SLOVO NA TÉMU (Martin Mráz; foto: Dávid Kováč/Byzantinos)
Vo východnej časti Slovenskej republiky, v regióne, ktorý sa historicky nazýva Zemplín, sa na úpätí Vihorlatských vrchov rozlievajú vody „východoslovenského mora“ – Zemplínskej Šíravy. Na brehoch tejto umelej vodnej nádrže vystavanej v 60-tych rokoch 20. storočia sa nachádza malá dedinka Klokočov. V súčasnosti ju obýva okolo 410 obyvateľov, ale toto číslo hlavne počas niekoľkých vybraných dní roka môže presiahnuť aj desať tisíc. Okrem turistov, ktorí sem každoročne prichádzajú za oddychom, sú to hlavne pútnici.
Tí sa pravidelne zhromažďujú pri gréckokatolíckom Chráme Zosnutia presvätej Bohorodičky, ktorý ostal uchránený počas výstavby vodnej nádrže a v súčasnosti ho od jej vôd oddeľuje vysoký násyp. Interiér tohto chrámu ukrýva jednu z najuctievanejších ikon Presvätej Bohorodičky na území nielen východného Slovenska.
Klokočov sa stal významným v druhej polovici 17. storočia kvôli zázraku slzenia ikony presvätej Bohorodičky. V tom čase bol Klokočov súčasťou Uhorského kráľovstva. Toto obdobie však bolo poznačené náboženskými katolícko-protestantskými vojnami, protitureckými vojnami a povstaniami uhorských kniežat proti vládnucemu cisárskemu rodu Habsburgovcov. Zároveň je to storočie Užhorodskej únie, kedy sa pravoslávni veriaci severovýchodného Uhorska zjednocovali s rímskym pápežom.
V tomto politickom, sociálnom a náboženskom chaose 17. storočia, prevažne na území východného Uhorska, na teritóriu vtedajšej Mukačevskej eparchie, sa práve v Klokočove objavuje fenomén slziacich ikon Presvätej Bohorodičky. O niekoľko rokov neskôr máme záznamy o podobných udalostiach v Mariapocsi, Rafajovciach, Sajópálfale a inde.
To čo sa stalo v roku 1670 máme zachytené nie od očitých svedkov, ale z neskorších svedectiev a písomných záznamov. Na druhý veľkonočný deň roku 1670 (v tom roku pripadla nedeľa Paschy podľa gregoriánskeho kalendára na 6. apríl a podľa juliánskeho na 3. apríl) vypuklo v oblasti Tokaja jedno z ďalších povstaní miestnej šľachty proti Habsburgovcom. Ľud musel znova znášať neporiadky bojujúcich oddielov a tak ako vždy aj teraz sa zhromažďoval vo svojich chrámoch, aby sa modlil za pokoj a hľadal nebeskú ochranu. Je viac ako symbolické, že práve v období po Pasche, kedy ľudová zbožnosť verí, že nebo je viac otvorené, sa aj Klokočovčania zišli vo svojom chráme zasvätenom presvätej Bohorodičke. Zhromaždení v modlitbe pri jej ikone si všimli, ako z jej očí vytekajú slzy. Správa o tejto zázračnej udalosti sa musela veľmi rýchlo rozniesť a tak sa na túto udalosť prišli pozrieť aj vojaci. Keď jeden z vojakov prerezal jej tvár, tak slzenie Márie sa malo zmeniť na horký plač.
Pieseň o Klokočovskom obraze uvádza, že vojaci drevený klokočovský chrám podpálili. Jeden z dôstojníkov mal ikonu zobrať do Prešova, kde bola istý čas uložená, ale z vôle Žofie Báthory-Rákoczyovej – sedmohradskej kňažnej a majiteľky Mukačevského hradu bol obraz prenesený do hradnej kaplnky v Mukačeve. Ikona bola bohato ozdobená smaragdami, rubínmi, diamantami a veľkým množstvom perál. Stala sa tak jednou z najvzácnejších súčastí dedičstva rodu Rákoczyovcov. Ďalšie revolúcie týchto nepokojných rokov spôsobili, že ikona sa na nejaký čas ocitla v Turecku, aby sa okolo roku 1709 znova vrátila do kaplnky Mukačevského hradu. Posledné povstanie Františka Rákoczyho spôsobili v roku 1711 definitívnu porážku uhorských stavov a v tomto roku sa nateraz strácajú posledné isté stopy po origináli Klokočovskej ikony.
