SLOVO V RODINE (Nadežda Terebová; foto: pxhere.com)
Ako možno vychovávať nezvládnuteľné dieťa? Táto otázka trápi tých, ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti. Ostatní sa len prizerajú či odsudzujú dieťa i jeho rodičov. Že je rozmaznané, nevychované… Alebo sa ho snažia upozorňovať či naprávať jeho správanie. Nezvládnuteľné deti sú však nezvládnuteľné dovtedy, kým rodič nepochopí príčinu a účel ich správania.
Deti, ktoré kládli zvýšené nároky na výchovu, boli v každej dobe. Čím je to spôsobené? Aký má na tom podiel naša „rýchla doba“, nedostatok času, nervozita, honba za kariérou, za peniazmi či zlý vplyv médií a technických výdobytkov? Niekto vidí príčinu v príliš autoritatívnej alebo, naopak, vo veľmi liberálnej výchove či v rôznych zdravotných oslabeniach, alebo v celom rade ďalších vonkajších a vnútorných vplyvov.
Čo prežíva rodič?
Sila a spôsob prejaveného vzdoru sú u každého dieťaťa iné. Vo väčšine prípadov ono samo nevie pomenovať príčiny svojho správania. Niektorí rodičia toto vôbec nepoznajú, iní s dieťaťom „bojujú“ celé detstvo i dospievanie. Často trpia zbytočne. Obviňujú sa, že správanie ich dieťaťa je výsledkom ich neschopnosti. Možno dokonca vo svojich sebaobviňujúcich úvahách zašli až tak ďaleko, že priviedli na svet zlého človeka, a vo svojom zúfalstve došli k záveru, že sa už nič nedá urobiť preto, aby sa zmenilo. Majú mu za zlé, že jeho správanie z nich urobilo duševnú a fyzickú trosku, zničilo ich kariéru, manželstvo, opustili ich preň priatelia, vyhýbajú sa im susedia, s rodinou majú narušené vzťahy. Napokon dôjdu k záveru, že im urobilo zo života peklo, a vzdávajú to.
Rozhodne by takíto rodičia nemali mať pocity viny. Možno sa ešte nestretli s názorom, že problémové správanie ich dieťaťa by mohlo súvisieť s určitou formou choroby. Nie každé extrémne náročné dieťa musí byť hneď označené za dieťa s ADHD alebo s Aspergerovým syndrómom, hoci práve tieto klinické diagnózy môžu byť dôvodom.
Najčastejšie príčiny
Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) je psychiatrická diagnóza, pri ktorej rozlišujeme tri hlavné symptómy: poruchy pozornosti (nevie sa sústrediť, nedokončí prácu, odbieha od činnosti, stráca veci, je ľahko vyrušiteľné), impulzivitu (nie je schopné kontrolovať a tlmiť svoje prejavy, nedokáže čakať, skáče do reči) a hyperaktivitu (je nervózne, nedokáže pokojne sedieť a zotrvať na jednom mieste, veľa hovorí a všetko komentuje). Vyskytujú sa už pred vstupom do školy, dlhodobo a častejšie ako u iných detí v ich veku. ADHD súvisí s poruchou chemických pochodov v mozgu dieťaťa. Narušená funkcia prenášačov signálov medzi neurónmi ovplyvňuje spôsob myslenia, cítenia, koncentrácie pozornosti, čoho dôsledkom môže byť vážne narušené správanie. Je to i dedičná záležitosť, má totiž svoj pôvod v génoch. Príčinou môže byť poškodenie mozgu, alergia na stravu (umelé farbivá a konzervanty), chemická nerovnováha v tele, zvýšený obsah olova v tele (vplyv životného prostredia), zdravotný stav matky (alkohol, fajčenie) či ostatné zdravotné faktory (napr. epilepsia).
Poznáme množstvo ďalších porúch, ktoré súvisia s ADHD alebo sa vyskytujú v kombinácii s ňou: napr. porucha pozornosti bez hyperaktivity (ADD) (dieťa je pasívne, pomalé, ľahko unaviteľné, myšlienkami inde), opozičné správanie (je náladové, výbušné, vzdorovité, tvrdohlavé, vždy v opozícii), poruchy správania (je agresívne, násilné, bije sa, uteká, kradne, ničí a podpaľuje veci, klame), emocionálne problémy (má nízku sebadôveru, je úzkostné, depresívne, utiahnuté, apatické, precitlivené, ale aj agresívne).
Poruchy učenia sú častou príčinou rôznych ťažkostí u detí (a nie len vzdelávacích), ktoré vyplývajú z oneskoreného vývinu funkcií a súvisia so zrelosťou centrálnej nervovej sústavy: dyslexia (porucha čítania), dysgrafia (porucha písania), dysortografia (porucha pravopisu), dyskalkúlia (porucha matematických schopností). Častejšie sa vyskytujú v kombinovanej ako v izolovanej forme, prípadne v kombinácii s poruchami aktivity a pozornosti alebo s ich príznakmi na rôznej úrovni.
