SLOVO NA TÉMU (Milan Diheneščík; foto: flickr.com)
Prorokom patrí v Biblii veľmi významné miesto. V hebrejskej Biblii, ktorá sa označuje ako Tanach (akronym zložený z T – Tóra, teda Zákon, N – Neviʼim, teda Proroci a K – Ketubim, teda Spisy), tvoria proroci jednu z jej troch častí. Taktiež aj Starý zákon ako súčasť kresťanskej Biblie zoskupuje prorocké spisy do jednej z jej troch hlavných častí (historické, prorocké a múdroslovné knihy).
Toto miesto prorokov v biblických knihách vychádza z ich celkového významu v procese zjavenia sa Boha človeku v dejinách spásy. Hneď v prvom verši Listu Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.“ (Hebr 1, 1) V tejto vete je vyjadrená podstata prorockého poslania – hovoriť k ľudu v Božom mene, čo naznačuje aj tzv. prorocká formula, ktorou sa uvádzajú prorocké výroky: „Toto hovorí Pán“ (napr. Jer 31, 2; Ez 36, 2; Zach 1, 3).
Prorok teda nie je v prvom rade ten, kto predpovedá budúcnosť, ako sa to často zvykne chápať, ale niekto, kto hovorí Božie slovo do konkrétnej situácie človeka. Toto slovo sa teda týka predovšetkým prítomnosti, ale zahŕňa aj pohľad do minulosti či budúcnosti.
Z biblických kníh Starého zákona poznáme prorokov, ktorí nám zanechali alebo ktorým sa pripisuje autorstvo prorockých kníh, no aj v iných knihách Starého zákona, ktoré kresťanská Biblia zvyčajne označuje ako historické knihy, sa dozvedáme o pôsobení prorokov, ktorí síce nezanechali spisy, no ich pôsobenie je rovnako dôležité. Hebrejská Biblia tieto historické knihy, ktoré obsahujú aj state o pôsobení prorokov, dokonca nazýva skoršími prorokmi. Z týchto kníh sa teda dozvedáme o pôsobení prorokov Eliáša a Elizea (1 Kr a 2 Kr), Nátana (2 Sam, 1 Kr) a ďalších, a to nielen mužov, ale aj žien. Dokonca aj Samuel je považovaný za proroka (1 Sam 3, 20), hoci plní vo svojom pôsobení viacero úloh, z ktorých najvýraznejšia je úloha sudcu. Aj Mojžiš, veľký vodca vyvoleného národa a sprostredkovateľ Zákona, sa sám označuje ako prorok (Dt 18, 15) a aj po svojej smrti je takto označený (Dt 34, 10).
Bohom povolaní proroci
Hoci v časoch Starého zákona existovali rôzne prorocké zoskupenia či školy a proroci boli aj súčasťou kráľovského dvora, často sa tieto skupiny alebo jednotlivci odlišujú od tých, ktorých skutočne povolal Pán a poveril ich hovoriť v jeho mene.
