IKONA (Milan Gábor) Väčšina ikon, a to nielen Božej Matky, ale aj Krista, anjelov či svätých sa spája priamo s Byzanciou alebo v neskoršom, postbyzantskom období nadväzuje na tieto korene. Potom sú to ikony slovanských národov, ktoré si osvojili pôvodnú byzantskú kultúru a umenie a vtlačili im vlastnú pečať, zvýraznenú v jemnosti výrazových prostriedkov a farebnej palete. Ale známymi sú aj ikony, ktoré sa objavili v prostredí, ktoré nespĺňa uvedené kritériá. A takou je aj táto ikona.

Dolisská ikona Bohorodičky (rus. долиcская) je ikonou Božej Matky, o ktorej pôvode nejestvujú presné informácie. Niektorí autori jej obdobie vzniku zaraďujú najneskôr do konca 19. storočia. Jeden z prameňov uvádza, že ikona sa objavila vo francúzskom mestečku Doliss – odkiaľ dostala aj pomenovanie dolisská. Podľa iného zdroja vieme, že sa ikona preslávila mnohými zázrakmi aj v období pred druhou svetovou vojnou, keď z očí Bohorodičky stekali krvavé slzy. Ten istý prameň uvádza, že ikona sa aj v súčasnosti nachádza vo Francúzsku. Tretí zdroj, ktorý vychádza z informácií uverejnených v časopise Кормчий (č. 6 r. 1897), uvádza, pôvodný obraz dolisskej ikony Bohorodičky bol vysekaný z kameňa vo Francúzsku (Doliss). V Rusku v súčasnosti niet ani jednej kópie tejto ikony.

Z ikonografického hľadiska sa dolisská ikona Bohorodičky zaraďuje k typu hodigitrie, ale samotná kompozícia ikony je istým spôsobom špecifická. Božia Matka drží dieťa Krista sediaceho na jej ľavej ruke, ktorý je však na rozdiel od typických ikon hodigitrie zobrazený odvrátený od Matky, sedí k nej chrbtom a díva sa tým istým smerom ako Bohorodička.

S rozprávaním o tejto ikone sa v ruskej literatúre stretávame po prvýkrát v zborníku arcibiskupa Joannikija (Galjatovského) Небо Новое (Ľvov, 1665). Vo francúzskom mestečku Doliss sa nachádzala socha Panny Márie, z ktorej sa istého dňa začali vysmievať dvaja muži. Jeden z nich neuvážene hodil do nej kameň takou silou, že sa odlomila Kristova ruka, ktorá spadla na zem, a v tej chvíli začala z Kristovho ramena stekať krv akoby zo živého človeka. Przniteľ sochy zostal na mieste mŕtvy a druhý, ktorý sa snažil zomierajúceho zachrániť, zomrel na druhý deň.

Arcibiskup Sergej (Spasský) zaradil dolisskú ikonu ako dolinskú do zoznamu ikon „slovanských, gruzínskych a sviatkov Bohorodičky, ktoré sa nenachádzajú a nespomínajú v bohoslužobných knihách Gréckej a Ruskej cirkvi“. Taktiež uviedol aj dátum jej liturgického slávenia, a to 13. február. Ďalšie informácie o ikone sa neuvádzajú.