SLOVO NA TÉMU (Atanáz Mandzák CSsR; foto: archív autora)

V stredu 18. septembra 2019 uplynie 30 rokov od okamihu, keď si Pán života a smrti povolal k sebe rehoľného kňaza Jána Ivana Mastiliaka. Priťahoval ľudí nielen svojou vzdelanosťou a pracovitosťou, ale hlavne veľkou skromnosťou a pokorou, takže v súčasnosti prebieha eparchiálna fáza jeho procesu blahorečenia. Zbožnosťou a spôsobom modlitby inšpiroval mnohých laikov, kňazov i Bohu zasvätené osoby.

Tajomstvo kňazstva je veľký dar a otec Ivan ako hĺbavý človek o ňom veľa uvažoval a meditoval. Nie je preto náhoda, že na obrázok z prvej svätej liturgie nechal vytlačiť verš z Listu Hebrejom: „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy…“ (Hebr 5, 1)

Málo času na dobré knihy
Jeho služba Bohu a ľuďom mala rôzne formy a podoby. V závislosti od toho, v akej etape života sa nachádzal a v akých okolnostiach mu prišlo žiť. Bol študijný typ a mal aj nadanie na to, aby vyučoval a venoval sa vedeckej práci. Bez ohľadu na ťažkosti, či už vo väzení, alebo v civilnom zamestnaní, stále sa snažil učiť nové jazyky, čítať a študovať. Jednému zo svojich tajných študentov povedal: „Nečítajte dobré knihy. Iba výborné. V živote je málo času na dobré knihy.“ Sám veľa čítal, a to nielen teologickú literatúru. Svet kníh bol pre neho prirodzeným prostredím, čo mu zostalo do konca života. Mnoho času trávil v kláštorných či univerzitných knižniciach, a keď to už nebolo možné, mal vlastnú knižnicu vo svojom podkrovnom byte na Sázavského ulici v Prešove. Obraz sediaceho otca Ivana medzi policami kníh si nepochybne každý z návštevníkov, ktorí ho aspoň raz navštívili v jeho byte, nosí vo svojom srdci.

Literárna činnosť otca Ivana sa datuje už od jeho študentských čias. Nevieme, kedy presne napísal svoj prvý príspevok, ale určite to urobil už v období filozoficko-teologických štúdií. Bohoslovci v seminári od 8. decembra 1903 vydávali časopis Alfons, do ktorého prispieval aj on. V školskom roku 1931/32 bol aj jeho administrátorom. Zdá sa, že svoj prvý literárny počin uverejnil v tomto časopise v roku 1930. Bola to báseň s názvom Maria.V ďalších číslach časopisu publikoval napríklad príspevky Bůh ve stvoření nekonečný, Jazykové spory na Podkarpatsku, K Marii Panně za Rusko, Rozum o existenci věčného života posmrtného, Zapomenuté jubileum (25-tiletá činnost východních redemptoristů), Ježíš a sociální otázka, Vánoce na našem Východě, Kdo provede sjednocení? a ďalšie. Zároveň v tom istom období napísal aj niekoľko príspevkov v nemčine do časopisu Klemens, ktorý bol prílohou Alfonsa. Prispieval aj do časopisov Apostolát sv. Cyrila a Metoděje, Museum, Jitro, Svatá Hora a Věstník Sdružení sv. Josefa.

