SLOVO NA TÉMU (Marko Durlák; foto: st.takla.org)

Dar jazykov, po grécky glossolalia, je nadprirodzený dar – schopnosť modliť sa v cudzej reči, ktorú sa nositeľ tohto daru nikdy predtým neučil. Ide o konkrétny jazyk, konkrétne slová, konkrétnu gramatiku, ktorú dotyčný človek nikdy predtým nepoznal, a predsa začal touto rečou z moci Božieho Ducha hovoriť úplne alebo čiastočne.

Charizma jazykov
Takto sa prejavil Svätý Duch na apoštoloch, keď na nich zostúpil v deň Päťdesiatnice a oni – neučení – začali hovoriť a byť zrozumiteľní rozličným národom, ktoré sa v ten deň v Jeruzaleme zišli. „Každý ich počul hovoriť svojou rečou. Užasli všetci a udivení vraveli: „Nie sú títo ľudia, čo tu rozprávajú, Galilejčania? Ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, tak Židia, ako aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch o veľkých veciach, ktoré Boh vykonal.“ (Sk 2, 6 – 11) Z textu je jasné, že išlo o konkrétne jazyky, ktoré boli zrozumiteľné ich národom, hoci samotný fakt, že apoštoli začali takto hovoriť, bol nadprirodzený a nevysvetliteľný.

Sv. Cyril Jeruzalemský, cirkevný otec 4. stor., v jednej z katechéz určenej tým, čo mali byť pokrstení, vysvetľuje: „Peter a Andrej boli Galilejčania, ale hovorili ako Peržania alebo Médi. Ján a ostatní apoštoli sa prihovárali vo všetkých jazykoch tým, čo prichádzali z pohanov. Možno nájsť takého učiteľa, ktorý by dokázal okamžite naučiť veci predtým neučené? Po mnohých rokoch štúdia gramatiky a ďalších disciplín sa možno naučiť iba hovoriť správne po grécky a aj to nie všetci ovládajú tento jazyk rovnako dokonale; a hoci učiteľ dokáže naučiť správne rozprávať, ten, čo vyučuje gramatiku, to nemusí dokázať. Kto ovláda dobre gramatiku, neovláda filozofiu. Lenže Svätý Duch vyučuje v jednej chvíli mnohé jazyky, ktoré títo (apoštoli) nepoznali po celý čas. Toto je naozaj znak veľkej múdrosti, toto je znak Božej moci. Aký veľký bol rozdiel medzi ich niekdajšou nevedomosťou, ktorá trvala dlhý čas a touto spoločnou, mnohonásobnou, mimoriadnou a okamžitou schopnosťou hovoriť rôznymi jazykmi!“

Svätý Ján Zlatoústy
Sv. Irenej z Lyonu je posledný svedok, ktorý nám v diele Adversus haereses písomne zanechal informáciu, že fenomén jazykov sa zachoval ešte v niekoľkých cirkvách. Ale v časoch sv. Jána Zlatoústeho či sv. Augustína je už tento dar považovaný za zaniknutý. Otcovia tzv. zlatej patristickej éry nielen konštatujú absenciu daru jazykov, ale zároveň aj vysvetľujú, prečo sa tento fenomén vytratil. Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Povieš: Prečo dnes znamenia viac nie sú? Počúvajte ma pozorne; túto otázku počúvam často a pravidelne od mnohých. Prečo v tom čase všetci pokrstení hovorili jazykmi a teraz nie? Pochopme najprv, čo znamená hovoriť jazykmi, a potom vysvetlíme aj dôvod. Pokrstený vo vtedajšej dobe začal hovoriť jazykom Indov, Egypťanov, Peržanov, Skýtov, Trákov a mal schopnosť hovoriť mnohými jazykmi. Ak by títo dnes pokrstení boli pokrstení v onej dobe, určite by si aj ich počul hovoriť rôznymi jazykmi. V Písme sa totiž hovorí, že keď Pavol našiel niektorých, čo boli pokrstení Jánovým krstom, opýtal sa ich: ,Keď ste uverili, prijali ste Svätého Ducha?‘ A oni odpovedali: ,Ani sme nepočuli, že jestvuje Svätý Duch.‘ A hneď prikázal, aby boli pokrstení. Keď na nich potom Pavol položil ruky, začali hovoriť jazykmi. Prečo je táto milosť ľuďom dneška odopretá a odňatá? Nie je to preto, žeby nás Boh chcel ponížiť, ba práve naopak. On nám preukazuje veľkú česť.“