Pri posudzovaní správania dieťaťa je dôležité vziať do úvahy jeho vrodené vlastnosti, ako aj vplyv prostredia. Nevhodné správanie môže byť prejavom neuspokojených potrieb dieťaťa. Treba posúdiť, či sú naplnené jeho psychologické potreby (istoty, láska, vlastné korene), aké je jeho rodinné zázemie (zmeny, vzťahy a pomery, autorita rodiča a výchovný štýl) a v neposlednom rade treba zhodnotiť jeho školské prostredie (učitelia, štýl výučby, školská úspešnosť, vzťahy so spolužiakmi, šikanovanie). Možno ste u dieťaťa spozorovali niektoré symptómy. Majme však na pamäti, že len skúsený odborník dokáže spoľahlivo stanoviť diagnózu a navrhnúť ďalší postup a opatrenia.
Kde hľadať pomoc?
Správne určená diagnóza či zadefinovanie problému je prvým krokom k odstraňovaniu nevhodných prejavov správania dieťaťa a prináša úľavu pre rodiča. V každom väčšom meste sú zriadené centrá pedagogicko-psychologického poradenstva, v ktorých psychológovia a špeciálni pedagógovia vykonávajú diagnostiku a nápravu rôznych ťažkostí u detí. Potom sú to rôzne užšie špecializované centrá a odborníci (napr. klinický psychológ, psychiater, neurológ, logopéd a iní). Netreba zabúdať ani na spoluprácu so školou, kde naše dieťa trávi veľkú časť svojho dňa. Len vzájomnou kooperáciou všetkých zúčastnených strán môžeme byť úspešní pri riešení tohto problému.
Čoho sa vyvarovať?
Ak chceme s dieťaťom začať pracovať na jeho zmene, je nevyhnutné mať s ním láskyplný a autentický vzťah. Pritom sa treba vyvarovať niektorých zásadných chýb:
– direktívne prikazovanie (vedie k vzdoru),
– posudzovanie, kritizovanie, odsudzovanie (vyvoláva pocit menejcennosti, hnev až nenávisť),
– poskytovanie množstva rád (prestane ich počúvať alebo vždy čaká riešenia od dospelých),
– vyhrážanie (podporuje klamanie a potrebu provokácií),
– povýšenecké správanie (uráža a motivuje k agresivite),
– nejednoznačnosť a nezrozumiteľnosť našich požiadaviek (vyvoláva zmätok),
– nedodržiavanie dohodnutých pravidiel (vytvára priestor na ich porušovanie),
– nejednotnosť v prístupe medzi manželmi (poskytuje priestor na úniky),
– riešenie problémov v afekte alebo v časovej tiesni (spôsobuje zranenia).
Ako komunikovať?
Aj najlepší úmysel môže byť zmarený, keď rodič zvolí nevhodnú formu komunikácie, preto je dôležité dodržiavať niektoré pravidlá:
– uistiť ho, že máme oň naozajstný záujem (vedieť počúvať, udržiavať zrakový kontakt),
– nechať ho hovoriť čo najviac bez našej bezprostrednej kritickej reakcie,
– s kritikou zaobchádzať opatrne, vyvažovať ju pozitívnymi spätnými väzbami (ale primeranými, nie prehnanými),
– vedieť si uznať chybu (ak sme boli nespravodliví, problémové deti sú mimoriadne citlivé na spravodlivosť, hoci samy bývajú nespravodlivé a neobjektívne),
– zachovať si odstup a nenechať sa vyprovokovať k hádke,
– byť vždy pri ňom a uistiť ho o našej pomoci, pomôcť mu presadiť sa (nie len vo vzdelávaní),
– vytvárať si priestor na vzájomný pokojný a otvorený rozhovor medzi štyrmi očami,
– dohodnúť si jasné pravidlá a dbať na ich dodržiavanie (takéto dieťa zvlášť potrebuje hranice, potom stráca pocit istoty) a pri ich nedodržaní sa nebáť vyvodiť dôsledky,
– pravidelne spolupracovať s odborníkmi a realizovať ich rady a odporúčania.
Prv než nazveme naše dieťa nezvládnuteľným a začneme mu pripisovať rôzne diagnózy, skúsme pouvažovať o tom, či jeho spávanie nie je len zúfalým „výkrikom“, ktorým nám chce povedať, ako veľmi potrebuje cítiť blízkosť svojho rodiča (aby „vedel vypnúť“ a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí). Prajem nám všetkým, aby sme vedeli hľadieť na svoje dieťa ako na Boží dar, ktorý nám bol zverený, prijímali ho a milovali také, aké je.