BIBLIA (Martina Diheneščíková; foto: diomedes2.livejournal.com)
V sýrskej aj byzantskej liturgii je nazývaná Šamona, Šamuna, Solomona. Šamona značí ôsma. Možno preto, lebo zomrela v poradí ôsma po mučeníckej smrti siedmich synov. Ale môže to byť aj odvodenina od Hasmonaita = Hasmonejka – Machabejka. Jej príbeh je zachytený v siedmej kapitole Druhej knihy Machabejcov. Je to deuterokánonická kniha, ktorá nie je súčasťou hebrejskej Biblie.
Prenasledovanie židov
Počas vlády sýrskych Seleukovcov dochádzalo k násilnej helenizácii najmä počas vlády Antiocha IV. Epifanesa. Židovské náboženstvo postavil mimo zákona. Pod trestom smrti nútil židov zriecť sa viery, prikazoval klaňať sa gréckym bohom a jesť bravčové mäso. V dôsledku martýrstva vznikla skupina partizánskych bojovníkov. Do čela odboja sa postavil kňaz Matatiáš a jeho päť synov, neskôr jeho syn Júda, zvaný Machabej, čo znamená kladivo. V širšom zmysle sa termínom machabejci označuje celá dynastia Hasmoneovcov, ktorá vládla v Judei od r. 166 do r. 37 pred Kristom.
Mučeníctvo siedmich synov
Stalo sa, že zatkli matku so siedmimi synmi. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, aby zjedli bravčové. Jeden z nich povedal: „Hotoví sme radšej zomrieť, ako prestúpiť otcovské zákony.“ Kráľ sa rozzúril a rozkázal rozpáliť panvy a kotly. Tomu, kto hovoril, vyrezali jazyk a na spôsob Skýtov mu stiahli kožu z hlavy. Poodtínali mu ruky a nohy. Takto znetvoreného, ešte živého ho smažili na pekáči. Jeho bratia a matka sa na to museli pozerať. Vzájomne sa povzbudzovali: „Pán, Boh, to vidí a istotne sa zmiluje nad nami.“ Po smrti prvého priviedli aj druhého na také isté mučenie. Keď už dokonával, zvolal: „Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život.“ Po ňom priviedli tretieho. Keď žiadali od neho jazyk, rýchlo ho vyplazil, smelo vystrel ruky a povedal: „Z neba som ich dostal, ale pre Božie zákony ich nepokladám za nič, lebo sa nádejam, že ich opäť dostanem od neho.“ Kráľ sa zarazil nad jeho srdnatosťou, že za nič nepokladal muky. Keď aj štvrtého zohavili tým istým spôsobom, ten vyhlásil: „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi. Ale pre teba niet vzkriesenia k životu.“ Keď aj piaty takto v mukách zomieral, povedal tyranovi: „Máš síce moc nad ľuďmi a robíš si, čo chceš, hoci si smrteľný, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš národ. Len pozhovej a uvidíš jeho veľkú moc, a ako potrápi teba i tvoje potomstvo!“ Po ňom priviedli šiesteho. Ten zvolal: „Nemýľ sa zbytočne! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu Bohu. Preto prišla aj táto hrôza. Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu!“
Statočná matka
Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu je ich matka. V jedinom dni videla zomierať siedmich svojich synov. Ale znášala to vyrovnane, posilňovaná nádejou v Pána. Povzbudzovala synov v materinskej reči: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone, ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony.“ Kráľ nerozumel ich reči a upodozrieval ju, že ho potupuje. Preto sa rozhodol prehovoriť jej najmladšieho syna. Pod prísahou mu sľúbil, že ho urobí svojím dôverníkom a dá mu bohatstvo. Ale mladík sa na to nechcel dať nachytať. Kráľ si predvolal matku, aby mu radila zachrániť sa. Ona však synovi povedala: „Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až do tohto veku. Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hoden svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania.“ Siedmy syn tyranovi zakričal: „Ale ty, ktorý vymýšľaš všetku zlobu proti Židom, neunikneš Božím rukám. Ešte si neušiel súdu všemohúceho a vševediaceho Boha. Naši bratia si síce vytrpeli krátke súženie, ale teraz sú účastní na živote večnom, zmluvou od Boha sľúbenom. Ty si však pri Božom súde odnesieš spravodlivé tresty za svoju nadutosť.“ Kráľ sa rozhneval a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto než proti ostatným. A napokon po synoch skonala aj matka.