V nasledujúcich slovách Zlatoústy vysvetľuje, že charizmy prvotnej cirkvi boli nutnosťou, pretože ľud ešte nepoznal duchovné skutočnosti. Boli nevyhnutné preto, aby sa ľud obrátil od materiálneho zmýšľania k tomu duchovnému. Zlatoústy pokračuje: „V tom čase ľudia iba nedávno zanechali modloslužbu. Boli celkom nerozumní. Ich myseľ bola veľmi hrubá a primitívna, boli zaujatí a oddaní materiálnym veciam. Nemali žiadnu predstavu o nemateriálnych daroch a nevedeli ani, čo znamená duchovná milosť kontemplovaná vierou. Hľa, toto je dôvod, prečo tu boli znaky. Jestvujú totiž niektoré duchovné dary, ktoré možno uchopiť jedine vierou, kým iné sa prejavujú viditeľným spôsobom, aby sa mohli presvedčiť aj neveriaci. Napríklad odpustenie hriechov je duchovné dielo; je to neviditeľný dar. My totiž svojimi telesnými očami nevidíme, ako sa naše hriechy očisťujú. Prečo? Lebo sa očisťuje duša, a tú telesnými očami nemožno vidieť. Očisťovanie od hriechov je teda duchovný dar, ktorý sa fyzickými očami nevidí, ale schopnosť hovoriť rôznymi jazykmi, hoci tiež pochádza od Svätého Ducha, je viditeľný znak, ktorý môžu vnímať aj neveriaci.“

Svätý Augustín
Rovnaký pohľad ako Zlatoústy na kresťanskom východe má v rovnakej dobe aj sv. Augustín na kresťanskom západe. Je si vedomý toho, že isté viditeľné znamenia prvotnej cirkvi sa už neprejavujú, to však nie je dôvod na smútok ani to neznamená, že Svätý Duch na veriacich nezostupuje. V komentári na List sv. apoštola Jána hovorí: „Onen znak bol daný, pominul a viac sa nezopakoval. Vari sa dnes od tých, na ktorých boli vložené ruky, aby prijali Svätého Ducha, očakáva, že budú hovoriť rozličnými jazykmi? Keď sme dnes položili ruky na tieto deti, či azda niekto z vás čakal, že začnú hovoriť mnohými jazykmi? A ak si niekto všimol, že nehovorili cudzími jazykmi, bol by medzi vami niekto natoľko zlý, žeby povedal: ,Títo Svätého Ducha neprijali; veď keby ho boli prijali, určite by prehovorili v jazykoch ako sa to stalo v oných časoch?‘“

Keďže dar jazykov bol nevyhnutný na rýchle šírenie evanjelia v danej dobe, bol udelený nielen tým, ktorých bolo možno považovať za hodných, ale aj tým nehodným. Tým sa tiež potvrdzuje, že charizma pochádzajúca od Svätého Ducha nie je odmenou za niečo, ale darom daným na určitý čas kvôli niečomu. Ján Zlatoústy to vysvetľuje takto: „Čo máme na to povedať? Charizmy boli kedysi udelené ľuďom nehodným a oni sami, čo viedli skazený a nemravný život, konali zázraky a boli obdarovaní Božími darmi, hoci nežili príkladným životom. Tie dary im neboli dané preto, žeby toho boli hodní, ale z veľkej dobrotivosti Boha. Bolo totiž treba rozšíriť slovo blahozvesti všade, keďže išlo o počiatky viery.“ V tej istej línii sa vyjadruje aj Augustín: „V prvých časoch Svätý Duch zostupoval na veriacich a oni hovorili rôznymi jazykmi, ktoré predtým nepoznali, ako im Duch dával hovoriť. Tieto zázračné znamenia boli vhodné v danej dobe. Bolo totiž potrebné, aby sa vo všetkých jazykoch mohlo dôjsť k poznaniu Svätého Ducha, lebo Božie evanjelium sa malo dostať ku všetkým jazykom, ktoré jestvovali na celom svete.“ Z toho sa dá pochopiť aj hlavný motív daru jazykov. Bola to nutnosť rozšíriť Kristovo posolstvo do celého sveta.