Už v Knihe Deuteronómium hovorí Boh cez Mojžiša: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj! … svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.“ (Dt 18, 15.18) Zároveň je v tomto texte obsiahnuté aj dôležité rozlíšenie medzi pravým a falošným prorokom, uvedené otázkou: „Akože môžem poznať slovo, ktoré nepovedal Pán?“ (Dt 18, 21), na ktorú Boh odpovedá: „Toto ti bude znamením: ak sa to, čo predpovie prorok v Pánovom mene, nesplní, to nehovoril Pán, lež prorok rozprával vo svojej pýche, preto pred ním nemaj strach!“ (Dt 18, 22)
Teda začiatok prorockého účinkovania je v biblických knihách často spojený s krátkym opisom povolania proroka, ktoré má za cieľ legitimizovať jeho poslanie k Božiemu ľudu. Tak Izaiáš najprv vidí Pána sediaceho na vysokom a vznešenom tróne a serafínov, ktorí ho ospevovali, a potom sa jeden z nich uhlíkom z oltára dotkne prorokových úst. Potom zaznie Pánova otázka: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“, na ktorú prorok odpovedá: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8) Jeremiášovi Pán vyjavuje, že jeho prorocké poslanie bolo dávno vopred stanovené: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5)
Témy v prorockom účinkovaní
V časoch Starého zákona je základným vyjadrením vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom pojem zmluva, ktorej podstata je takáto: „Dnes si vyhlásil, že Pán je tvoj Boh, že budeš kráčať po jeho cestách, že budeš zachovávať jeho ustanovenia, predpisy a príkazy a že budeš poslúchať jeho rozkazy. Aj Pán dnes vyhlásil, že budeš jeho zvláštnym ľudom, ako ti povedal.“ (Dt 26, 17 – 18a) Vernosť zmluve zo strany ľudu je teda podstatne spojená so zachovávaním prikázaní, ktoré Boh dal, a prvé z nich sa týka toho, že ľud nikdy nesmie uctievať iných bohov, okrem jediného Boha, ktorý ich vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Zmluvu Boha a ľudu predstavujú proroci aj ako manželskú zmluvu a jej porušenie, keď národ uctieva cudzích bohov, označujú ako smilstvo či cudzoložstvo. Paradoxne však práve prvé prikázanie ľud najčastejšie porušoval, a tak poslaním prorokov bolo v prvom rade prinavracať ľud k vernosti Pánovi, Bohu Izraela. Preto sa aj Eliáš pýta ľudu, ktorý nechal zhromaždiť na vrchu Karmel: „Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!“ (1 Kr 18, 21) A tesne pred vykonaním veľkého prorockého gesta – zvolania ohňa z neba, ktorý mal stráviť pripravenú obetu –, ktorým chcel ukázať, kto je jediným skutočným Bohom v Izraeli, sa Eliáš modlí: „Pane, Bože Abraháma, Izáka a Izraela, dnes ukáž, že ty si Boh v Izraeli a ja som tvoj služobník a že som toto všetko urobil na tvoje slovo! Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť!“ (1 Kr 18, 36b – 37)
Okrem tejto základnej témy prorockých výrokov a rečí sa v poslaní prorokov objavujú aj ďalšie témy, podľa času, v ktorom konkrétni proroci pôsobili. Ezechiel, ktorý pôsobil v čase exilu, teda babylonského zajatia, upriamuje zajatcov vo veľkolepom videní o suchých kostiach, ktoré znova ožijú (Ez 37, 1 – 14), na dôveru v Boha, ktorý sa zmiluje, znova zhromaždí a obnoví svoj ľud, Jeruzalem i chrám. Toto radostné posolstvo zaznieva aj v druhej časti Izaiášovej knihy (tzv. Deutero-Izaiáš), kde sa vyslobodenie zo zajatia opisuje ako „nový exodus“. Ďalšou témou, ktorú nachádzame napr. u proroka Joela, je téma Pánovho dňa, ktorý v budúcnosti zjaví Božiu moc a slávu a ktorý sa u prorokov stáva akýmsi technickým termínom na vyjadrenie Božieho súdu spojeného s posledným spasiteľským činom Jahveho. Prorocké výzvy sa preto v tejto súvislosti týkajú obrátenia, pokánia, modlitby a pôstu. Proroci sa venujú aj sociálnym témam súvisiacim so vzťahom k slabým, biednym, vdovám a sirotám.
V neposlednom rade nachádzame v prorockých knihách aj texty obsahujúce tému mesianizmu, teda tému o Pánovom pomazanom, ktorý príde ako definitívny vysloboditeľ Božieho ľudu. Kresťanská tradícia vidí v Knihe proroka Izaiáša proroctvo o panenskom zrodení Emanuela: „Hľa, panna počne a porodí syna, a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14), ktoré pri narodení Krista cituje evanjelista Matúš. Miestom jeho zrodu je malé, navonok bezvýznamné judské mestečko Betlehem, ktorého význam však bol zjavený prorokovi Micheášovi: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli, a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ (Mich 5, 1) Dokonca ani utrpenie mesiáša nie je skryté prorockým videniam. Už spomínaný Deutero-Izaiáš ho opisuje v štyroch spevoch o Pánovom trpiacom služobníkovi a hlbšie zamyslenie sa nad Jeremiášom samotným, bezmocným a vydaným do rúk svojich nepriateľov, vedie k chápaniu jeho osoby a poslania ako predobrazu trpiaceho Krista.
