SLOVO NA TÉMU (Mons. Cyril Vasiľ SJ) Milí bratia a sestry, mariánski ctitelia, priatelia, ktorí sa schádzame na tomto pútnickom mieste osláviť patrónku Zemplína, našu nebeskú Matku.
Ak pozorujeme každodenný život okolo nás, vidíme, že v jednotlivých obdobiach sa do širokého povedomia verejnosti dostávajú niekedy slová, slovné zvraty a technické termíny, ktoré sa naraz stanú všeobecne rozšírenými, každý ich používa, každý hovorí o jave, ktorý majú vyjadrovať. Predpokladám, že sa zhodneme na tom, že jedným zo slov, ktoré sa dnes často objavuje v denných správach, ktoré zapĺňa mediálny priestor, ale ktoré sa stalo aj súčasťou nášho každodenného vyjadrovania, na Googli má viac ako 17 miliónov výsledkov, je slovo terorizmus, terorista, teror. Tieto cudzie slová, slová, ktoré nám donedávna naozaj boli cudzími, sa od istého času, žiaľ, stali súčasťou nášho každodenného slovníka. Keď si však tieto slová preložíme do rodnej reči a zbavíme ich tak akejsi výnimočnosti, uvidíme, že všetky sú odvodené od základného latinského termínu terrere – vydesiť, teror – des, strach. Hovoríme teda o ľuďoch a situáciách vzbudzujúcich strach, o procese vyvolávania strachu, o živote v strachu, o nevyhnutnosti naučiť sa žiť v prítomnosti strachu.

Človek a strach
Strach je v podstate prirodzená ľudská vlastnosť. V mnohých situáciách je to dokonca aj pozitívny jav. Okrem iného nás chráni pred neuváženým vystavovaním sa nebezpečenstvu. Súčasne má ale mnoho podôb a psychologických alebo spoločenských kategórií, pri ktorých je už ťažšie odlíšiť jednotlivé roviny a stupne hodnotenia. Niekedy môže ísť o strach až chorobný, prehnaný, neodôvodnený, panický…, teda o také prejavy strachu, ktoré človeka zotročujú, zväzujú, obmedzujú…
Ale dnes sme sa tu nezišli kvôli tomu, aby sme uvažovali o psychologických či antropologických termínoch, dokonca ani o súdobej medzinárodnej politickej a bezpečnostnej situácii a o stále častejších smutných správach, ktoré k nám prichádzajú z nateraz ešte viac či menej vzdialených končín sveta. Napriek tomu ale aj pri tejto dnešnej slávnosti môžeme uvažovať o niektorých formách, ale aj významoch takého všeobecného a hlboko ľudského javu, akým je strach, a o spôsobe jeho prekonávania. Prečo? Pretože aj v duchovnom živote, teda v tom mimoriadne dôležitom rozmere jedinečnej ľudskej, a len ľudskej schopnosti hľadať zmysel svojej existencie a vzťah k tomu, čo človeka presahuje, sa môže objavovať a často aj vyskytuje téma strachu. Strachu pred niečím neznámym, neovládateľným, prevyšujúcim moju schopnosť pochopiť. Stretnutie s nadprirodzenom, stretnutie s Bohom teda v prvej chvíli takisto môže vyvolávať strach.
Strach sa prvýkrát objavuje vo Svätom písme už v Knihe Genezis, keď sa hovorí o tom, ako Adam po spáchaní dedičného hriechu na Božie volanie odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl.“ (Gn 3, 10) Človek, ktorý bol stvorený na to, aby naplno prežíval svoje spoločenstvo so svojím Stvoriteľom, sa po páde do hriechu stáva stvorením plným strachu. Strach je dôsledkom hriechu, toho dedičného i každého osobného, a po každom hriechu sa viac a viac „ukrývame pred Bohom“.
