BIBLICKÁ KATECHÉZA (Pavol Burda) V núdzi poznáš priateľa. To, čo prežíva kráľ Dávid v 55. žalme, by sa naozaj ako núdza dalo označiť. Popisuje mesto, v ktorom panujú nezhody a zmätok, škriepky a úklady. Boh, ktorý Dávida vyvolil za kráľa, sa pre ľudí mesta stal druhoradým, pri riešení svojich sporov nepotrebným. Kráľ pociťuje sklamanie, beznádej, pretože je to ľud, ktorý mu bol zverený a nesie za neho zodpovednosť. A aby toho nebolo málo, uprostred týchto pochybností o vlastnej schopnosti učiť ľud a viesť ho Dávidovo vnútorné prežívanie rozbúri aj sklamanie z najlepšieho priateľa.
Poznáme to. Keď sa v našom živote začne diať niečo, čo sa v danej chvíli javí ako úplná katastrofa – neurobená skúška na vysokej škole v poslednom termíne, rozpad vzťahu, hádka s rodičmi, nepodarené výberové konanie do vytúženej práce či ukradnutá peňaženka, zažívame sklamanie, beznádej, hnev, rozčarovanie, krivdu, chce sa nám plakať alebo niečo rozbiť. A náš dobrý priateľ nezdvíha mobilný telefón, rieši niečo menej dôležité alebo nemá na nás čas. Vo víre okolností a negatívnych emócií sme zrazu sami.
Potrebu niekoho blízkeho pociťuje aj kráľ. Dávid opisuje vzťah s priateľom nevšedným prirovnaním: „ … s tebou ma spájal veľmi nežný zväzok…“ (v. 15) Kráľ, bojovník, ktorý zabil Goliáša a utekal pred zlobou Šaula, sa nebojí ľudskej nežnosti! A je to taká vzácna emócia, že v Biblii toto slovo nájdeme už len raz. Opisuje nežnosť krásnej ženy, ktorá tiež zažíva podvodnú zradu (Dan 13). Nežnosť je ochotou obetovať sa kvôli tomu druhému, je uvedomovaním si hodnoty človeka. Nežnosť, ktorá, ako vidíme, nie je rezervovaná len pre manželstvo, ale aj pre blízkosť priateľov. Napriek špeciálnosti tohto vzťahu však aj tu prichádza sklamanie. Priateľ, s ktorým chodievali aj do chrámu, zradí dôveru, a Dávid to nesie veľmi ťažko. Je znechutený z ľudí okolo seba aj najbližšieho tak, že nechce mať s týmto svetom nič spoločné a najradšej by niekam uletel, aby si od všetkého odpočinul: „Ktože mi dá holubičie krídla, aby som mohol odletieť a odpočinúť si? Aby som mohol utiecť do diaľav a pobudnúť v samote? Vyčkávam, kto by ma zachránil pred búrkou a víchricou.“ (v. 7 – 8)
Osamelí, len s hnevom, smútkom, rozhorčením či krivdou – to naozaj vyzerá, akoby sme stáli uprostred búrky. A zdá sa nám, že sa nemáme o čo oprieť. Keď nechávame prehovárať emócie, vytvoria svet, v ktorom vládnu ony. Najlepšou možnosťou sa zdá utiecť, pretože tam – v diaľke – sa od problémov oslobodíme, ony zostanú a my uletíme. (Je tiež zaujímavé, že Dávid má túžbu nielen poodísť, jeho potrebu znásobuje obraz vertikálneho vzdialenia sa – pohyb nahor).
Dávid si však zrazu uvedomí, kto je jeho pánom – že to nie sú pocity, vzťahy a ani on sám. A urobí rozhodnutie: „Ja však budem volať k Bohu a Pán ma zachráni.“ (v. 17) Je rozhodnutý odovzdať situáciu Bohu. V ďalších veršoch žalmu čítame o odhodlaní modliť sa večer, ráno aj napoludnie – teda neustále. Nepoddávať sa pocitom, pretože neprinášajú riešenie a spôsobujú len zmätok a tvrdosť srdca. A čo bude ovocím Dávidovho privinutia sa k Pánovi?
Nevieme, či sa ľudia v meste polepšili – či prestali klebetiť, kradnúť a podvádzať. Rovnako sa nedozvedáme, či sa priateľ Dávidovi ospravedlnil a ich priateľstvo sa podarilo zachrániť. V čo však kráľ dúfa a čo sme mnohokrát zažili aj my vo vlastnom živote, je, že s modlitbou a zotrvávaním v Pánovi prichádza pokoj. Pretože slovami žalmistu – náš Boh je Bohom, ktorý nedovolí, aby sme boli zmietaní – naše problémy spolu s ním možno nezmiznú, ale upokojí naše srdce, urovná roztrasený pohľad a upevní naše nohy, lebo on je skala. My kresťania totiž oveľa viac ako v priateľa, ktorého spoznáme v núdzi, veríme v Boha, ktorý sa v núdzi postará.