SLOVO NA TÉMU (Richard Fučko; foto: wikimedia.org)
Aj keď bol Leonardo da Vinci, veľká osobnosť talianskej renesancie, uznávaný architekt a vynálezca, najviac ho preslávil portrét Mona Lisa a maľba Poslednej večere, ktorá bola náhradnou zákazkou namiesto veľkého bronzového koňa pred milánskym hradom, na ktorého sa pre vojnu nezvýšil bronz.
Poslednú večeru namaľoval na objednávku milánskeho vojvodcu Lodovica Sforzu, pre ktorého namaľoval viaceré portréty a navrhol rôzne vojnové stroje a zbrane. Vojvodca Sforza bol vplyvný mecenáš miestneho kláštora dominikánov, v ktorom chcel byť po svojej smrti aj pochovaný v rodinnom mauzóleu, ale zomrel v zajatí vo francúzskom zámku Loches.
Da Vinci začal svoje veľkolepé dielo na stene v severnej časti refektáru kostola s kláštorom Santa Maria delle Grazie v roku 1495. Obvyklý dobový postup maľby fresky spočíval v maľbe na mokrú omietku, ale Leonardo da Vinci nemal túto metódu v obľube, keďže takáto freska sa musela maľovať rýchlo a nemohol sa vrátiť a dotiahnuť detaily, prípadne urobiť malé opravy. Aj z tohto dôvodu zvolil inú metódu a Poslednú večeru namaľoval na suchú omietku špeciálnou zmesou olejovej farby s vajcom, čím získala farba sýtosť a jasnosť, ale necelých 40 metrov štvorcových maľby nemalo takú dlhú životnosť ako typické fresky renesančného obdobia – farba sa začala lúpať už počas jeho života.
Maľovanie Poslednej večere s rozmermi 4,6 x 8,8 metra mu podľa darovacieho spisu De divina proportione trvalo približne tri roky, čo vzbudilo aj nepochopenie okolia, keďže kláštor dominikánov musel fungovať s maliarom a jeho ateliérom vo svojej jedálni. Maľba na opačnej strane refektáru, Ukrižovanie od Giovanniho Donatoa da Montorfano, trvala iba jeden rok. Jedna legenda tvrdí, že v istej chvíli da Vinci zvažoval aj samotného predstaveného kláštora za vhodnú predlohu zradcu Judáša, keďže sa na maliara neustále sťažoval vojvodcovi, že je lenivý a nepracuje, a ak pracuje, tak narúša život kláštora.
Apoštoli a Kristus
Rozloženie stolujúcich pri Poslednej večeri bolo v da Vinciho podaní taktiež netradičné – mnohé vyobrazenia Veľkého štvrtka zobrazovali hornú sieň a apoštolov okolo okrúhleho stola, Judáša pri dverách, ako už pomaly odchádza. Leonardo využil optické vlastnosti stien a vytvoril hornú sieň, ktorá bola súčasťou kláštornej jedálne. Apoštolov rozdelil do trojíc – dve trojice po ľavici a dve po pravici Majstra. Ježiš, sediaci uprostred, je o niečo väčší ako apoštoli, čím na seba upriamuje pozornosť. Maliar využil svoje znalosti architektúry i geometrie a vložil Ježišovu hlavu presne do priesečníku uhlopriečok obrazu a vodorovnej i zvislej osi, čím opäť pritiahol pozornosť na Ježiša ako centrálnu postavu.
V pozadí maľby sa nachádzajú tri okná, ktoré ožarujú sieň a prostrednú časť stola. Krajina za oknami pripomína krajinu, ktorú vidíme aj na obraze Madony v skalách. Posledné štúdie indikujú, že by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como. Interiér siene je inšpirovaný dobovým milánskym domovým dekórom (tapisérie na stenách a kazetové stropy), ktorý bol charakteristický pre bohaté domy v Miláne. Obrus a veci na stole pripomínali zariadenie dominikánskej jedálne. V hornej časti refektára, nad hlavami učeníkov, sa nachádzajú tri polmesiacové klenby, lunety. Sú v nich erby Sforzovej rodiny. Uprostred je erb vojvodcu Ludovica Sforzu spolu s erbom jeho manželky Beatrice d‘ Este. V pravej časti je v lunete zobrazený heraldický znak jeho prvorodeného syna Maximiliána a vľavo druhorodeného Francesca.