Zdá sa teda, že človek je tvor odsúdený na strach. Malé deti sa boja všetkého neznámeho, boja sa tmy, boja sa cudzích ľudí. Potom síce dorastú, ale strach ich neopúšťa. Mladí sa boja, či sú dosť príťažliví, či ich prijímajú ich rovesníci. Keď sa začnú obzerať po nejakom životnom partnerovi a dospievajú, túžia po manželstve a majú strach, že si nenájdu manžela či manželku. Manželia majú strach, či tento ich pekný vzťah niečo nerozbije a či budú mať deti. Keď ich majú, boja sa, či budú zdravé, čo z nich vyrastie, ako ich zabezpečia. Podľa toho, ako sa komu darí alebo nedarí v materiálnej oblasti, chudobní sa boja o budúcnosť, že im a ich blízkym bude chýbať to, čo je potrebné na živobytie, bohatí sa boja o svoj majetok, aby oň neprišli, a chránia si ho všetkými možnými spôsobmi. Všetci vospolok sa bojíme chorôb, s pribúdajúcim vekom sa bojíme staroby a v každej chvíli života sa bojíme toho, čo nás aj tak neminie, bojíme sa, máme strach zo smrti.

Strach v Písme
Aj bez toho, aby sme sledovali správy o útokoch teroristov, ktoré zasahujú nevinné obete, alebo o vývoji slovenskej ekonomiky, ktorá zasahuje všetkých aj bez strašenia zo strany našich politikov, či z každovečerného prehľadu rôznych nešťastí, ktorými sa okoreňuje takmer každé televízne spravodajstvo, či iných podobných „bonusov strašenia“, aj bez toho všetkého strach charakterizuje celý ľudský život i vzájomné medziľudské vzťahy. Paradoxne dokonca aj chvíle uvedomenia si Božej prítomnosti, ktoré čas od času zamávajú našou existenciou a našimi doterajšími istotami, bývajú nezriedka poznačené strachom.
Na večierni dnešného sviatku sme čítali starozákonné čítanie o praotcovi Jakubovi a o jeho duchovnom zážitku, ktorý mal, keď sa ocitol na úteku pred pomstou svojho brata. „Keď došiel na (isté) miesto, zostal tam na noc, lebo slnko už zapadlo. Zobral jeden z kameňov toho miesta, položil si ho pod hlavu a spal na tom mieste. I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, nad ním stál Pán a hovoril: ,Ja som Pán, Boh tvojho otca Abraháma a Izáka. Zem, na ktorej odpočívaš, dám tebe a tvojmu potomstvu. A potomstva tvojho bude ako prachu zeme a ty sa rozšíriš na západ i na východ, na sever i na juh; v tebe a v tvojich potomkoch budú požehnané všetky pokolenia zeme. Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti prisľúbil.‘ Vtedy sa Jakub prebudil zo spánku a povedal: ,Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!‘ I nadišiel ho strach a povedal: ,Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!‘“ (Gen 28, 11 – 17)
A prechádzajúc stránkami Starého zákona mohli by sme citovať ďalšie a ďalšie chvíle mimoriadneho stretnutia človeka s Božím zjavením. Stretnutia, ktoré vyvoláva v človeku hrôzu, strach: Keď Abrahám uzatváral prvú zmluvu s Pánom, prepadla ho „hrôza a veľká tma“ (Gen 15, 12), Mojžiš si na Horebe pri zjavení Pána v ohnivom kríku „zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha“ (Ex 3, 6) a na Sinaji pri zjavení Desatora „chvel sa strachom všetok ľud v tábore“ (Ex 19, 16). Prorok Izaiáš pri videní Pánovej slávy v chráme so strachom volá: „Beda mi, áno, som stratený“ (Iz 6, 5), Ezechiel pri svojom prvom videní „padol na tvár“ (Ez 1, 28) a Daniel opisujúc to, ako videl Božiu slávu v nočnom videní, zakončuje svoju správu slovami: „mňa, Daniela, veľmi predesili moje myšlienky, tvár sa mi zmenila“ (Dan 7, 28), „omdlieval som a celé dni som chorľavel… a bol som rozrušený pre videnie“ (Dan 8, 27), „nezvýšilo mi sily, ale aj môj výzor sa hrozne zmenil a neudržal som si silu … a len čo som počul zvuk jeho slov, padol som omdletý na tvár a ležal som tvárou k zemi … mužovia, ktorí boli so mnou, videnie nevideli, iba sa ich zmocnil veľký strach a utekali sa schovať“ (Dan 10, 7 – 9). A takto by sme mohli citovať mnohé iné miesta Starého zákona. Aj v Novom zákone, v Lukášovom evanjeliu, z ktorého sme pred chvíľou čítali, a ktoré predchádza dnešnému čítaniu, bola stať o tom, ako sa pri službe v chráme zjavil Zachariášovi Pánov anjel oznamujúci mu, že Pán vyslyšal jeho modlitby a že za mu narodí syn, ktorý bude predchodcom Mesiáša. V tej chvíli, „keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa, a zmocňovala sa ho hrôza“ (Lk 1, 12).
