BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
Dnes sú v móde všelijaké alternatívy. Alternatívna hudba, kultúra či móda. Alternatívne filozofie či teológie. Alternatívne médiá. Alternatívna pravda. Tak prečo nie alternatívna medicína?! Veď tej obyčajnej máme už akosi všetci dosť. Aj tých jej škandálov. Strašenia krachujúcim zdravotníctvom. Stratifikáciou nemocníc. Ďalšími doplatkami na lieky.
Radšej asi pôjdeme k tomu liečiteľovi. Alebo k šamanovi. Bude mať na nás čas. Zaplatíme – a istotne pomôže. Má mocné talizmany, napráva bioenergiu, lieči karmu, má virgule. Aj kyvadielka a zázračné kamienky. Aj tuto našej susede pomohli, hoci jej predtým nič nebolo… Podobné vyjadrenia sú dnes časté. Pýtame sa, či je to len móda, či niečo viac.
Alternatívna medicína sa dnes tvári sebavedome. Ako medicína. Ako nová spása človeka, chorého či umierajúceho. Najmä vtedy, keď vedecká medicína je akoby bezmocná a nedokáže pomôcť. Alebo je nedostupná, vyzerá nepohodlne, príliš chemicky či málo prírodne. Alternatívna sľubuje chorému nádej, ktorú len málokto môže splniť. To nič, aspoň na chvíľku mu je lepšie…
Možno sa teda ľuďom čudovať, že od lekárov a zdravotníkov prechádzajú k rôznym, často samozvaným liečiteľom? Myslím si, že možno. Musia totiž kvôli tomu aspoň na chvíľu opustiť kritické uvažovanie a známe fakty. Musia uveriť v niektorú z metód alebo v niektorého z predstaviteľov alternatívnej medicíny. Takáto viera už nie je celkom v poriadku. Ak sa teda berie ako viera. Je to modloslužba.
Čo to tá alternatívna medicína vlastne je? Ľahká a krátka definícia neexistuje. Ide totiž o veľký počet rôznych postupov či praktík, ktoré na pohľad vyzerajú ako medicínske či zdravotnícke. V skutočnosti však majú s medicínou pramálo spoločného. Azda okrem toho nespokojného či zúfalého pacienta, ktorý práve teraz hľadá niečo „iné“. Nedávna kritická publikácia o alternatívnej medicíne uvádza jej viac než 150 rôznych príkladov.
Praktiky alternatívnej medicíny sú svojou podstatou mimo oblasti vedeckej medicíny a neraz aj racionálneho či vedeckého poznania. Sú proti nim – ako ich alternatíva. Aj keď to len zriedka priznajú otvorene. Odvolávajú sa na rôzne špekulatívne znalosti či skúsenosti, ktoré už z princípu nemožno vedecky overiť. Predstavujú iracionálne chápanie fungovania ľudského tela a jeho chorôb. Niektoré pochádzajú z dávneho, predvedeckého obdobia vývoja ľudskej civilizácie. Iné vraj z rôznych tajných kozmických či armádnych programov súčasnosti. A zasa iné zjavili ich zakladateľom predstavitelia vzdialenej mimozemskej civilizácie, keď sa tu zastavili na lietajúcich tanieroch. Alebo ide o zázračné vedomosti zo starých príručiek alchýmie, astrológie, tajných spolkov či temných rituálov. Niekedy sú až také tajné, že ich ešte ani nikto nevidel. Niektoré sa vraj tradujú stáročia, ba tisícročia. Napríklad takzvaná (nie historická) tradičná čínska medicína – v skutočnosti „vynález“ čínskeho komunistického vodcu Mao Ce-tunga (1893 – 1976). Alebo homeopatia – pseudovedecký liečiteľský systém z prelomu 18. a 19. storočia, ktorý navrhol vtedajší lekár Samuel Hahnemann (1755 – 1843).
Od alternatívnej medicíny však musíme odlíšiť komplementárnu, doplnkovú medicínu. Ide o užitočné praktické poznatky o liečbe bežných ochorení či poranení. Tradujú sa v rodinách a bežnej kultúre (lekárnička či liečebné postupy našich babičiek). Nevystupuje proti postupom vedeckej medicíny, ktoré sa snaží vhodným spôsobom dopĺňať – horúci čaj s citrónom pri prechladnutí, repíkový odvar na rôzne poranenia, vlhké studené zábaly pri horúčke a mnohé iné. Etické hodnotenie alternatívnej medicíny je negatívne. Jej účinnosť je nanajvýš na úrovni placeba, bezpečnosť či neškodnosť nebýva zaručená. Ale o tom nabudúce.
