ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív V. Grešlíka)

Ikonostas je dnes neoddeliteľnou súčasťou byzantských a teda i našich chrámov. Avšak nebolo tomu vždy tak. Podobne ako obrady sa aj ikonostas vyvíjal do súčasnej podoby.

Ikonostas je dnes stabilnou súčasťou cerkví. Bolo to tak vždy?
Slovo „vždy“ by tu bolo asi dosť prehnané. Ikonostas ako istý ustanovený systém usporiadania vyobrazení na konštrukcii, ktorá je medzi oltárnou časťou kresťanského chrámu, svätyňou, kde mal výsostnú úlohu kňaz, resp. ďalšie vysvätené osoby, a loďou, priestorom určeným veriacim laikom, sa nesformoval hneď v prvých rokoch existencie nového náboženstva v Rímskej ríši. Dialo sa to postupne, samozrejme, že nie za šesť dní, ale išlo tu o niekoľko storočí, kým vývoj dospel do dnešnej podoby ikonostasu v jeho viacerých regionálnych variantoch a modifikáciách.

Aké teda boli prvé ikonostasy?
Aká bola začiatočná podoba toho, čo v súčasnosti máme na mysli pod pojmom ikonostas, dodnes nie je  presne a jednoznačne stanovené, hoci o tejto problematike existuje bohatá literatúra (P.  Florenskij, J. Konstantinowicz, L. Uspenskij, S. Taranušenko, G. Babič, M. Chadzidakis, Ch. Walter, S. Gerstel, A. Lidov a mnohí ďalší).

Za predchodcu ikonostasu v chrámoch východného (byzantského) obradu by sme mohli pokladať predoltárne vyvýšené zábradlie, ktoré však nebránilo pohľadu veriacich na oltár a dianie okolo neho. Tento nízky byzantský templon, na začiatku so štyrmi základnými ikonami, ktoré v súčasnosti tvoria miestny rad, sa postupom času menil. Podľa výskumov M. Chadzidakisa sa ikonostas sformoval v 12. storočí.  V 15. storočí dostal podobu vysokej súvislej steny členenej na jednotlivé rady. Také obsahovo zložité hierarchicko-symbolické obrazové súbory, ktoré vizuálne oddeľujú dianie v oltárnej časti od lode chrámu, majú niekedy dokonca až sedemdesiat ikon.

Je ikonostas v karpatskom oblúku niečím výnimočný?
Ak zoberieme do úvahy, že Karpaty siahajú približne od  Sankt Pöltenu v Rakúsku po Banátske Karpaty na pomedzí Rumunska a Srbska, tak ikonostasy prakticky v každej krajine, kde sa vyskytujú, majú svoje osobitosti. Týka sa to aj Slovenska, ale nevidím dôvod, aby sme ikony východného Slovenska vyčleňovali  zo širšieho dobového kultúrno-historického kontextu. Je tu neodškriepiteľné stáročné prepojenie s cirkevnými centrami spadajúcimi pod cirkevnú jurisdikciu vladykov (pravoslávnych, neskôr zjednotených, teda gréckokatolíkov) dnešného juhozápadného Poľska (Przemysl) a Ukrajiny (hlavne Ľvov a Kyjev) a ich ikonami, ikonostasmi vrátane celkovej štruktúry skladby chrámového mobiliáru a obrazov.

Nie je teda nič zvláštne, že práve s majstrami a dielňami zo spomenutých miest sú spojené aj najstaršie zachované ikony a ikonostasy východného Slovenska. Napríklad ikonu Posledný súd z Ruskej Bystrej (posledná tretina 16. stor.) M. Helytovyčová nedávno identifikovala ako dielo Ivana Horoškevyča, ktorý bol činný na území dnešnej západnej Ukrajiny.

Zachovali sa tiež signované diela: autorom ikonostasu v Šarišskom Štiavniku z roku 1608 bol Ivan Černeckyj, maľar, zo Ľvova rodom, ako sa podpísal na ikone Krista Pantokratora. V roku 1656 Jakov Kamjanobrodskyj namaľoval cárske dvere pre chrám v Kurove. Potom takmer sto rokov (1670 – 1760) boli autormi desiatok ikon a ikonostasov pre cerkvi východného Slovenska rybotyčskí majstri (z mestečka Rybotycze pri Przemyšli), o čom R. Kosivová publikovala dôkladnú monografiu (2019). Spojenie s ukrajinskými cirkevnými a kultúrnymi centrami tu bolo živé ešte aj na prelome 18. a 19. storočia, už po vzniku Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva. Stačí spomenúť Ivana Juhasevyča, ktorý začínal ako kantor v Príkrej neďaleko Svidníka a jeho rukopisné knihy, na ktorých ilustrácie mu ako vzory poslúžili hlavne liturgické tlače z Ľvova. Tie sa v ostatných rokoch z cerkví východného Slovenska, kde vydržali 300 – 400 rokov, žiaľ, postupne vytrácajú. Aj tento moment patrí do radu faktorov svedčiacich o aktuálnom stieraní kultúrnej identity.