Všetci títo mužovia Starého i Nového zákona vo chvíli stretnutia s Božou velebou, s jeho posolstvom, s pozvaním na nejaké osobitné poslanie sú preniknutí strachom, úžasom, sú terorizovaní, omdlievajú, strácajú reč, utekajú sa schovať.

Mária a strach
Jediná osoba, pri ktorej sa nespomína vo chvíli jej hlbokého stretnutia s Božou milosťou a velebou strach, des a hrôza, je Mária, nazaretská dievčina, Panna zasnúbená mužovi menom Jozef. Aj jej sa o šesť mesiacov po Zachariášovi prihovára ten istý archanjel Gabriel, ktorý Zachariáša správou o budúcom narodení syna uviedol doslova do hrôzy. Pre ňu má dokonca ešte šokujúcejšiu správu o tom, že je „milosti plná…, že našla milosť u Boha…, že počne a porodí syna, ktorý sa bude volať Synom Najvyššieho, a ktorého kráľovstvu nebude konca“ (porov. Lk 2, 28 – 33). Aká je jej reakcia? Ako hovorí evanjelista, „ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav“ (Lk 2, 29) Aj jej síce Gabriel hovorí „neboj sa“, ale nezdá sa, že by Máriu prenikol strach.
Ak je totiž strach pred Božou tvárou dôsledkom dedičného hriechu, tak celkom logicky tá, ktorá bola „v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou… uchránená a nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (KKC 491), nepociťuje pri stretnutí s osobitným prejavom Božej moci, prítomnosti a veleby strach. Skôr v jej reakcii vidíme, ako „rozmýšľala“, ba prejavuje akúsi prirodzenú zvedavosť, keď sa anjela pýta, „ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 2, 34).
Máriina nevinnosť ju oslobodzuje od strachu. Mária, táto nová Eva, ktorá svojou nevinnosťou napravuje pád našej pramatky Evy, stojí pri svojom Synovi, novom Adamovi, a spolu s ním nám hovorí: „Nebojte sa!“ Bola to totiž práve ona, ktorá počula ako prvá tieto slová od anjela pri zvestovaní. Práve jej zaiste rozprávali o tomto povzbudení anjelských zborov pastieri, ktorých na betlehemských poliach ožiarila Pánova sláva a ktorí povzbudení týmito slovami prišli vidieť do Betlehema to veľké zjavenie, božské dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach, ale i spočívajúce na rukách svojej matky. Bola to práve ona, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 8 – 19).
Dnes, keď sa pozeráme na jej príklad, keď ju oslavujeme, hľadíme na ňu s obdivom a túžbou nasledovať ju aj preto, lebo ona vo svojom živote naplno pochopila a uskutočnila už aj tie prejavy dôvery a odvahy, ktoré vyplývajú z prežívania Božej prítomnosti a zaznievajú aj v Starom zákone, no nie sú naplnené strachom, ale dôverou, ako hovorí žalmista: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23, 4). A iný žalm: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27, 1) Máriine slová a jej osobný príklad sú v plnom súzvuku so slovami jej Syna: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohoto sa bojte!“ (Lk 12, 4 – 5)
A tak môžeme sprevádzať v duchovnom pohľade Pannu Máriu cestami jej života, vidieť ju neustále spojenú s jej synom vo vedomí plnenia Božej vôle, zbavenú strachu. A pritom už len z tých málo zmienok o jej živote, ktoré nám poskytujú evanjeliá, vidíme, že prežívala vo svojom živote množstvo situácií, ktoré oprávnene mohli vzbudzovať strach – strach o seba, o budúcnosť, o vlastný život. Evanjeliá nikde nespomínajú, že by ju bola zachvátila ťažoba strachu, desu, teroru. Nespomínajú na to, že by sa bola zúfalo bála o svoju budúcnosť, ktorá mohla byť budúcnosťou slobodnej matky odvrhnutej snúbencom i celou vtedajšou spoločnosťou, ktorá ju podľa vtedajšieho práva mala ukameňovať. Naopak, prijíma svoje poslanie slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).
