ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: Záber z natáčania filmu Správa. Zdroj: D. N. A. Production)
Tohto roka sa do slovenských a českých kín dostane koprodukčný film Správa. Ten nakrúca D. N. A. Production pod režisérskou taktovkou Petra Bebjaka (Čiara, Trhlina). Ide o adaptáciu knihy Alfréda Wetzlera Čo Dante nevidel. Na záver filmu o dvoch slovenských Židoch, ktorí utiekli z Osvienčimu, zaznie pieseň Simy Martausovej Červené polia.
Slečna Martausová, ste autorkou piesne Červené polia, ktorá bude znieť na záver najnovšieho slovenského filmu Správa. Ako sa vám táto pieseň tvorila? Čo vás inšpirovalo?
Zložila som ju hodinu po tom, ako som mala možnosť pozrieť si celý film. Tvorcovia filmu mi ho pustili v malom kine. Keď som prišla domov, sadla som si za klavír a nechala som voľný priebeh akordom aj textu. Vo filme ma zaujala scéna, ako sa rozprával jeden vojak so Židom, ktorého išiel popraviť, a to som dala aj do piesne. Text piesne je akoby hlasom odsúdeného, ktorý prehovára do svedomia toho, ktorý ho popravil.
V čom bola tá scéna pre vás taká výnimočná?
Na chvíľu zaznela silná a pravdivá veta, pri ktorej som mala pocit, že si aj ten vojak na sekundu uvedomil, že niečo „nie je v poriadku“. Myslel si, že keď niekoho popraví, tým sa jeho život ukončil. Ale ten odsúdený Žid mu povedal, že keď ho usmrtí, aj tak bude za každým rohom a v každom tieni – ako jeho svedomie.
Nie je to vaša prvá pieseň k filmu. V čom je iná, špecifická?
Táto sa týka skutočnej udalosti, ktorá sa naozaj stala. Týka sa našich slovenských Židov, ktorí naozaj ušli z Osvienčimu a mohli povedať, čo prežili, a zároveň cítim, že ten film nesie v sebe posolstvo, aby sa nič podobné už neopakovalo.
Ako na vás celkovo zapôsobil film Správa?
Pre mňa je to jeden z najkrajších a zároveň najsilnejších slovenských filmov, aké som videla za ostatné roky. To, že je v ňom zobrazené to, čo sa naozaj dialo, je asi to najsilnejšie. Veľmi sa mi páčila aj práca s kamerou a herecké výkony.
Pri filme som si ešte viac uvedomila, aké dôležité je vážiť si ľudskú bytosť takú, aká je. Nech má ten človek hocijakú farbu pleti, nech má akýkoľvek hendikep, nech je akéhokoľvek vierovyznania, je to ľudská bytosť, ktorej hodnota je v tom, že jednoducho je. Myslím si, že je správne a dobré si to pripomínať.
Pri realizácii filmu i piesne je veľa symboliky. Pieseň nahrávali v deň 75. výročia oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim. Film bude mať premiéru v roku 75. výročia konca druhej svetovej vojny. Ako toto načasovanie vplývalo na vás?
Načasovanie nahrávania priamo na deň 75. výročia bolo vraj náhodné. Keď som počula, ako orchester Slovenského rozhlasu, ktorý dirigoval môj kamarát Adrian Kokoš, zahral moju pieseň, bola som dojatá. Adrian Harvan, ktorý urobil aranžmány pre orchester, sa svojej úlohy zhostil výborne. Pieseň Červené polia zrazu dostala iný šat a veľmi sa mi páči, ako znie v tejto podobe.
A ako je to s textom piesne?
Pieseň som už naspievala a momentálne pracujeme na tom, aby sme to pekne spojili s orchestrom.
Ako sa vy pozeráte na tento úsek dejín ľudstva? Čo vo vás slová ako holokaust, fašizmus, či vojna vzbudzujú?
Tieto slová vo mne vzbudzujú to, čo vzbudzujú asi v každom citlivom a normálne morálne zmýšľajúcom človeku. Ťažko sa o tom rozpráva, ale je to niečo, s čím nesúhlasím, a bolí ma, že sa také niečo dialo a možno aj v iných podobách ešte aj deje.
Pre mnohých mladých ľudí na Slovensku dnes je fašizmus a holokaust iba súčasť dejín, histórie, povinná látka z predmetu. Je to však popieranie hodnoty človeka a jeho práva na život. Vy vo svojich piesňach hovoríte často o opaku. V čom je pre vás najväčšia hodnota človeka a prečo je právo na život, na slobodu ľudí, ale napr. aj do istej miery zvierat dôležité?
Hodnota človeka je podľa mňa už len v tom, že je. Každý človek na tejto zemi je Božím stvorením. Či sme dobrí, či sme zlí, sme jeho a sme tu vďaka tomu, že on nás chcel. My si volíme, či budeme ľudí prijímať a súdenie necháme najvyššiemu Sudcovi, alebo budeme súdiť. My sa rozhodujeme, či budeme žiť najlepšie, ako vieme, v úcte k človeku a k Božiemu stvoreniu, alebo či budeme počas tohto krátkeho života robiť niečo, čo dobré nie je. Je to len na nás.
A čo znamená byť slobodný podľa vás?
Podľa mňa má sloboda viacero podôb. Samozrejme, byť slobodný znamená aj to, že nie sme väznení pre to, že sme iní. Vo svojej najhlbšej podstate však pre mňa sloboda znamená vnútorný postoj k tomu, čo sa mi v živote deje, či je to ťažké, alebo krásne. Je to taký pocit odovzdanosti, ktorý ma napĺňa pokojom. Zároveň to je niečo, o čo musíme bojovať každou skúškou, každým dňom. Slobodnou a šťastnou ma robia aj hory a hudba, ktorú milujem.
Boli ste už niekedy napríklad v Osvienčime? Ako na vás takéto miesta pôsobia?
Bola som tam minulý rok na jeseň, pár dní po tom, ako som videla film Správa. Bolo to veľmi smutné, ťažké, silné… Až som nechápala, že také niečo sa reálne dialo.
Na záver otázka, ktorej odpoveď sa úsmevne spája so súťažami krásy. Mier je opakom vojny, násilia. Čo môžeme podľa vás ako ľudia, jednotlivci, robiť a čoho sa vyvarovať, aby sa dosiahol skutočný celosvetový mier?
Začať v tých najmenších veciach a začať u seba. Veľakrát sa odmietame a neľúbime v tých najbližších kruhoch, veľakrát súdime a neprijímame ani sami seba. Keď nájdem mier v sebe, potom ho viem dať aj svojmu okoliu. Vo svojom živote sa vždy snažím uvedomovať si, že prijímanie rozdielností rozširuje srdce, a zistila som, že ma baví svoje srdce „trénovať“ aj takýmto spôsobom.