Keď ako mladý kňaz v rokoch 1945 – 1950 vyučoval v Obořišti, písal okrem spomínaných časopisov aj do Hlídky, Misionára, Acta Academiae Velehradensis, Analecta CSSR, Časopisu katolického duchovenstva, The Furrow, SMER-u, Logosa a VYŠEHRAD-u. Ešte pred rokom 1950 mu vyšli knihy Aby všichni jedno byli. Výklad otázky a sbírka modliteb za sjednocení církví (1939), ktorá bola ešte v tom istom roku vydaná aj po maďarsky, K základům katolického unionismu v Tváří k Východu, Příspěvky k poznání křesťanského Východu (1948), Kalendarium Onomasticum CSSR in Cechoslovachia (1949), poézia Žalmy duše, Modlitby a básne (1947) a preklad od Vladimíra Solovjova Rusko a všeobecná cirkev (1947). Rozpracované mal aj ďalšie, ale do roku 1950 to už nestihlo byť vydané a počas likvidácie kláštorov sa rukopisy stratili. Dozvedáme sa o tom z neskoršej korešpondencie s Janom Scheinostom: „I pisatel těchto řádků byl kdysi v dobrých pracovních stycích s Vyšehradem: 1946 zredigoval pro Vyšehrad (Al. Skoumala) velikonoční trojčíslo o Vladimíru Soloviovovi, 1948 měl podepsanou vydavatelskou smlouvu na překlad Newmana ,Matka Boží v Církvi‘ – a jen pro neuvolnění papíru dílo nebylo uveřejněno (po 1950 roce se překlad stratil); smluvně byl přizván pro redakci trojsvazkového výboru z Vladimíra Soloviova (1200 – 1500 stran), z 2/3 překlad byl už 1948 hotový – po roce 1950 vše se ztratilo, mezi překlady i vzácny překlad ,Tří rozhovorů‘ od Petra Křičky.“

Za zmienku určite stojí aj Index librorum comendatorum, ktorý na žiadosť študentov vypracoval v Obořišti a publikoval ho v roku 1946 v časopise Alfons. V úvodnej štúdii s názvom Pro prázdniny vysvetľuje dôležitosť čítania a štúdia počas prázdnin. Podľa neho sa príliš veľa číta, príliš veľa hovorí, ale málo premýšľa, čo potom vedie k duševnej i duchovnej plytkosti. Potom v krátkosti ponúkol návod, ako sa správne sústrediť na čítanie. K samotnému zoznamu odporúčaných kníh, okrem iného, napísal: „Je zbytečné dokazovat, že více získá, kdo zpracuje z deseti oborů pět knih než z jednoho padesát. V druhém případě by sice získal specializaci, o jejíž ceně nepochybuji (vždyť každý by měl býti alespoň v jednom svém oboru specialistou!). Specializaci však, aby měla solidní hodnotu, třeba zapojiti do širšího organismu. Co se týká důkladnosti při četbě a studiu knih, odvažuji se tvrdit, že více získá – ceteris paribus – kdo hluboko pronikne pět knih než ten, kdo povrchně zhltá padesát. Ovšem, kdo už si z určitého oboru prostudoval alespoň jednu solidní knihu, může číst ostatní i per summa capita, aby při hloubce se mu nebylo zříci šíře vzdělání.“

Nadanie na jazyky
V rokoch 1950 – 1965 bol nespravodlivo väznený pre svoju vieru, príslušnosť ku Gréckokatolíckej cirkvi a kongregácii redemptoristov. Po prepustení z väzenia nemohol pôsobiť v pastorácii, preto pracoval v civilnom zamestnaní. Od 1. októbra 1966 sa stal prekladateľom v Odevných závodoch kapitána Nálepku v Prešove. V kancelárii za písacím stolom mohol znova uplatniť svoje jazykové nadanie, a zároveň študovať nové veci, dovtedy pre neho neznáme. Paradoxne, on, gréckokatolícky rehoľný kňaz, odmietaný vtedajším režimom ako triedny nepriateľ, bol jedným z mála vysokoškolsky vzdelaných ľudí v podniku. A hneď sa to aj prejavilo. Keď mu spolupracovníci vysvetlili, ako funguje výroba v podniku, sám prichádzal s nápadmi, ako ju zefektívniť. Vďaka svojim jazykovým schopnostiam mohol čítať odborné zahraničné časopisy, z ktorých vyberal nové poznatky a uverejňoval ich v podnikových časopisoch Odevársky smer a Východoslovenský odevák. Postupne sa mu rozrastal archív článkov a materiálov, takže mal aj samostatnú skriňu, v ktorej to mal všetko uložené. Mal v tom svoj systém, poriadok, urobené zoznamy. Keď niečo bolo treba nájsť, všetko mal na poriadku. Dokonca sa lepšie orientoval v podnikovej knižnici ako knihovníčka. Tieto zhromaždené materiály ponúkal na ďalšie využitie kolegom z odboru technicko-organizačného rozvoja. Stali sa tak inšpiráciou pre reorganizáciu a racionalizáciu výroby v podniku. Hoci mal filozoficko-teologické vzdelanie, stal sa zriaďovateľom technickej podnikovej knižnice, na čo dostal aj špeciálnu miestnosť. Odborná literatúra a tlač musela byť ním evidovaná v technickej knižnici.