Zachraňuje svojho Božieho Syna utekajúc do Egypta pred vraždiacimi Herodesovými vojakmi, berie na seba osud migrantky v cudzej krajine s iným jazykom i iným náboženstvom. Dnes je predobrazom státisícov matiek, ktoré tiež zachraňujú svoje deti pred smrťou tým, že hľadajú útočisko v inej krajine. Ona nachádza útočisko v Egypte. Aj vtedy bolo Slovensko mimo hlavných migračných prúdov, a tu by asi veľkú šancu na prijatie nemala, lebo aj ona vtedy bola „iná“.
Mária zdieľa so ženami svojej doby osud žien pracujúcich v domácnosti, vychovávajúcich dieťa, zabezpečujúcich teplo rodinného domova pre manžela, ktorý je stále na cestách, lebo bol tesárom či stavebným majstrom, a preto mnohokrát nebol doma. Po začiatku Ježišovho verejného účinkovania ostáva medzi svojou širšou rodinou, aj keď táto rodina nie vždy prijíma jej syna, ba pokúša sa ho „priviesť k rozumu“ a vrátiť ho domov z cesty potulného učiteľa k stabilnému remeslu.
Čoskoro ho ale aj ona nasleduje spolu s inými nábožnými ženami a počas jeho verejného účinkovania prijíma do svojho srdca jeden meč bolesti za druhým – tie meče bolesti, ktoré jej už pri Ježišovom narodení predpovedal Simeon pri obetovaní v chráme. Veď ona je predsa matkou toho, o ktorom hovorí Simeon, že „je ustanovený na pád a povstanie mnohých… a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34).
Čo asi zažíva, keď vidí, ako sa z jej syna vysmievajú, ako sa v rodnej dedine pokúšajú ukameňovať ho, ako mu odporujú zbožní a vážení muži požívajúci úctu v krajine, ako mu Judáš kradne peniaze zo spoločnej pokladnice, ako ho Peter zapiera, ako od neho utekajú tí, ktorí mu prisahali vernosť, ako ho vlastní predstavitelia národa zrádzajú pohanskému gubernátorovi, ako ho vojaci bičujú, korunujú tŕním, vystavujú na posmech, vedú potupne na popravu. Čo všetko prechádzalo vtedy jej mysľou a srdcom?
Vidíme ju, ako nakoniec stojí pod Ježišovým krížom – áno, stojí plná bolesti – veď ktorá matka by netrpela! Ale k tomuto krížu prichádza s odvahou vtedy, keď aj srdcia tých, ktorým Kristus zveril svoju budúcu Cirkev, teda apoštolov, ba dokonca aj srdce prvého z apoštolov naplnil strach. Strach taký terorizujúci, že tento prvý apoštol je schopný zaprisahávať sa, že svojho Majstra nepozná, že s ním nikdy nebol, že nevie, o čom sa hovorí, keď ho spájajú s Ježišom. Mária práve naopak stojí pod krížom s bolesťou, ale nie zotročená strachom v strachu.
Preto keď jej v ráno tretieho dňa ženy oznamujú, že im anjel pri Kristovom hrobe povedal: „Neľakajte sa. Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal mŕtvych!“ (Mk 16, 6), jej srdce sa neľaká, ale plesá v radosti z nepredstaviteľného spôsobu, akým Boh plní svoje prísľuby. A opäť ju vidíme uprostred rodiacej sa Cirkvi, stojí v strede spoločenstva, ktoré je vystavené prenasledovaniu, ale nikto nespomína, že by túto situáciu považovala za niečo strašné, že by ju prežívala v terore, strachu. Zaiste by súhlasila aj s Pavlom, ktorý hovorí: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ (Hebr 13, 6) A na inom mieste: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba Otče!‘“ (Rim 8, 15)
V dnešný sviatok si pripomíname Máriinu smrť, ktorú oslavujeme nie so smútkom ako stratu, nenahraditeľnú stratu, ako sa to hovorí pri pohreboch slávnych ľudí, ale s vierou, ba s radosťou nad tým, že nám príkladom svojej životnej odvahy ukazuje, ako možno žiť bez toho, aby sme sa nechali zotročiť strachom. Vo svojom zosnutí je pre nás príkladom nádeje, že aj ten najväčší šíriteľ strachu a teroru, naša fyzická smrť, môže byť prekonaný.