Úmyslom Leonarda da Vinci bolo zvečniť okamih z evanjelií, v ktorom Kristus povie túto vetu: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Je zaujímavé sledovať, ako sa tieto slová šíria od centra obrazu – Krista smerom von. Maliar si dal záležať, aby zachytil emócie nielen na tvárach apoštolov, ale aj na ich gestikulácii – vidíme natiahnuté ruky, spýtavé pohľady, ukazovanie prstami i obrazné búchanie po stole a vstávanie zo stoličiek. Iba dvaja ľudia sa načahujú za chlebom – Ježiš a Judáš, ktorý sedí v trojici po jeho pravici, medzi Jánom a Petrom, čo dokazuje odvážny zámer maliara – posadiť zradcu medzi skalu a učeníka, ktorého Kristus miloval. Keďže da Vinci nedodržiaval ikonografické princípy, apoštoli ani Ježiš nie sú pomenovaní, chýbajú tradičné svätožiary a iné ikonografické prvky, napríklad rôzne symboly jednotlivých apoštolov – kľúče, meč, zvitok a iné. Ich poradie sa dozvedáme iba z kópií a poznámok z jednotlivých skíc. Po Ježišovej pravici za stolom sedí Ján, k nemu sa nakláňa Peter a od nich dvoch sa uhýba Judáš, vedľa nich sedí Ondrej, Jakub mladší a Bartolomej. Po Ježišovej ľavici sedia taktiež dve trojice apoštolov – Tomáš, Jakub starší a Filip, za nimi Matúš, Tadeáš a Šimon.
Ďalšia legenda sa taktiež spája s podobou Judáša. Keďže Leonardo da Vinci bol známy najmä vďaka svojej portrétovej tvorbe, dal si záležať na dôslednej príprave čŕt a mimiky svojich umeleckých subjektov. Strávil mnohé dni prechádzaním po Miláne a robením skíc, počas ktorých sledoval bežných obyvateľov, snažiac sa nájsť takú, ktorá by sa mu najviac približovala k postave a osobe daného apoštola. Vo svojich listoch Lucovi Paciolimu sa zmienil, že mal problém nájsť vhodnú tvár pre Ježiša, keďže už jeho príbuzným, Jakubovi mladšiemu i staršiemu, dal najkrajšie črty, aké našiel. Taktiež nevedel nájsť vhodného adepta na protipól, na tvár Judáša. Legenda tvrdí, že tvár Krista uzrel v chrámovom zbore – nevinnú a plnú dobroty. Tvár zradcu hľadal medzi spodinou Milána, až jedného dňa našiel v priekope opilca, ktorý ani nevedel, kde je. Po tom, ako sa ocitol v ateliéri a Leonardo si z neho urobil skice, priznal, že už videl aj maliara, aj obraz. Tvrdil, že pred troma rokmi, kým žil lepším životom a chodil do chrámu, ho ktosi oslovil, aby prepožičal svoju tvár Kristovi. Táto legenda je málo pravdepodobná, keďže podľa iných zdrojov si da Vinci nechal obidve tváre, Judáša aj Krista, na koniec, takže časovo by tento príbeh nezapadol do dejovej línie. Legenda sa však tradovala ďalej kvôli morálnemu poučeniu, ako sa z človeka, ktorý je stvorený na Boží obraz a jeho tvár je ako tvár Krista, dokáže skĺznutím na zlé cesty stať zosobnením Judáša, zradcu, ktorý sa nechal zviesť satanom.
Aj keď je táto maľba celosvetovo známa, nevďačí za to svojej životnosti. Vďaka netradičnému prístupu k jej tvorbe sa na nej veľmi rýchlo ukázal zub času – suchý podklad začal vplyvom nevhodných podmienok zvetrávať a blednúť. Za svojho života s tým Leonardo da Vinci nič neurobil, jeho žiaci pracovali na tvorbe kópií pre súkromných zberateľov, ale každý z nich ubral niečo z diela svojho učiteľa a pridal tam niečo zo seba, čím zmenil výslednú kópiu. Väčšinou sa pridržiavali iba mimiky a gest, zachovávajúc rozloženie obrazu.
