ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc. je slovenský lekár, vedec, vysokoškolský pedagóg a zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v krajinách tretieho sveta. Je aj zakladateľom a bývalým rektorom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Aktívne osobne pôsobí v zahraničných humanitárnych misiách.
Pán profesor, čo vás viedlo k vašej angažovanosti v Afrike?
Zlý spánok. My lekári sme zvyknutí našim pacientom predpisovať diazepam, ale, našťastie, médiá nám predpisovali v denných správach informácie o strašnej biede tretieho sveta. To spôsobilo moju hlbokú nespavosť a tá vyvolala túto moju činnosť.
Ako sa zmenila zdravotnícka i sociálna situácia v miestach, kde pôsobíte?
Väčšinou nevidíte žiadny alebo len minimálny efekt, lebo ide o beh na dlhé trate. Navyše mi v mysli rezonujú slová môjho učiteľa prof. Granninmgera z Viedne, ktorý hovoril, že pravý vedec sa nedožije výsledkov svojej práce… Preto ak sme s kolegami smutní, že nevidíme efekt tak rýchlo, ako by sme si želali, pomáhajú nám slová Matky Terézie: ,,Nesnažte sa robiť veľké a hrdinské skutky, robte malé a drobné skutky, ale s veľkou láskou.“
To, že nevidíte efekt, neznamená, že nie je. V mnohých afrických dušiach dozrievajú veľké rozhodnutia. Máme dva prípady, keď sa bývalí agnostici, respektíve moslimovia, stali rehoľníkmi po rokoch práce v misii.
A teraz objektívne. Práca našich škôl v Nairobi je zreteľná aj v tom, že sa nám hlásia naši absolventi verejného zdravotníctva a sociálnej práce z celého kontinentu. Tí sa často päť až osem rokov po ukončení štúdia u nás dostanú na významné pozície.
Teším sa, keď tristo detí analfabetov z nairobských predmestí každoročne zmeníme na čitateľov a pisateľov. Na druhej strane mám výčitky, že neposkytujeme našim deťom vždy aj náboženskú formáciu. V sociálnej práci, vo výchove a štúdiu sme ďaleko lepší a úspešnejší ako v evanjelizácii. Preto sme si minulý rok zvolili za vedúceho misie v Nairobi otca Miroslava Spišiaka. Ďakujem jemu aj jeho biskupovi Mons. Mariánovi Chovancovi, že mohol rok u nás pôsobiť. Rovnako ďakujem ďalším kňazom – slovenskému verbistovi Mons. Martinovi Cingeľovi a bývalému prešovskému kaplánovi Petrovi Majerníkovi v Eldorete a Mwanze, Ivanovi Bielikovi, kňazovi v Nairobi, a iným, že zastupujú tam, kde ide o starostlivosť o duše, na čo naši lekári nemajú čas, silu ani kvalifikáciu.
Afrika je miestom stretnutia rôznych náboženstiev. Ako sa to odráža v chode misie?
Nemáme takýto problém. V multikulturalizme sme ďaleko lepší ako naši politici.
Istotne sú na misiách aj okamihy, na ktoré spomínate.
Naposledy v Hegyeshalome, keď sa mohutný starec so sivou bradou denne napoludnie vynáral z rannej hmly a dve hodiny poslušne umýval fekálie z mobilných záchodov migrantov. Napriek obave, aby vzhľadom na výzor neodpovedal na našu otázku: „Kto si?“ odpoveďou: „Ja som, ktorý som!“, sme sa ho nepýtali na meno. Neskôr sme zistili, že ide o generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Budapešti.
Veľmi silný zážitok som mal aj vtedy, keď náš kolega vykúpil z dotácie otca biskupa Viliama Judáka z Nitry prvú skupinu irackých žien a detí z otroctva.
Svätý Otec František vyhlásil tento rok za Svätý rok milosrdenstva. Ako vnímate túto jeho iniciatívu v súvislosti s vaším poslaním?
Tajne si želám, aby pri poslednom súde každého z našich členov tropicteam zaznelo: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“
Ako je to na Slovensku? Sú tu ľudia milosrdní? Nachádzate podporu pre svoje misie?
Skrze milosrdenstvo je šanca na prejavy solidarity úplne každý deň. Ak by ľudia vnímali solidaritu cez slová Otčenáša „chlieb náš každodenný“, tak by migračná kríza, ako ju dnes poznáme, vôbec neexistovala.