Prekonanie strachu
My ľudia sme poznačení dedičným hriechom. V našich srdciach sa neraz zahlodáva, zakusuje strach. Strach z našej slabosti, neúspechu, sklamania, ktoré v živote môže prísť. Strach z vecí okolo nás, ktoré od nás nezávisia, z rôznych foriem nešťastia, ktoré nás môže postihnúť, a z rôznych nástrah.
Ako chlapec som chodieval na mariánske májové pobožnosti do rímskokatolíckeho kostola v našej obci. Málokto si pamätá na to, čo ako dieťa zažil chráme, na nejaké poučenie, kázeň, ale ja si doteraz pamätám, že sa mi hlboko do srdca zapísala jedna pieseň, ktorá sa tam spievala. Tá sa istotne spieva i dnes. Bál som sa totiž po tejto pobožnosti ísť potme domov, ale keď sa jedného večera spievalo: „Mária, ochrana od Boha mne daná, nemusím sa ja báť, lebo je pri mne mať, Mária, Mária“, tak som si povedal aj ja, že nemusím sa ani ja báť, lebo je pri mne mať – Mária. A to bol prvý krok na prekonanie môjho detinského strachu z tmy. Túto pieseň som si potom mnohokrát opakoval aj pri iných životných situáciách.
Ak som sa ako mnohí iní bál prijať nejaké životné rozhodnutie, veď ako človek môže vedieť, či sa správne rozhodol, tak mi na um prichádzala druhá sloha tejto piesne: „Kamkoľvek ja pôjdem, čo robiť len budem, Mária je pri mne, chráni ma úprimne, Mária, Mária.“ Vtedy som si povedal, že naozaj kamkoľvek pôjdem, Mária je pri mne.
Človek sa bojí aj toho, čo sa mu môže kdekoľvek prihodiť. Nebezpečenstvá číhajú v tej či onej podobe. A opäť do tejto situácie zaznieva táto pieseň: „Po horách, dolinách a veľkých pustinách, i tam mňa zastáva, pomoci dodáva, Mária, Mária.“ Tak aj jednoduchá pieseň z katolíckeho spevníka, ktorú môže človek prijať v detstve, môže v spojení s našou nebeskou Matkou napĺňať odvahou zvládnuť všetky životné situácie, ktoré by vzhľadom na našu slabosť, na náš dedičný hriech, mohli nás napĺňať obavou, strachom, terorom.

Strach zo smrti
Zostáva tu ešte posledná štácia, ten najväčší strašiak človeka – smrť, samota, samota v smrti. Keď som pred niekoľkými týždňami na skautskom tábore v Taliansku hovoril s chlapcami, prečo je dobré modliť sa ruženec, tak hovorili, že vždy opakujeme to isté. Povedal som, že dobre, máte pravdu. Opakujeme to isté, ale nie je to nič iné ako veľmi dobrá vzdialená príprava na najdôležitejší moment nášho života, v ktorom nik z nás nechce byť sám. Nikto by totiž nechcel zomierať sám. Viem, aké je dôležité byť pri blízkej osobe v tejto ťažkej chvíli. A preto mnohí hovoria, že keď bude s nimi zle, aby stáli pri nich, boli s ním. Zažili sme to možno. A niečo podobné aj my opakujeme pri každom Zdravas´, Mária: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“ Chlapci, vy si uvedomujete, čo pri ruženci robíte? Veď pri každom zdravas´, ktorý vyslovíte, investujete už teraz do najdôležitejšej chvíle života, do chvíle, keď sa rozhoduje o vašej večnosti, aby ste sa vtedy necítili byť opustení, a myslíte si, že tá Matka, o ktorej veríme, že ju máme v nebi, keď ju celý život prosíme o to, aby nezabudla na nás v tej hodine, že na nás zabudne? O tom hovorí štvrtý verš spomínanej piesne: „Keď budem skonávať, svet ten zanechávať, ráč pri mne, Matka, stáť, dušu mi zastávať, Mária, Mária!“
Smrť je pre nás tou poslednou štáciou, ktorej sa každý prirodzene bojí. Ale keď už teraz prosíme o to, aby potom pri nás niekto stál, niekto, kto má čo povedať k nášmu aj večnému životu, tak robíme tu najlepšiu vec, tú najväčšiu investíciu, ktorou prekonávame ten najväčší teror.
