SLOVO V RODINE (Pavol Dancák, st.; foto: pexels.com)
Všeobecne je známe, že ľudia vytvárajú zložité a komplexné vzťahy s druhými ľuďmi, ale aj s ďalšími živými i neživými bytosťami. Slovo rešpekt pochádza z latinského respectus, respicere, čo znamená brať ohľad na niečo, ale aj uznanie a úctu. V podstate rešpekt znamená, že človek nepoškodí iného človeka ani fyzicky, ani psychicky, ani spoločensky, ba dokonca bude mu nápomocný. Rešpekt a úcta umožňujú ľuďom vytvárať spoločenstvo a tvoria základ všeobecného presvedčenia, že je možná spravodlivosť, sloboda a právo.
V prvom rade však človek musí mať v úcte seba samého. Aj náš Spasiteľ ako princíp medziľudských vzťahov stanovuje: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 31). Úcta k sebe je schopnosť človeka vyrovnať sa s problémami života, schopnosť prežívať šťastie, dôverovať si, robiť rozhodnutia, ale vyžaduje si aj rešpekt, úctu a ohľad k tomu, čo nás nekonečne prevyšuje: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily.“ (Mk 12, 30)
Nedostatok úcty a rešpektu
Na nedostatok úcty a rešpektu sa sťažujú nielen rodičia a učitelia. Zle pochopený vzťah k sebe samému viedol k jednostrannej absolutizácii práv a slobôd jedinca, k odmietaniu sociálnych povinností, stratil sa zmysel pre zodpovednosť, rozšíril sa hedonistický kult pôžitkov a s ním aj odmietanie autority, vzdelanosti, tradície, úcty a rešpektu ako ohľadu na druhých.
Každodenná skúsenosť nás presviedča, že rešpekt a úcta sú morálne veľmi dôležité skutočnosti v spoločenskom i osobnom živote. Ak sa zo správania ľudí stráca rešpekt, tak sa zároveň stráca aj niečo podstatne ľudské. História nás poúča, že vždy, keď došlo k strate rešpektu medzi ľuďmi, došlo aj k „zosuroveniu a zdivočeniu mravov“. A potvrdzujú to nielen strašné vojnové udalosti z minulého storočia, ale potvrdzuje to aj plazivá dehumanizácia, s ktorou sa stretávame aj v čase mieru, zvlášť vtedy, keď sa ekonomický zisk povýši nad život človeka a prirodzený poriadok vo svete. Práve v súčasnosti vidíme, že v dôsledku globálneho konzumu ľudia strácajú rešpekt k svetu ako k domovu, ale aj vzájomný rešpekt. Mnohokrát je druhý človek vnímaný len ako komodita, ako predmet obchodu. Ľudia sa dnes často cítia ako „veci na jedno použitie“.
Podobná situácia je aj na úrovni rodiny. Nedostatok a napokon absencia úcty a rešpektu zapríčiňuje nestálosť manželského zväzku, čo vedie k rozpadu rodín. Spoločnosť, ale aj každý jedinec potrebuje funkčnú rodinu, ktorá zabezpečí, aby človek vyrastal pokiaľ možno v čo najpriaznivejších podmienkach rodinného prostredia. Takáto rodina dokáže chrániť jej členov pred nedostatkom, samotou, sociálnou izoláciou, má vplyv na ich zdravie a vyrovnaný duševný život. Rodina, s ohľadom na druhých, ako prvá vytvára potrebnú vzťahovú a sociálnu sieť. Preto každá snaha o posilnenie úcty a rešpektu v rodine a k rodine má veľký význam a zmysel.
Výchova k úcte a rešpektu – príklady priťahujú
Zmyslom a cieľom výchovy je naučiť človeka žiť jeho vlastný život. Ak by sme mali odpovedať na otázku, kedy treba začať s výchovou k úcte a rešpektu, odpoveď by znela: Čím skôr, tým lepšie. Dieťa totiž už v období okolo prvého roka začína prvýkrát vzdorovať a je dobré nepovoliť z hranice určenej rodičom. „Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe.“ (Prís 22, 6) Dieťa je múdre stvorenie, ale nevie jednoducho rozpoznať rozdiel medzi dobrom a zlom. Je to úloha rodiča usmerniť dieťa a ukázať mu, čo sa pokladá za dobré a čo za zlé. Je veľmi dôležité, aby deti neboli vedené k dosahovaniu všemožných úspechov, ale skôr k vytváraniu blízkych vzťahov s ostatnými.