Či sú ľudia na Slovensku milosrdní? Ak to porovnám napríklad s nedávno u nás odsudzovaným Gréckom a Srbskom, ktoré hostili 664-tisíc migrantov, Talianskom, ktoré ročne prijme 240-tisíc migrantov, Nemeckom, ktoré už teraz prijalo viac než pol milióna migrantov, či Tureckom, ktoré prichýlilo vo svojich táboroch 2,2 milióna utečencov, je Slovensko, žiaľ, na chvoste krajín podporujúcich solidaritu. História nás učí, že krajiny, ktoré mali vo svojom slovníku ľahostajnosť (Nehas, čo ťa nepáli! je, žiaľ, čisto slovenské príslovie), dopadli v priebehu dejín veľmi zle. Božia spravodlivosť ich živelnými pohromami často zmietla zo zemského povrchu.
Mnohí politici, ktorí svoju popularitu stavajú na negatívnom postoji a strašení migrantmi namiesto toho, aby vychovávali tento národ so štyridsať rokov otupovaným svedomím, potvrdzujú, že sme v mnohom do Európy ešte nedozreli. Sme aktívnym členom Európskej únie, pokiaľ ide o eurofondy, schengen a ďalšie výhody. Ale keď máme prejaviť solidaritu, či už v otázke migrantov, alebo sankcií, meníme sa na populistických euroskeptikov a solidaritu a ďalšie európske hodnoty zakladáme do historického či archeologického múzea.
V tejto otázke je naša spoločnosť a často aj jednotlivci rozpoltení. Na jednej strane chcú pomôcť núdznemu, na druhej strane sa boja terorizmu u nás.
Nečudujem sa tomu. Nemôžeme čakať od ľudí, že sa správne rozhodnú, ak nemajú pravdivé informácie najmä od politikov. Hoci tento národ vzdelávajú najmä médiá a školy, politici by mali určovať smer. Nikto nepomáha ľuďom zorientovať sa, a pritom je celá záležitosť jednoduchá – treba odlíšiť tých, čo utekajú pred vojnou, od ekonomických migrantov. Nemôžeme ich všetkých spájať do jedného celku, lebo vstupujú spoločne na pôdu Európskej únie. Treba sa pozrieť na situáciu v domovských krajinách týchto ľudí. Ak v týchto krajinách prebieha vojna, vraždia sa tam civilisti, obmedzujú sa ich základné ľudské práva, tak týmto ľuďom naozaj musíme pomôcť. Oni nepredstavujú pre nás nebezpečenstvo. Utekajú z domovov, lebo im ide o život. Tento prístup sa už začal uplatňovať v Maďarsku – tých, ktorí mali sýrsky, iracký a jemenský pas, púšťali do Nemecka. Ostatných nie.
Ak by ste si mohli niečo priať, čo by to bolo?
Aby sa exodus zo Sýrie čím skôr skončil a aby v Iraku, Sýrii a Jemene zavládol mier. Tým by sa skončila utečenecká kríza a my by sme mohli zavrieť našu poľnú nemocnicu na chorvátsko-slovinskej hranici.
Ak by sa niekto rozhodol, že sa chce aktívne zapojiť do vašich misií, čo ho čaká?
Každá veľká výzva je čiastočne aj krok do tmy. Robíme prípravku pre nových členov tropicteamu, ktorí chcú ísť von. Ak majú srdce na správnom mieste, pritiahnu na seba a svoje projekty toľko Božieho požehnania, koľko im treba. Veď z tropicteamu sa odčlenilo už niekoľko samostatných humanitárnych organizácií (napr. Dvojfarebný svet, HIA Uganda, Hope for sick and poor, Viac než šperk), ktoré pracujú autonómne a sú skvelým príkladom solidarity s chudobnými a chorými.
Ak by ste mohli vysloviť jedno prianie smerom k našim čitateľom, k čomu by ste ich vyzvali?
Aby sa Európska únia nemusela hanbiť, že krajiny V4, teda Česko, Slovensko, Maďarsko a Poľsko, prijala príliš a pragmaticky rýchlo. Prial by som si, aby sme vedeli byť nielen šíriteľom, ale v budúcnosti aj tvorcom európskych kresťanských hodnôt, medzi ktoré sa isto radia solidarita, medzináboženský dialóg a pokoj zbraní. Veď inter armas silent musa (kde hovoria zbrane, mlčia múzy).