Možno preto, že som mal ako malý chlapec osobnú skúsenosť pri smrti našej starej mamy, ktorá bola mimoriadne zvláštna, tak sa tejto téme nevyhýbam ani sa jej nebojím. Stará mama bývala vo Vechci na Zemplíne, už bola pokročilo chorá, a tak vedela, že sa blíži jej hodina. Zavolala aj môjho otca s rodinou, a tak sme prišli všetci spoločne. Mal som vtedy 7 – 8 rokov, ale tieto spomienky mi ostali doteraz a verím, že ma budú sprevádzať celý život. Otec jej priniesol sväté prijímanie. Keď už tak ležala a ťažko dýchala, povedala: „Ja sa aj tak bojím.“ Otec jej povedal: „Mamička, nebojte sa, veď dnes je sobota, deň Panny Márie. Celý život ste si ju uctievali v prvé soboty. Ona bude pri vás, nebojte sa.“ A potom sme sa spoločne modlili ruženec. Kľakli sme si a modlili sa – my prvú časť a ona odpovedala: „svätá Mária, Matka Božia…“ A pri druhom desiatku naraz prestala odpovedať. Otec sa pozrel na ňu a povedal: „Mama už odišla.“ Toto bol môj prvý a doteraz jediný zážitok byť pri smrti niekoho. Viem, že smrť môže mať mnoho podôb, aj dramatických, aj bolestivých, aj agónie, ktoré sú naplnené utrpením. Ale táto detská spomienka ma sformovala na to, aby som chápal, že smrť nemusí byť iba strašiakom, ktorý straší každého z nás a pred ktorým ešte nikto nikdy neušiel, ale aj stretnutím s tými milovanými osobami, ktorým sme celý život dôverovali. A táto dôvera v pomoc Božej Matky aj v tejto chvíli, ktorá je tou najstrašnejšou v našom živote, vo chvíli, ktorú ona prežívala so svojím Synom, ako stretnutie, ako zosnutie, ako prijatie, ako nanebovzatie, je vlastne odkazom, ktorý nám dáva dnešný sviatok, ale ktorý nám dáva Božia Matka aj celým svojím životom.

Zbaviť sa strachu
Odovzdajme do náručia našej Matky všetko to, čo nás v akejkoľvek forme napĺňa strachom, či už odôvodneným, alebo neodôvodneným, spravodlivým, alebo nespravodlivým, prehnaným, či panickým. A prosme cez ňu jej Syna, nášho Pána Ježiša Krista: Na príhovor svojej Matky, osloboď nás, Pane, od strachu. Od strachu bezdôvodného, prehnaného, zväzujúceho našu schopnosť prijímať rozhodnutia dôležité pre náš pozemský i večný život. Osloboď nás, Pane, od obáv o naše telesné blaho, o naše potreby. Nauč nás spolu s tvojou Matkou hovoriť: „Hľa, sme tvoji služobníci, nech sa v nás a cez nás plní tvoja vôľa. Vlej do našich sŕdc odvahu, keď musíme čeliť ťažkostiam, chorobe, prenasledovaniu, neporozumeniu.
Pohľadom na príklad tvojej Matky v tajomstve jej zosnutia, teda definitívneho spojenia sa s tebou, pomôž nám zbaviť sa strachu zo smrti. Veď kto je spojený s tebou a s tvojou Matkou, vie, že cez túto bránu možno prechádzať so zúfalstvom, s prázdnotou a so strachom zo straty všetkého, čo nám patrilo, alebo s nádejou, že ak sme si celý život budovali poklad v nebi, táto strašná brána úzkosti je jedinou cestou k jeho plnému dosiahnutiu. Preto aj ten najväčší terorista – naša smrť – terorista, ktorý čaká nevyhnutne na každého a pred ktorým nás nikto definitívne neochráni, nebude už pre nás čímsi strašidelným, ale bude bránou k stretnutiu sa s tebou.
Kristus je totiž víťazom nad terorom smrti – „Smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval!“ A kto je spojený s ním, kto je spojený s jeho Matkou, nežije v strachu.
Apoštol Pavol hovorí: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil. Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?
Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha, prihovára sa za nás?
Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad, alebo nahota, nebezpečenstvo, alebo meč? Ako je napísané: „Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“
Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 5, 32 – 39)
A tak s dôverou v príklad, ochranu, pomoc a očakávajúce náručie nebeskej Matky môžeme sa jej prihovoriť tou najstaršou mariánskou modlitbou: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.“