Uhorský palatín, gróf Pavol Esterházy publikoval v roku 1690 v Trnave preklad diela Atlas marianus, ktorý prispôsobil a doplnil na podmienky Uhorska. V tomto diele uvádza zoznam 99 lokalít – mariánskych pútnických miest. Na 74. mieste svojho zoznamu uvádza, že „v chráme ruskej dediny nazývanej Klatocz (Klokočov), patriacej k Vinianskemu panstvu, je už oddávna uctievaný obraz jednej Blahoslavenej Panny, ktorá v roku 1670 pred očami mnohých začala najprv roniť slzy, a potom čo bola kacírmi niekoľkokrát prebodnutá, začala ešte silnejšie plakať a slzy jej stekali po tvári. V roku 1680 bola prenesená do Mukačevského hradu Rákociovcov.“
Zázračné udalosti z Klokočova tak zasahujú do povedomia uhorskej spoločnosti žijúcej v atmosfére neustálych nepokojov. Druhou manželkou Pavla Esterházyho bola totiž Eva Thökölyová. Jej brat Imrich Thököly bol druhým manželom Heleny Zrínskej, vdovou po Františkovi I. Rákoczym, ktorá spravovala pre svoje deti aj klokočovskú ikonu slziacej Bohorodičky a možno aj vďaka týmto rodinným väzbám sa v turbulentných časoch povstaní stala klokočovská ikona známa v celom Uhorsku.
Nepokojné časy obdobia náboženských vojen, presuny vojsk a rabovanie zapríčinili, že originál plačúcej ikony Bohorodičky bol z Klokočovského chrámu odstránený veľmi skoro po jej zázračnom slzení. Ikona sa doslova vydáva na cesty tohto sveta. Stráca sa z pred očí mnohých, aby sa na ňu mohli uprieť pohľady konkrétnych trpiacich. Počas 15 rokov sú osudy Klokočovskej ikony úzko spojené práve životným príbehom Heleny Zrínskej. Ženy, manželky, matky, panovníčky Mukačevského panstva, ktorú francúzsky kráľ Ľudovít XIV. označil vo svojom čase za najodvážnejšiu ženu Európy. Je to príbeh o jej slzách a prehrách, ale predovšetkým o jej vnútornej sile a odvahe, ktorú čerpala aj z modlitby pred klokočovskou ikonou, ktorú zdedila v Mukačeve.
Helena pochádzala zo starého chorvátskeho rodu Zrínskych. Jej otca popravili v roku 1671 za účasť na Vesselyniho protihabsburskom povstaní. Mamu a súrodencov do konca života držali vo väzniciach alebo internovali v kláštoroch. Bolesť sa stala súčasťou jej života. Helena sa vydala za Františka I. Rákoczyho, ktorému porodila 3 deti: Juraja (zomrel ako dieťa), Julianu a Františka. Veľmi skoro ovdovela. Helenina svokra Žofia Báthory Rákoczyova nesúhlasila s jej druhým manželstvom, a preto sa Helena mohla druhýkrát vydať až po jej smrti. V roku 1682 si vzala za manžela ďalšieho z vodcov protihabsburského povstania Imricha Tökölyho a spolu s ním sa aktívne do povstania zapojila. Preslávila sa obranou hradu Mukačevo, ktorý v neprítomnosti manžela hrdinsky bránila 3 roky proti cisárskej armáde. Zrada jej vlastného tajomníka spôsobila, že hrad bol 14. októbra 1688 dobitý. Keď Helenu cisárski vojaci z hradu odvádzali, podľa jej životopisca si so sebou zobrala len svoje dve malé deti, Bibliu a ikonu.
Helenu Zrínsku odviezli do Viedne. Deti jej nasilu odobrali a samotnú Helenu internovali v Uršulínskom kláštore. Jej syn František mal 11 a dcéra Júlia 15 rokov. Svoje deti počas svojho života už viac nevidela. V roku 1692 sa Imrichovi Tökölymu podarilo svoju manželku vymeniť za jedného zo zajatých rakúskych generálov a tak oslobodiť.
