SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: Dávid Rybovič)
Pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána Svätý Otec František vo svojom tradičnom príhovore priblížil tri podobenstvá o Božom milosrdenstve.
„Dnešné evanjelium (Lk 15, 1 – 32) sa začína kritizovaním Ježiša zo strany niektorých, pretože ho vidia v spoločnosti mýtnikov a hriešnikov, a tak pobúrenie hovoria: ,Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.‘ Táto veta sa však v skutočnosti javí ako ohromná správa. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Je to presne to, čo sa stáva nám pri každej svätej omši, v každom chráme: Ježiš nás rád prijíma na svojej hostine, kde sa sám obetuje za nás. Pán reaguje na tých, ktorí ho kritizovali, a rozpráva tri podobenstvá. Tri nádherné podobenstvá, ktoré ukazujú jeho zaľúbenie v tých, ktorí sa cítia byť od neho vzdialení.
V prvom z nich hovorí: ,Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?‘ (Lk 15, 4) Niekto z vás? Racionálne zmýšľajúci človek to isto nebude: taký si to dobre zráta a radšej obetuje jednu ovcu, aby zachránil tých deväťdesiatdeväť. Boh však nerezignuje. Ležíš mu na srdci práve ty, ktorý ešte nepoznáš krásu jeho lásky. Ty, ktorý si ešte neprijal Ježiša za stredobod svojho života. Ty, ktorý nedokážeš prekonať svoju hriešnosť. Ty, ktorý azda pre škaredé veci, ktoré sa odohrali v tvojom živote, neveríš v lásku.
V druhom podobenstve si ty tá drobná minca, s ktorej stratou sa Pán nezmieruje, ale bez ustania ju hľadá. Chce ti povedať, že si v jeho očiach vzácny, že si jedinečný. Nikto ťa v Božom srdci nemôže nahradiť. Máš tam svoje miesto, ty sám, a nikto iný ťa tam nemôže nahradiť. Ani mňa, ani mňa nemôže nikto v Božom srdci nahradiť.
A v treťom podobenstve je Boh otcom, ktorý čaká na návrat márnotratného syna. Boh na nás ustavične čaká, neunúva ho to, nekapituluje. Veď to sme my. Každý z nás je ten znovuobjatý syn, tá nájdená minca, tá pohladená a na plecia vzatá ovečka. Boh každý deň čaká na to, že si uvedomíme jeho lásku. No ty hovoríš: ,Ale ja som narobil veľa zla, dopustil som sa príliš veľa zlých vecí!‘ Nemaj strach: Boh ťa ľúbi, ľúbi ťa takého, aký si, a vie, že iba jeho láska môže zmeniť tvoj život. Ale táto nekonečná láska Boha k nám hriešnikom, ktorá je srdcom evanjelia, môže byť aj odmietnutá. Presne to v podobenstve robí starší syn. V tom momente nechápe lásku a vidí skôr pána než otca. Je to riziko aj pre nás, že budeme viac veriť v Boha prísneho než v Boha milosrdného; v Boha, ktorý poráža zlo radšej silou než odpustením. Ale nie je to tak. Boh zachraňuje človeka láskou, nie silou; ponúka sa a nenanucuje. Ako sa teda premáha zlo? Tak, že prijmeme odpustenie od Boha a odpustenie od bratov. Deje sa to zakaždým, keď pristupujeme k svätej spovedi. Tam prijímame lásku Otca, ktorý víťazí nad naším hriechom: už ho viac niet, Boh naň zabudol. Keď Boh odpúšťa, stráca z pamäti naše hriechy, zabúda na ne, zabúda ich. Boh je k nám taký dobrý. Nie je ako my, ktorí aj keď povieme, že sa nič nestalo, hneď pri prvej príležitosti si s úrokmi spomíname na spôsobené krivdy. Nie, Boh ruší zlo, obnovuje nás vnútri, a tým v nás znovu spôsobuje zrod radosti, nie smútku, tmy srdca či pochýb, ale radosti.“ (príhovor z 15. septembra 2019)
„Boh zachraňuje človeka láskou, nie silou.“ (Svätý Otec František)
