SLOVO V RODINE (Peter Fudaly; foto: pexels.com)
Autorita – slovo, ktoré v súčasnosti nie je veľmi obľúbené, pretože je akosi v rozpore s naším právom na slobodu. S nevôľou až s odporom vnímame to, keď sa ocitneme v situácii, keď niekto z pozície autority (prirodzenej či danej) na úrovni rodiny, štátu, Cirkvi … nejakým spôsobom zasahuje do nášho života a žiada od nás isté konanie. Máme tendencie búriť sa, keď sa od nás žiada istá forma rešpektu, podriadenia sa, jedným slovom, keď sa od nás žiada poslušnosť (tomuto slovu súčasná doba praje ešte menej).
Namiesto prijatia nejakého pokynu či situácie danej autoritou sa staviame do roly tých, ktorí tomu lepšie rozumejú, a sme schopní prezentovať „fundované“ argumenty, ako by sa nejaká situácia či problém mal riešiť, prípadne ako k nemu pristupovať. Ukážkovým príkladom takéhoto odporu sú ostatné dni poznačené mimoriadnou situáciou z dôvodu šírenia epidémie, keď štátne i cirkevné autority museli urobiť isté radikálne rozhodnutia a prijať opatrenia, ktoré nás obmedzujú alebo nás oberajú o doterajšie „samozrejmosti“. Mnohí to boli schopní hodnotiť a odsudzovať z pohodlia svojho gauča, neviazaní zodpovednosťou za iných, úzkostlivo strážiaci svoje práva a slobodu.
Čím to je, že máme problém s akceptáciou autorít v našich životoch, že sa neustále potrebujeme voči nim vymedzovať alebo, naopak, v záujme zachovania dobrých vzťahov zriekať sa vlastnej pozície autority, ktorá nám je daná alebo prisúdená (napr. keď rodičia prestávajú byť rodičmi a stávajú sa „priateľmi, kamarátmi či partnermi“ svojich detí)? Ako rozumieme tomuto slovu? Čo to vlastne znamená byť autorita, respektíve mať autoritu? Ako to teda je?
O autorite
Veľmi zjednodušene by som autoritu charakterizoval ako zverenie, prenesenie, delegovanie istej formy a úrovne moci konkrétnemu človekovi, ktorý ju má zodpovedne používať pre dobro tých, pre ktorých bol určený (ustanovený) a ktorí sú mu zverení. Vychádzam pri tom z niekoľkých osobných presvedčení, ktoré zároveň považujem za akési atribúty autority.
Autoritu si podľa môjho názoru nemožno nárokovať ani si ju vynucovať, ani si ju automaticky privlastňovať. Každá autorita je v prvom rade daná vždy nejakou vyššou autoritou (napr. majiteľ firmy – vedúci prevádzky, riaditeľ – zástupca, štát – úradník, občania – vláda, biskup – kňaz…) a spravidla je spojená s nejakou rolou, statusom, pozíciou, úradom (rodič, učiteľ, nadriadený v práci, pápež…). Ak uznáme, že nad každou ustanovenou autoritou je ešte niekto, kto jej zveril moc, v konečnom dôsledku dôjdeme k uvedomeniu, že musí byť nejaká konečná autorita, ktorá je nezávislá od niekoho iného a ktorá je zdrojom moci. V závislosti od svetonázoru to môže byť nejaká vyššia bytosť, prvotný hýbateľ, príroda, vesmír… Veriaci človek má odpoveď na tento problém, lebo pre neho je prvotnou autoritou a zdrojom všetkej moci, od ktorej pochádza každá iná moc a autorita, Boh (Rim 13, 1 – 7).