Helena Zrínska si znova zobrala svoju ikonu a odchádza s ňou za manželom do Turecka. Tu, v tureckom exile, zomiera v roku 1703. Zachovalo sa niekoľko listov – korešpondencia medzi Helenou a jej synom Františkom, ktoré opisujú túžbu syna po stretnutí s mamou a bolesť matky z odlúčenia od svojich detí. Slzy Klokočovskej Bohorodičky sa tak stávajú aj slzami plaču Heleny Zrínskej nad stratou vlastných detí. Jej syn František II. Rákoczy tiež dožil svoj život v tureckom vyhnanstve. Ešte predtým v roku 1709 sa mu podarilo Klokočovskú ikonu vrátiť ako vzácny rodinný klenot a spomienku na vlastnú mamu naspäť na Mukačevský hrad.
Helena sa so svojim synom nakoniec predsa len stretla. Po jeho smrti v roku 1735 sa splnila jeho posledná túžba: byť pochovaný v spoločnom hrobe so svojou matkou. Ich telesné pozostatky boli v roku 1906 prevezené do Košíc a uložené v krypte Dómu svätej Alžbety.
Príbeh Heleny Zrínskej transformoval aj odkaz klokočovskej ikony. Boh nerobí Klokočov známym ako miesto, ale zviditeľňuje ho pre jeho odkaz. Aj keď sa kópia slziacej ikony vrátila do Klokočova až po viac ako 200 rokoch, Klokočovská Bohorodička nezúžila svoju materinskú ochranu len na toto miesto. Vyšla von za svojimi deťmi. Dejiny jej ikony ukazujú, že v ťažkých časoch ich vždy sprevádza.
V predchádzajúcich mesiacoch bolo rozmiestnených popri hlavných cestách východného Slovenska viac ako 20 veľkorozmerných billboardov zobrazujúcich ikonu Bohorodičky. Chcú nasmerovať našu pozornosť na miesto, ktoré v geografickom priestore Zemplína mnohým nie je neznáme. Dedinka Klokočov, jej chrám, ale hlavne ikona, ktorá sa v ňom ukrýva, vstupuje do pozornosti obyvateľov Zemplína, Slovenska a dnes už aj celého sveta. Slzy Matky neostali ukryté pod nánosom dejín, ale preblyskovali ako kvapky dažďa odrážajúce svetlo záujmu Nebeského Otca o všetky svoje deti. Zvlášť možno vtedy, keď ich bolo treba upozorniť, že ani v ťažkých časoch neostávajú samé.
Rozhodnutie vladyku Milana, aby veľkoplošné bannery s jej ikonou mohli byť rozmiestnené na verejných miestach východného Slovenska, sa tak stáva prorockým gestom pre dnešnú dobu. V čase strachu z pandémie Covid 19 chce ľudí premknutých obavami z budúcnosti upokojiť láskyplný a súcitný pohľad Matky a ich srdcia chcú obmäkčiť slzy Patrónky Zemplína. V čase verejných obmedzení sa rodiny stretávali doma pri jej ikone. Modlitba ku Klokočovskej Bohorodičke za ochranu v čase epidémie sa šírila aj napriek obmedzeniam pošty cez internet a ľudia sa ju spolu modlili.
V živote každého z nás sa môžu prejaviť bolestné momenty – tak ako v príbehu Heleny Zrínskej – preto sa dnes Božia matka z Klokočova znova vyberá na cesty tohto sveta, aby bola blízko pri svojich deťoch. Pozerajúc do jej očí k nám môžu prehovoriť slová kondáku – modlitby vytvorenej pri príležitosti 350. výročia jej slzenia: Tebe, láskavá Vládkyňa, Bohorodička, prinášame pieseň vďaky a chvály. Viac než slová prihovárajú sa k nám tvoje slzy; nachádzame v nich posilu, útechu i odvahu. Zastávaj sa svojho ľudu, aby ti mohol stále spievať: Raduj sa, Matka plačúca, ale neopúšťajúca!
