ROK MILOSRDENSTVA (Helena Dudová OSsR) Udalosť z Matúšovho evanjelia (15, 21 – 28) o uzdravení dcéry Kanaánčanky ktorú trápil zlý duch, nás pozýva v tomto Roku milosrdenstva zobrať si do rúk Sväté písmo, ktoré sv. Ján Pavol II. nazýval aj veľkou knihou utrpení, a upriamiť náš pohľad na Ježiša, v ktorom Boh zjavuje svoje súcitné srdce plné lásky. Aj v tomto krátkom príbehu „jeho osoba nie je ničím iným ako láskou; láskou, ktorá sa dáva nezištne. Jeho vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa stretá, poukazujú na niečo jedinečné a neopakovateľné. Znamenia, ktoré koná, predovšetkým voči hriešnikom, chudobným, vylúčeným, chorým a trpiacim, sú prejavom milosrdenstva. Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve. Nič v ňom nie je bez súcitu. Mocou tejto súcitnej lásky uzdravoval chorých, ktorých mu prinášali…Vo všetkých týchto situáciách bol Ježiš pohnutý práve milosrdenstvom, s ktorým čítal v srdciach svojich poslucháčov a odpovedal na ich najopravdivejšie potreby…“ (Misericordiae vultus).
Možno sa nám zdá, že Ježiš sa v tomto príbehu vôbec nesprával súcitne k matke chorého dieťaťa, ktorá za ním prišla. Na prvý pohľad by sa nám zdalo, že sa k nej správal nevrlo a odmerane, akoby si ani vôbec nevšímal jej krik: „Zmiluj sa nado mnou, Synu Dávidov“. Aj učeníci sa snažili zasiahnuť a dohovárajú Ježišovi, aby ju vypočul, lebo im bolo asi nepríjemne, že tá žena ide za nimi s takým krikom. Ale ani to akoby veľmi nepomohlo. Ubolená matka sa nedala odbiť, padla pred Ježišom na tvár a ďalej prosila za svoju dcéru. Vidíme ju v pravom postoji jej dôvery voči nemu. A Pán Ježiš jej jasne a dôrazne vraví, prečo nemôže splniť jej prosbu. Dáva jej na vedomie, že nepatrí k izraelskému národu, a preto nemá právo na dary, ktoré sú určené iba Izraelitom. Žena sa mohla právom uraziť a povedať, že toto si veru nezaslúžila. Ale ona pokorne prizná, že je to tak. Chytí Pána Ježiša za slovo. Vytrhne mu z rúk jeho zbraň a získa si jeho srdce. „Veď aj šteňatá sa môžu nasýtiť, a ani synom sa nespôsobí žiadna krivda. Ja sa uspokojím aj s tým posledným miestom, ale napriek tomu ťa prosím o pomoc.“ V tom okamihu nastal zlom. Žena zvíťazila nad Pánom Ježišom. Pán Ježiš jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“
Aj na základe tohto príbehu vidíme, že utrpenie je vždy skúška – niekedy skutočne tvrdá skúška. „Akoby sa v utrpení nachádzalo osobitné povolanie k čnosti, v ktorej sa má človek cvičiť. A toto je čnosť vytrvalosti pri znášaní nepríjemností a bolestí. Keď takto človek koná, vzbudzuje v sebe nádej, a tá ho presviedča, že utrpenie ho nikdy nepremôže a nezbaví ho ľudskej dôstojnosti spojenej s povedomím o zmysle života. Utrpenie, ktoré sa medzi ľuďmi nachádza v najrozličnejších formách, je preto medzi nami, aby vzbudzovalo v človekovi lásku, ten nezištný dar seba samého iným trpiacim ľuďom, nestarajúc sa o vlastné pohodlie… Bolesť do určitej miery pôsobí, že človek zabúda na seba, vnútorne sa podnieti láskou a prejaví ju skutkami.“ (Salvifici doloris)