Len čo sa táto zvesť rozšírila a národy ju prijali, Cirkev sa postavila na vlastné nohy, tento dar bol Cirkvi odňatý. Opäť o tom hovorí Ján Zlatoústy takto: „Je to tak, ako keď vynikajúci poľnohospodár veľmi starostlivo stráži čerstvo zasadený mladý strom. Kým je slabý, z každej strany ho zabezpečí kamením a oporami, aby ho vietor nevyvrátil. No len čo vidí, že strom zapustil korene a vyrástol do výšky, odoberie mu tieto opory, lebo strom si už vystačí sám na to, aby sa vyhol tomu, čo mu škodí. Presne tak je aj s vierou. Sotva zaštepená, slabá a rozšírená medzi ľudské duše potrebuje nevyhnutnú starostlivosť. No keď sa už ustálila, zapustila korene a vyrástla do výšky, Kristus jej odoberá opory a iné prostriedky bezpečia. Preto boli na počiatku charizmy udelené aj nehodným, lebo táto pomoc bola v dávnych časoch potrebná na posilu viery.“

Neprítomnosť daru jazykov Zlatoústy nepokladá za stratu; práve naopak, vníma to ako česť, ako dôkaz toho, že viera Cirkvi je dostatočne pevná a Cirkev stojí na vlastných nohách, preto nepotrebuje na svoju podporu mimoriadne znamenia. „Nepotrebujem znamenia. Prečo? Pretože som sa naučil veriť v najvyššieho Vládcu aj bez znamení. Kto neverí, potrebuje dôkaz, ja som však veriaci a nepotrebujem ani dôkaz, ani znamenie. Aj keď nehovorím jazykmi, viem, že som očistený od hriechov. Tí v minulosti by neboli uverili bez znamení; preto im boli dané znamenia ako dôkaz viery, ktorou uverili. Tieto znamenia im boli dané nie ako veriacim, lež ako neveriacim, aby sa stali veriacimi. Preto aj Pavol hovorí: „Znamenia sú pre neveriacich a nie pre veriacich.“ Vidíte, že neprítomnosť znamení neznamená, že Boh nás pokoruje, ale skôr že nám preukazuje česť? Urobil tak, aby sa ukázala naša viera, či veríme v neho aj bez dôkazov a znamení. Tamtí, keby neboli dostali znamenia, neboli by v neho uverili, ja však aj bez znamení ukážem svoju vieru.“

Dar jazykov a svätci
Hoci cirkevní otcovia už v 4. stor. konštatujú absenciu mimoriadnych chariziem prvotnej cirkvi, dar jazykov sa nevytratil úplne, ale prejavil sa u niektorých svätých. Tak napr. o sv. Vincentovi Ferreri (1350 – 1419) sa v životopise uvádza, že hoci kázal vo svojom materinskom jazyku, akým sa hovorilo vo Valencii, tí, čo počúvali jeho kázne, všade mu rozumeli, akoby kázal v ich reči: Nemci, Španieli, Francúzi, Taliani, Gréci, Angličania, Maďari a každý iný národ pod nebom. Dar jazykov sprevádzal aj sv. Františka Solana (1549 – 1610), apoštola amerických Indiánov.

Spomedzi známejších svätcov spomeňme sv. Pátra Pia z Pietrelciny, ktorý bez štúdia francúzštiny a gréčtiny odpovedal na listy písané v týchto jazykoch. Pripisoval to svojmu anjelovi strážnemu, o ktorom hovorieval: „Hoci poslanie nášho anjela strážcu je veľké, ten môj má oveľa väčšiu úlohu, lebo mi musí robiť aj učiteľa, aby som mohol pochopiť cudzie jazyky.“ Odhliadnuc od toho, či sa dar jazykov v dejinách cirkvi vyskytoval viac, alebo menej často, isté je jedno, že tradícia Katolíckej cirkvi videla v tomto dare vždycky schopnosť hovoriť alebo byť pochopený v konkrétnych jazykoch konkrétnych národov.

(pokračovanie v nasledujúcom čísle)