Viera v zmŕtvychvstanie
Deti sú často obrazom svojich rodičov. A táto matka stojí za odvahou, statočnosťou a vernosťou Bohu siedmich machabejských mučeníkov. Najhoršia bolesť matky je, keď vidí trpieť svoje deti. Ona sa na to nielen pozerala, ale ich aj povzbudzovala. Dokonca pri poslednom synovi bola vystavená pokušeniu a skúške ponechať si nažive aspoň jedného. Veď stačilo tak málo. Zjesť bravčové mäso. Ako možno podať takýto heroický výkon, ktorý je proti ľudskej prirodzenosti? Ak by Boh Izraela nebol najdôležitejším v jej živote, nikdy by to nedokázala. Všetko obetovala kvôli nemu. Vedela, že smrť nemá posledné slovo. V židovstve sa viera v posmrtný život a nesmrteľnosť ľudskej duše postupne sformovala. Ale viera vo vzkriesenie tela nebola jasne definovaná. Odkiaľ to táto žena a jej synovia mohli vedieť? Odkiaľ mali silu zomrieť ako mučeníci? Prečo matka takto radila svojim synom a povzbudzovala ich? Kto iný môže dať pravé poznanie, múdrosť, silu, odvahu a bezpodmienečnú lásku k Bohu, ak nie Svätý Duch? A hoci v židovstve neexistuje koncepcia Svätého Ducha ako tretej božskej osoby Najsvätejšej Trojice tak ako v kresťanstve, je tam neustále prítomný. Označuje sa termínmi Pánov Duch alebo Boží Duch. V mučeníctve siedmich synov a ich matky možno postrehnúť istú analógiu k siedmim darom Svätého Ducha. Všetky sú tam ukryté: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti i dar bázne voči Bohu.
Prenasledovanie kresťanov
V dejinách spásy vždy nachádzame mučeníkov. Tak v židovstve, ako aj v kresťanstve. Aj dnes sú v niektorých častiach sveta kresťania mučení ohavným spôsobom. V Európe má mučeníctvo rafinovanejší a sofistikovanejší charakter. Kresťan, ktorý autenticky žije svoju vieru, je ideálnym terčom posmechu sekulárnej a liberálnej spoločnosti. Ak zaujme vysokú štátnu funkciu, stáva sa obeťou mediálneho lynču, osočovania a degradácie jeho osoby. Už nestačí kresťanov označovať za hlupákov, stredovekých spiatočníkov či fanatikov. Modlitba nie je monológ, ale dialóg s Bohom. Ale ak kresťan povie, že k nemu Boh hovorí, istá skupina ľudí ho označí za duševne chorého, ktorý počuje akési „hlasy“ a patrí do blázinca. Pretláča sa názor, že takýto „pomätenec“ nemôže vo svete zastávať významnú funkciu. Gynekológovia sú šikanovaní, ak odmietnu vykonávať potraty, a učitelia náboženstva na niektorých školách marginalizovaní ako „nutné zlo“. Nič z toho by nás nemalo prekvapiť, pretože „všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“ (2 Tim 3, 12). Nie iba niektorí, ale všetci. Teda to, v akej miere trpíme kvôli Ježišovi, je aj istým ukazovateľom stupňa našej nábožnosti. Ježiš nás varoval: „Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ak vytrváte, zachováte si život.“ (Lk 21, 16 – 17.19) Naša láska k Ježišovi nespočíva iba v tom, čo všetko pre neho robíme, ale rovnako v tom, čo všetko sme ochotní obetovať z lásky k nemu. Prenasledovanie nie je namierené primárne voči nám, ale proti Ježišovi a jeho Cirkvi. Ale nech by sme žili v akomkoľvek čase a boli prenasledovaní akýmkoľvek možným spôsobom, „brány pekelné Cirkev nepremôžu“ (Mt 16, 18). „Krv mučeníkov je semenom kresťanov“ (KKC 852), ale nemajme pred tým strach. Najdôležitejšie je mať Boha stále na prvom mieste vo svojom srdci. To ostatné je v réžii Svätého Ducha, lebo „čo nie je možné ľuďom, je možné Bohu“ (por. Mk 10, 27). A tak ako machabejská matka povzbudzovala synov, aj naša nebeská Matka nás povzbudzuje modlitbou ruženca: „Svätý Duchu, pravý Bože náš, posilni nás vo svätej viere a vo vernosti Kristovej Cirkvi.“