Na niektorých ikonostasoch v Rumunsku je namiesto radu apoštolov deésis. Bolo tak aj u nás?
Áno, iste. Ak teda máme na zreteli rad zložený z vyobrazení, kde okrem evanjelistov sú aj archanjeli, niektorí otcovia Cirkvi, svätí mučeníci. Oveľa staršie ikony tohto radu pochádzajú z lokalít, ktoré sú od Duklianskeho priesmyku iba niekoľko desiatok kilometrov. V Rumunsku, ale napodiv aj v Bulharsku sa spred 16. storočia z rôznych dôvodov zachovalo veľmi málo ikon. Z územia dnešného  juhozápadného Poľska ešte z prvej polovice 20. storočia pred Akciou Visla s početným gréckokatolíckym alebo pravoslávnym lemkovským (ukrajinským) obyvateľstvom pochádza viacero  radov deésis z 15. storočia (napr. Węglowka, Daliowa, Tylycz pri Krynici) a 16. storočia (napr. Uherce Mineralne, Mszana, Chrewt, Kostarowce, Kurniki). Z východného Slovenska je známy jediný taký súbor ikon až z druhej polovice 16. storočia v Rovnom (okr. Svidník).    

Dnes je na ikonostase nad cárskymi dverami vyobrazenie Poslednej večere. Bolo to vždy tak?
Nie. Pôvodne tam bolo vyobrazenie Nierukoustvoreného brazu Krista (gr. Acheiropoietos), ktoré v ikonografickom programe byzantských chrámov malo veľmi dôležité postavenie, lebo sa spája s Bohovtelením Krista. Preto ho umiestňovali v strede oblúka nad oltárnym priestorom. Mimochodom, na Slovensku obdobné umiestnenie mandylionu nájdeme tiež v niektorých katolíckych kostoloch zo 14. storočia. Podobne ako iné obrazy, ktoré v byzantských chrámoch boli najprv v priestore pod kupolou alebo na stenách lode, aj mandylion sa v interiéroch, kde také plochy chýbali, premiestnil na ikonostas. V niektorých prípadoch sa vyobrazenie mandylionu zachovalo na malej ploche priamo nad cárskymi dverami a Posledná večera bola súčasťou radu sviatkov. Pre zaujímavosť, v Brežanoch (okr. Prešov) ostal súčasťou ikonostasu (1733) v strede radu sviatkov mandylion, hoci ďalšia jeho ikona zo 17. storočia je v rade prorokov, kde sa zvyčajne vyskytuje zobrazenie Ukrižovania.

Prečo ikona Poslednej večere nahradila práve mandylion?
Obidva obrazy sú spojené s nekrvavou obetou Krista. A významovo je celý ikonostas upriamený práve na Eucharistiu.

Bolo znázornenie Poslednej večere vždy za stolom?
Na najstaršom známom zobrazení Poslednej večere ako miniatúre v sýrskom manuskripte zo 6. storočia apoštoli stoja za sebou v očakávaní svätého prijímania.  Okrem ikonostasu sa vyskytuje v podobe mozaík alebo fresiek aj na stenách chrámu, predovšetkým v oltárnom priestore. Z územia Slovenska najstaršie datované vyobrazenia Poslednej večere (v prostredí východných cirkví nazývanej tajomná večera)  sú na ikonách Utrpenia Krista, ktoré sú zložené s viacerých starozákonných a kristologických výjavov (napr. ikona z Kožuchoviec, 1659).

Viete, kde na Slovensku sa nachádza najstaršia ikona Poslednej večere?
Odpoveď na túto otázku by som radšej prenechal čitateľom Slova. Taká ikona by sa možno dala nájsť v niektorej cerkvi, kde sú staršie ikonostasy, prípadne v zbierkach múzeí a galérií.

Ak sa nepozriete na ikonostas ako odborník, ale ako veriaci, čo vidíte?
Pri každom objekte alebo jave sa snažím dať ho do kontextu s okolím, s tým, čo sa tam deje, v prípade ikonostasu s tým, ako funguje v liturgickom priestore. Je dosť zložité odosobniť sa natoľko, aby bolo možno nevšímať si a aspoň mimovoľne nehodnotiť, či sú v súlade všetky zložky patriace k sebe (obrad, architektúra, vizuálne obrazy) vrátane prirodzeného svetla, pohybu veriacich, zvuku ľudských hlasov, zvonov, kvetov, vône atď. Pocity sú potom veľmi individuálne a nedajú sa len tak jednoducho dať na papier.