Náročnosť prorockého poslania
Prorocké poslanie však vôbec nebolo ľahké. Eliáš po veľkolepom prorockom geste na Karmeli a pozabíjaní falošných prorokov uteká pred Jezabel, ktorá sa zaprisahala zabiť ho, žiada sa mu zomrieť a na Pánovu otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“ odpovedá: „Plný som horlivosti za Pána Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom? Ja sám som ostal, za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať.“ (1 Kr 19, 9 – 10) Aj Jeremiáš, ktorý veľmi trpí rôznym spôsobom od tých, ku ktorým bol poslaný hovoriť, v jednej chvíli zronený hovorí: „Veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň! I myslel som: Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene.“ (Jer 20, 8 – 9)
Plniť poslanie ohlasovateľa Božieho slova často znamenalo, že toto slovo ľudí usvedčovalo z pravdy, ktorú väčšinou nie je ľahké prijať. A tak reakciou bola mnohokrát vzbura zo strany tých, ktorým bolo slovo určené, a táto vzbura sa väčšinou obrátila proti prorokovi, sprostredkovateľovi tejto pravdy. Preto z úst prvomučeníka Štefana zaznieva otázka: „Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia?“ (Sk 7, 52) A sám Kristus na adresu farizejov a zákonníkov hovorí: „A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov.“ (Mt 23, 31)
Proroci v ranej Cirkvi a dnes
Hoci sa po návrate z babylonského zajatia prorocké hnutie pomaly vytrácalo a postupne zanikalo, a jeho miesto preberal nový fenomén, tzv. apokalyptika, predsa aj v prvotnej Cirkvi boli prítomní proroci. V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol píše: „A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov…“ (1 Kor 12, 28) A v Skutkoch apoštolov čítame: „V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol.“ (Sk 13, 1) Prvotná Cirkev hneď na Turíce pochopila, že sa splnilo Joelovo proroctvo, ktoré sa cituje v Skutkoch apoštolov: „Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia.“ (Joel 3, 1) Preto je v Cirkvi charizma proroctva vnímaná ako jedna z chariziem Svätého Ducha: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou …“ (Rim 12, 6) Táto charizma, prítomná v Cirkvi, je charizmou spoločenstva, predovšetkým hierarchie, ale aj niektorých jednotlivcov a skrze ňu majú veriaci v Krista účasť na samotnom Kristovom prorockom úrade: „Kristus vykonáva svoj prorocký úrad nielen prostredníctvom hierarchie, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova.“ (KKC 904)
Keďže Bohu rovnako ako kedykoľvek predtým záleží na spáse každého človeka, dáva aj nám, ľuďom dneška, svoje slovo, a to pre nás znamená predovšetkým tri veci. Tou prvou je ochota prijímať Božie slovo, nech už nás Boh naň upriami cez kohokoľvek, čo neraz vyžaduje veľkú pokoru. Druhou skutočnosťou je, že si Boh niekedy chce poslúžiť aj nami samými, aby sme jeho slovo niesli k tým druhým, hoci je to často veľmi ťažké a vyžaduje to odvahu. A preto v prvom rade my sami musíme dobre poznať Božie slovo, k čomu nech nám ako impulz poslúži aj práve prebiehajúci Rok Božieho slova. A napokon treba vždy zostať v spoločenstve Cirkvi, aby sme sa nenechali zviesť tými, pred ktorými nás Kristus varoval, keď povedal: „Vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ (Mt 24, 24) V spoločenstve Cirkvi rozoznávame, čo je a čo nie je pravé proroctvo v súlade so zjaveným Božím slovom, ktorým nás Boh chce viesť predovšetkým k obráteniu a k spáse.
