prechádza do pokornej, kajúcej prosby: Preto nás, ty Otče, vypočuj každý deň, ale osobitne v tento deň Päťdesiatnice. Vysloboď zo zajatia naše duše. Prijmi nás prichádzajúcich a volajúcich k tebe: zhrešili sme. Očisť nás od skrytých previnení. Prevýš naše neprávosti svojou štedrosťou. Zbav nás diablovho násilia. Odpusť hriechy nám i tým, ktorí dúfajú v teba. Očisť nás pôsobením tvojho Svätého Ducha a znič všetky nepriateľské lesti zamýšľané voči nám. Učiň, aby sme dnešný večer, nadchádzajúcu noc i všetky dni nášho života prežili dokonale, sväto a bez hriechu.

Prijatie

V Lukášovom evanjeliu Ježiš odhaľuje stratégiu nepriateľa (Lk 11, 25). Keď nečistý duch nájde príbytok, ktorý predtým musel opustiť, vymetený, vyzdobený a prázdny, vráti sa späť s ďalšími, ešte horšími spoločníkmi. Ak sme pokáním prvej modlitby pripravili a vyzdobili svoje srdce, môžeme doň teraz pozvať toho, ktorého nemôžu obsiahnuť nebesá nebies (1 Kráľ 8, 27). Druhá modlitba sa začína odvolaním sa na Ježišov pozemský život a na prísľub daru Presvätého Ducha tým, ktorí v neho uverili. Spomína aj samotnú udalosť Päťdesiatnice, keď viditeľne rozdelil ohnivé jazyky, aby nás svetlo Ducha zbavilo lži, ktorá je ako tma, a plamenným ohňom naplnil aj ústa apoštolov, aby celé ľudské pokolenie na vlastné uši počulo Božiu náuku. Pokračuje prosbou o Svätého Ducha, ktorá má v modlitbe zvláštny charakter. Svätý Duch je volaný na pomoc či nápravu našej nedokonalosti: Ducha múdrosti daj mojej mysli, Ducha rozumu daruj mojej nerozumnosti, Duch tvojej bázne nech zostúpi na moje skutky, Duchom veľkej ochoty pozdvihni moje pozemské zmýšľanie. Pre zostúpenie tvojho Svätého Ducha ja hriešny prosím: z toho všetkého mi daj len to, čo mi bude na spásu.

Služba lásky

Súčasťou paschálneho tajomstva bolo aj Ježišovo zostúpenie do podsvetia. Ešte skôr než sa vzkriesený postavil pred svojich učeníkov a zjavil svoje víťazstvo tomuto viditeľnému svetu, rozlámal veraje podsvetia a tým, ktorí sedeli v tme, ukázal cestu na svetlo. Služba lásky nie je viazaná len na tých, ktorých okolo seba vidíme. Celý prípravný čas pred Paschou bol pozvaním konať skutky lásky a milosrdenstva. Počas tohto prípravného obdobia máme v našom obrade päť zádušných sobôt. Jednu pred začiatkom pôstu, tri v čase pôstu a poslednú práve v sobotu pred Päťdesiatnicou. Tretia modlitba na kolenách je službou lásky našim zosnulým: Pane milosti, ty si pôvodca každého bytia a stvoriteľ ľudskej prirodzenosti. Ty si ju stvoril, oslobodil a vymedzil si jej život i smrť a čas pobytu na zemi i odchodu k tebe. V dnešný spasiteľný sviatok, ktorý všetko završuje, prijímaš prosebné modlitby za duše v očistci a napĺňaš nás veľkou nádejou, že zosnulým udelíš úľavu v ich utrpení a útechu. Preto, Vládca, prijmi naše modlitby a prosby a upokoj duše našich otcov, matiek, bratov, sestier, detí a každého z príbuzných i všetkých, ktorí sú väznení s nimi, ako aj duše, ktoré od nás odišli v nádeji na vzkriesenie a večný život.

Prostriedok

Môj otec mal svojho času taký zvláštny zvyk. V priebehu dňa vyšiel z bytovky a sadol si do auta, ktoré stálo hneď oproti na parkovisku. V aute si pustil rádio a počúval vysielanie poludňajšieho, niekedy aj večerného rádiožurnálu. Pritom z pohodlia auta pozoroval ľudí, ktorí prechádzali okolo. Možno niekedy na krátku chvíľu aj naštartoval, aby sa všetko premazalo, a potom zase motor vypol. Niežeby na ňom vôbec nejazdil, to nie, ale počet tých „posedení“ jeho zvyšujúcim sa vekom začal prevyšovať počet jázd. Spomínam to preto, lebo nikto z nás si nekupuje auto v prvom rade preto, aby si v ňom posedel. Auto sa stalo bežným a po bicykli asi aj najčastejším prostriedkom, ktorý nás prepraví z bodu A do bodu B. A mne sa veľmi páči prirovnanie tohto bežného dopravného prostriedku k modlitbe, ktorá je základom duchovného života.

Odmalička sme ešte ako deti (najčastejšie pred spaním alebo aj po zobudení) počúvali kontrolnú otázku: „Už ste sa pomodlili?“ Dnes ju možno sami opakujeme svojim deťom. Alebo sa v tomto covidovom roku počas nedieľ a sviatkov pýtame našich odrastencov: „Máš už dnes odsledovanú liturgiu?“ Lebo z rôznych „osobných“ dôvodov ju už nechcú či práve nemôžu sledovať spolu s rodičmi. Ani si tak neuvedomujeme, ako podobnými postojmi vytvárame práve ten klamný dojem, že modlitba či liturgia sú cieľom. Ak ten cieľ dosiahneme, čakáme na odpoveď, ale tá akosi neprichádza, a potom nastupuje frustrácia. Pre kňaza by napríklad stačilo mať pomodlený časoslov, ruženec aj odslúženú liturgiu. Ak sme to všetko počas dňa stihli, hneď máme zo seba lepší pocit. Ale ten mal aj farizej, ktorý sa v Ježišovom podobenstve prišiel modliť do chrámu. Odišiel „pomodlený“ a s dobrým pocitom, lenže naprázdno. Je úplne jedno, o akú modlitbu či duchovnú aktivitu ide. Ak sa nám stanú cieľom, prinášajú veľmi málo úžitku a my sami zostávame bezo zmeny. Sadneme si do auta a možno aj naštartujeme. Možno sa aj len tak povozíme. Máme dobrý pocit, všetko správne funguje, minuli sme čas aj palivo, ale nenašli sme cieľ, aspoň nie ten správny.

Cieľ

Ak je teda modlitba prostriedkom, čo je cieľom? Svätý Serafim Sarovský hovorí, že cieľom kresťanského života je získanie Svätého Ducha. A možnosťou, ako ho získať, ktorá je dostupná bohatému aj chudobnému, vzdelanému aj jednoduchému, mocnému aj slabému, zdravému aj chorému, spravodlivému aj hriešnemu, je modlitba. Sila modlitby je veľká a viac ako čokoľvek iné priťahuje Svätého Ducha. Cieľom modlitby je teda Božia prítomnosť. Na toto miesto nás modlitba chce priniesť. Pred Božiu tvár. Túto službu nám vo sviatok svätej Päťdesiatnice môžu preukázať aj tri výnimočné modlitby na kolenách.