Byť niekým poverený, aby som sa staral o dobro iných, znamená neplniť svoju vôľu, ale vôľu toho, kto ma poveril, a starať sa o potreby a „blaho“ tých, ktorí mi boli zverení. Stávam sa sluhom a správcom. Mať autoritu znamená slúžiť (Mt 20, 26 – 27). Nakoniec aj samotný latinský pôvod slova minister znamená „sluha, pomocník, vykonávateľ“. Svoje by o tom asi vedeli rozprávať mnohí rodičia, šéfovia…
Myslím si, že každá autorita by mala narábať s udelenou mocou pre dobro iných. To znamená, v čo najlepšom záujme tých druhých a v súlade s vôľou a očakávaniami toho, kto jej túto právomoc zveril a komu sa za svoje rozhodnutia a konania plne zodpovedá. Autorita má vždy plnú zodpovednosť (hmotnú, spoločenskú, morálnu …) za to, ako narábala s udelenou mocou, a nesie za to následky (napr. vo voľbách alebo pozri podobenstvo o talentoch (Mt 25, 14 – 30)).
Takto chápaná autorita nie je závislá od vôle a ochoty jednotlivcov akceptovať ju a rešpektovať. Ak je takto realizovaná, nijako to neznižuje jej zmysel a význam pre osoh konkrétneho ľudského spoločenstva, bez ohľadu na postoje a konanie jeho jednotlivých členov. Autorita (zosobnená v konkrétnej osobe) tu jednoducho je. Môžeme ju prijať alebo sa jej vzoprieť. Je to naše slobodné rozhodnutie, za ktoré nesie každý z nás svoju osobnú zodpovednosť.
O rodičovskej autorite
Prečo táto krátka úvaha o autorite? Pretože ak chceme uvažovať o rodičovskej autorite, mali by sme si byť vedomí toho, odkiaľ (alebo presnejšie od koho) táto autorita pochádza, s akým cieľom je rodičom daná a k čomu to rodičov a následne ich deti zaväzuje.
Ako veriaci človek a rodič som presvedčený, že autorita rodiča pochádza od toho, kto má moc dať život konkrétnemu človeku a umožní ho rodičom splodiť a priviesť na tento svet. Presviedčajú ma o tom aj moje pracovné skúsenosti s mnohými bezdetnými pármi, ktorí sa mnohokrát neúspešne, dlho, vlastnými silami i s pomocou medicíny pokúšajú o vlastné dieťa. Rovnako ma však utvrdzujú aj v tom, že aj adoptívne (zástupné, náhradné) rodičovstvo je darom od neho, pretože vyžaduje vnútornú osobnú premenu srdca (zrieknuť sa svojej predstavy a prijať dar, ktorý mi je ponúkaný), ktorá je oveľa ťažšia, ako splodiť vlastné biologické dieťa. Platí však, že aj v prípade biologického, aj náhradného rodičovstva je nám dieťa dočasne zverené a my sa stávame správcami jeho života. Našou zodpovednosťou je uplatniť všetku moc, ktorá nám bola daná, pre jeho dobro (osobné i sociálne, súčasné i budúce) a z perspektívy veriaceho človeka i to večné …
Rodičovská autorita má formu zdieľanej autority. Z hľadiska uplatňovania práva voči deťom je rovnocenná medzi obidvomi rodičmi – otcom i matkou. „Boh priznal úctu otcovi na synoch, a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom.“ (Sir 3, 3) Líši sa však z hľadiska spôsobu jej výkonu a miery zodpovednosti. Prirovnal by som to ku kolesám na bicykli. Obidve sú nevyhnutné na to, aby bicykel plnil svoj účel, a to umožniť nám presúvať sa z miesta na miesto. Z hľadiska funkčnosti sa však predsa len odlišujú. Veľmi zjednodušene povedané, predným spravidla určujeme smer jazdy a zadným iniciujeme a regulujeme samotný pohyb bicykla. Ale iba vďaka vzájomnej súčinnosti obidvoch kolies je možné jeho zmysluplné využitie.
Túto rozdielnosť a zároveň rovnocennosť týchto dvoch zložiek rodičovskej autority (autorita otca a autorita matky) môžeme vnímať napríklad aj v židovskej tradícii pri slávení šabatu (dňa odpočinku), ktorého centrálnym bodom je rodinná večera, vedená formou akejsi domácej liturgie. Samotné slávenie sviatku v kruhu rodiny sa začína zapálením a požehnaním sviečok na sviatočnom svietniku. Táto úloha či právo patrí výlučne žene (pani domu, matke). Následne muž (predsedajúci, otec) požehnáva víno, láme chlieb a prednáša modlitby.
(pokračovanie v budúcom čísle)