V období tzv. Pražskej jari a následnej normalizácie sa otec Ivan pri písaní zameral na články, ktoré by mohli slúžiť pre časopis Slovo alebo Gréckokatolícky kalendár. Hoci v tom období už bola obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi, len veľmi ťažko sa hľadala spoločná koncepcia jej vydavateľskej činnosti. Ordinár Ján Hirka si ho vybral za koordinátora gréckokatolíckej tlače a 22. apríla 1969 mu písal: „Týmto Vás poverujem za vedúceho redaktora gréckokatolíckej tlače v slovenskom znení s tým, aby ste zorganizovali a zostavili redakčnú radu a pripravili čím skôr rukopisy pre časopis Slovo, kalendár na rok 1970 a modliacu knižku. Zoznam redakčnej rady a spolupracovníkov mi potom predložte. Prajem Vám pomoc Božiu a želám úspechy.“ Tejto úlohy sa ujal horlivo a zodpovedne, a s pomocou rehoľných spolubratov a ďalších spolupracovníkov sa mu podarilo rozbehnúť vydávanie časopisu i kalendára. Zároveň pripravil aj návrh edičného plánu neperiodickej tlače.

Mastiliak svoje práce a preklady podpisoval vlastným menom alebo používal niekoľko pseudonymov: Ivan Ondavan, Ivan Izbavlenský, Ivan Marianov, IMarianov, Imar či Drim. Bol nepochybne veľmi vzdelaný a jazykovo nadaný, preto azda trocha prekvapuje fakt, že po roku 1968 nepísal vlastné knihy, ale predovšetkým prekladal iných autorov. Jeho záber bol veľmi široký. Venoval sa liturgii, duchovnosti, histórii kongregácie redemptoristov, unionizmu a ekumenizmu, hagiografii, ekleziológii či filozofii. Vysvetlenie, prečo „iba“ prekladal, podáva jeden z jeho prvých tajných študentov, rímskokatolícky redemptorista Ján Janok: „Otec Ivan sa popri učiteľskej práci venoval najmä prekladaniu kníh z cudzej literatúry. Niekedy sme ho povzbudzovali, aby sám niečo pekného napísal. Na túto výzvu nám vysvetlil svoje stanovisko: ,Aby som mohol napísať dobrú knihu, musel by som mať súčasnú literatúru a vedieť, čo sa v tomto obore napísalo. A to nemám, preto sa nepokúšam písať knihy. Ale keď preložím nejakú peknú a užitočnú knihu, poslúžim mnohým.‘ Neviem, koľko kníh väčších a menších preložil, ale domnievam sa, že to bolo okolo sto titulov.“ Niektoré pramene tvrdia, že ich bolo viac ako sto, až okolo stotridsať.

Ku koncu života už odmietal písať príspevky do časopisov a gréckokatolíckeho kalendára. Zodpovednému redaktorovi to v liste z roku 1988 vysvetlil takto: „Ja som za posledné roky stratil rutinu písať články do časopisov a kalendárov. Moje meno bolo totiž proskribované.“ Veľmi dobre si uvedomoval, že aj v tejto oblasti jeho činnosť monitoruje Štátna bezpečnosť, preto ak už riskoval, sústredil sa na to, čo sa mu vtedy zdalo dôležitejšie, teda na prekladanie literatúry, ktorá by slúžila jeho tajným študentom ako materiál na štúdium alebo ich duchovný rozvoj. Z tohto prameňa, samozrejme, čerpali aj rehoľné sestry a laici. Neprekvapujú teda slová vďačnosti, ktoré na jeho adresu vyslovili čitatelia jeho prekladov. Za všetkých aspoň slová rehoľnej sestry Imeldy Molčanovej, ktorá mu koncom júla 1989 napísala: „Vďaka za prekladateľskú službu, za každú knihu, za každé slovo… Nech Pán tejto práci požehná, aby priniesla úžitok dušiam. Ja ich často beriem do rúk… Vďaka, vďaka, vďaka!“