Reštaurovanie diela
V 16. storočí sa obrysy strácali, farba bledla a maľbu zakrývali škvrny. K ďalšiemu poškodeniu došlo, keď boli v roku 1652 do steny vybúrané dvere, ktoré zasahovali do nižšej strednej časti obrazu – Ježiš prišiel o nohy a taktiež zmizla časť obrusu. Veľdielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. K prvým reštaurátorom patril Michelangelo Belotti v roku 1726, ktorý sa však mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby, čím obraz poškodil. Nasledujúce reštaurátorské snahy sa pokúšali poškodenie zastaviť, vrátiť mu pôvodný vzhľad alebo ho zakonzervovať. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V priebehu storočí sa niekoľkokrát pokúsili maľbu získať do súkromného vlastníctva vrátane francúzskeho kráľa Ľudovít XII., ktorý sa po okupácii Milána nakoniec rozhodol nevytrhnúť maľbu zo steny a nezobrať ju so sebou do Francúzska, ale niektoré zdroje tvrdia, že si zaobstaral kópiu na plátne, ktorá je v súčasnosti v kláštore belgických premonštrátov v Tongerle. Francúzske vojská sa do Milána vrátili aj v roku 1796 a z kláštora si urobili kasáreň – a keďže boli naladení revolučne a antiklerikálne, voľný čas trávili hádzaním kameňov do apoštolov sediacich pri Poslednej večeri. Ďalší známy pokus o získanie originálu maľby je snaha Stefana Barezziho v roku 1821, ktorý chcel fresku sňať z múra, čo by bolo možné, ak by Leonardo da Vinci použil tradičný postup mokrej omietky. Na to, že to da Vinci neurobil, prišiel až po tom, ako poškodil časť Kristovej ruky a obrusu. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum. Udalosti druhej svetovej vojny zasiahli aj Miláno a 15. augusta 1943 dopadla do kláštorného nádvoria bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti, čím bola maľba vystavená externým vplyvom a výkyvom počasia. Budova bola opravená až o štyri roky neskôr.
Koncom 20. storočia, od roku 1978 do roku 1999, čo je najdlhšie obdobie v histórii reštaurovania akejkoľvek maľby, sa odborníci rozhodli zachrániť veľdielo Leonarda da Vinci pod vedením doktorky Pinin Brambilly Barcilonovej. Keď sa obraz začal milimeter po milimetri dôsledne reštaurovať, doktorka denne zvládla urobiť akurát tak prácu vo veľkosti malej poštovej známky, a aj to cez rôzne lupy a mikroskopy, keďže sa museli dostať až k pôvodnej maľbe.
V roku 1980 bol chrám s kláštorom a Poslednou večerou zapísaný do zoznamu UNESCO.
Maľba plná tajomstiev
Posledná večera sa stala aj obeťou mnohých konšpirácií a fám – niektorí v nej hľadajú skrytú symboliku, vyčítajúc z okien dátum konca sveta podľa tajných výpočtov, ďalší považujú osobu apoštola Jána za Máriu Magdalénu, ktorá bola údajne Ježišovou manželkou, vychádzajúc z apokryfného Filipovho evanjelia, čo sa stalo aj predlohou pre známy Da Vinciho kód, ale nevedia odpovedať na otázku, kde je potom milovaný Ježišov apoštol a evanjelista Ján. Iní vidia symboliku dvanástich apoštolov v znamení zverokruhu, dokonca im aj priradia dané znamenia podľa temperamentu a osobnostných charakteristík. Niektorí našli symboliku aj v tom, že Judáš, ktorý sa uhýba pred Petrom, prevrátil soľničku – pre poverčivých symbol smoly, pre iných to, že už nebude „soľou zeme“.
To, že táto maľba prežila mnohé búrlivé epochy dejín a vďaka modernej vede ju môžeme vidieť aj z obývačky v celej jej kráse, zatiaľ čo podľa Milánčanov 16. storočia bola iba nerozoznateľnou machuľou, je malý zázrak. Aj keď sú udalosti Veľkého štvrtka už za nami, aj vďaka Leonardovi da Vinci sa môžeme opäť ocitnúť vo večeradle, v ktorom pred skoro dvoma tisícročiami zazneli slová zrady, ktoré toskánsky autor zachoval vo svojej maľbe.