Rodina je skupina, v ktorej sa odzrkadľujú významné sociálne a psychologické javy, ktoré zákonite poznačia každého jednotlivca. Fungujúca rodina nie je samozrejmosť, ale je výsledkom úsilia jej členov. O potrebe humanizácie spoločenských vzťahov, o nenahraditeľnosti lásky a pravdy aj vo výchove k úcte a rešpektu dnes nikto súdny nepochybuje. Zároveň však treba uviesť, že nestačí jednoduché dovolávanie sa úcty a rešpektu, lebo skúsenosť aj bádania skúmajúce zmýšľanie ľudí ukazujú opačný výsledok. Hodnoty, ktoré sa zrodia v nepodnecujúcom alebo neutrálnom prostredí, sú v značnej miere odsúdené na zánik. Ak sú hodnoty iba túžbou bez každodenného vlastného obetavého úsilia, nemajú príťažlivosť dobrého príkladu a tlak rodičov či učiteľov sa stáva zbytočný.
Rešpekt k autorite si dieťa v podstatnej miere osvojuje zo správania svojich rodičov. Rodičia ako prví musia dávať pozor na slová, ktoré vyjdú z ich úst, na tón reči a postoje, ktoré v rodine i navonok prezentujú. Rodič dennodenne zápasí s tým, či sa zachovať v zmysle zákona o akcii a reakcii a odpovedať unavenej pani za pultom rovnako nepriateľským spôsobom, alebo odolať náporu negatívnych emócií a práve naopak, odpovedať láskavým a úctivým spôsobom. Ak to dokáže, tak výrazne povzbudí dieťa, ktoré v inej situácii bude na tom podobne. Dieťa sa vždy pozerá na rodičov, či sú láskaví, zdvorilí a či prejavujú úctu a rešpekt. Je to celoživotná záležitosť.
Správna výchova k rešpektu a úcte si vyžaduje stanovenie hraníc. To znamená, že v rodine je časový rozvrh, kedy sa bude jesť, spať, modliť sa či hrať sa s technológiami. Nie je to vôbec jednoduché, lebo deti často chcú robiť pravý opak toho, čo je pre ne skutočne dobré. Napríklad, ak malé dieťa na ihrisku kope do matky, pretože nechce ísť domov, a matka po trpezlivom vysvetľovaní dôvodu odchodu rezignuje zo svojho rozhodnutia, tak to nie je príklad chápajúcej matky, ale príklad toho, ako z dieťaťa časom vychovať nerešpektujúceho a neúctivého egoistu. Vyžaduje si to veľa láskavej vynaliezavosti, aby „rešpekt a úcta sa stala hrou“, aby sa deti naučili deliť sa o veci s druhými, striedať sa, prehrávať i vyhrávať, robiť kompromisy, povzbudzovať druhých a používať „čarovné“ slovíčka prosím a ďakujem.
Výchovu k rešpektu a úcte je dôležité podporiť o to viac, že v školách i rodinách sa veľmi zdôrazňujú výborné výsledky. Deti odmala počúvajú o dôležitosti dobrých známok a o tom, že by mali byť lepší ako ostatní, a to nielen v škole, ale aj v záľubách. Podpora dosahovania úspechu v štúdiu alebo v športe je zaiste dobrá, ale s rešpektom a úctou k dieťaťu, lebo skúmania ukazujú, že táto podpora môže byť deštruktívna, ak je veľmi kritická. Dieťa to môže vnímať tak, že nesplnilo očakávania, a teda nie je „dostatočne dobré“ pre vlastných rodičov. S pochvalou netreba šetriť, ale aby pochvala bola autentická a efektívna, treba zdôrazniť význam medziľudských vzťahov a dobro spoločnosti, teda úctu a rešpekt k sebe a zároveň k druhým.
Vychovávať k rešpektu a úcte teda znamená niečo viac, ako len vyžadovať dodržiavanie predpisov. Je to dar vzájomného hľadania spôsobu, ako byť pospolu, byť s ostatnými, s celým svetom a s Bohom.
