ROK MILOSRDENSTVA (Mons. Peter Šturák) Narodil sa v roku 1641 na ostrove Chios. Bol rodom Grék. Teologické štúdiá ukončil v Gréckom kolégiu sv. Atanáza v Ríme doktorátom z filozofie a teológie. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1666. V rokoch 1668 – 1672 pracoval ako misionár v meste Drimades v Albánsku. Po návrate do Ríma vstúpil do baziliánskeho rádu a prijal meno Jozef. Na žiadosť kardinála Koloniča bol pápežom Alexandrom VII. 5. novembra 1689 vymenovaný za titulárneho sebastijského biskupa ako apoštolský vikár pre veriacich gréckeho obradu žijúcich v Uhorsku.
Jednou z najdôležitejších úloh, ktorá očakávala de Camillisa, bolo teda upevnenie diela Užhorodskej únie. Už krátko po svojej intronizácii zvolával synody duchovenstva. Prvá zo synôd bola v Mukačeve, kde sa chcel viac oboznámiť s miestnou situáciou a spoznať postupne svojich kňazov. V priebehu ďalších troch rokov to boli ďalšie synody: v Stropkove, Zborove, Humennom, Stanči a v Satmári. Posledná menovaná, ktorá sa uskutočnila 11. mája 1690, je zvlášť dôležitá, keďže poznáme aj znenie jej dekrétu. V jednotlivých kánonoch sa uvádza, že: „kňazi sú napomínaní k počestnému a povzbudzujúcemu životu, dodržiavaniu pôstov, konaniu bohoslužieb a sláveniu sviatostí a liturgie. Majú navštevovať chorých a posilňovať ich sviatosťami. Všetci kňazi musia prevziať od biskupa nový antimenzion. V každej farnosti má byť kantor a cerkovník, aby slúžili chrámu a vyučovali deti“.
Medzi mnohými výsledkami administratívno-pastoračnej činnosti biskupa de Camillisa zaznamenávame vydanie tzv. Leopoldovho diplomu z 23. augusta 1692, ktorým cisár Leopold udelil rovnakú imunitu a slobodu gréckokatolíckemu kléru, akú mali kňazi latinskej Cirkvi. Výraznou mierou sa postaral o zlepšenie vzdelanostnej úrovne, keď sa osobne angažoval pri tvorbe kníh v cirkevno-slovanskom jazyku a následne pri ich vytlačení. Prvou knihou, ktorá vyšla z jeho pera, bol Katechisis – dľa nauki Uhroruskim ľudem a ďalšou bol tzv. Bukvar. Ďalšou aktivitou bolo získanie základiny známej ako Janiano-Leolpodiana, ktorá vytvorila predpoklady na duchovnú a intelektuálnu formáciu kňazov Mukačevskej eparchie.
V roku 1703 František II. Rákoci zorganizoval povstanie proti Hasburgovcom. Biskup de Camillis sa nechcel miešať do sporov, no keď odoprel prísahu vernosti Františkovi II., ten ho vykázal z Mukačeva ako cudzinca a nútil ho vzdať sa biskupstva. Jeho demisiu z úradu Svätá stolica neprijala. V marci 1705 sa uchýlil do exilu na fare v Ruskej Novej Vsi pri Prešove. Na jar 1706 vážne ochorel a v júli bol prevezený do nemocnice bratov minoritov v Prešove, kde 22. augusta 1706 zomrel. Jeho smrťou Mukačevská eparchia stratila vynikajúcu osobnosť.
