SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Tešíte sa? Ja áno. A ak nemáte na 14. septembra už naplánovanú dovolenku či voľno, odporúčam to urobiť. Návšteva Svätého Otca na Slovensku a priamo v Prešove, v sídle našej gréckokatolíckej metropolie, je obrovským darom pre nás. Darom, ktorý dáva radosť, no i zaväzuje.
Tieto dni chodím medzi vás – do farností či na stretnutia. To, čo vidím, mi vtláča slzy do očí. Akoby prišiel čas oddelenia pliev a zrna. Tí, ktorí chodili do cerkvi zo zvyku, z povinnosti či kvôli pohľadu iných, dnes sedia doma. Zvykli si? Myslím si, že mnohí z nich boli „doma“, i keď boli na liturgii v cerkvi. Chrámy osireli. Už nepotrebujeme Boha, nepotrebujeme chrámy. Stačia nám pôžičky a obchodné domy, kde môžeme ešte nezarobené peniaze míňať najlepšie v nedeľu.
V tomto čase k nám prichádza Svätý Otec. Na Jána Pavla II. sme sa tešili. Srdcia nám horeli, že pápež príde k nám – ku gréckokatolíkom. Tešili sme sa, že ho uvidíme naživo – hoci aj z niekoľko sto metrov. Ja som mal to šťastie, že prešiel blízko okolo mňa po skončení akatistu do sakristie. Naozaj blízko. Spomínam si na ten čas veľmi živo, lebo už vtedy som ako bohoslovec pomáhal pripravovať túto akciu.
Dnes k nám prichádza Svätý Otec znova. Iný, ale aj my sme sa zmenili. Prichádza presne taký, akého potrebujeme. Muž skutkov viery, skutkov lásky. Posol nádeje. A toto nám prináša. Prichádza, aby nám pripomenul našu vieru. Tú, pre ktorú naši prarodičia trpeli, boli pozatváraní, hladovali a boli bití. A to nehovorím o kňazoch, ale o svojich i vašich predkoch. Zrazu si vo viere boli všetci rovní. Moja prababka sedela v cele, ktorú predtým obýval vladyka Pavel Gojdič. Spoznala to z nápisu na stoličke, ktorú tam mala. Mnohým bolo odoprené vyššie vzdelanie, lebo boli kresťanmi. A zasa mnohým deťom odopierali Boha, lebo v nich možno komunisti videli budúcnosť. Sám som patril medzi ne. Ak som chcel byť na náboženstve, musel som sedieť schovaný vonku pod oknom a otec Emil Zorvan dal pootvárať všetky okná, aby sa „vetralo“. A to nehovorím o zaberaní majetku, nivočení zdravia… mnohých ďalších.
Akosi sme na to zabudli. Zabudli sme na cenu, ktorú oni zaplatili, aby nám mohli hovoriť o Bohu. Cenu, ktorú zaplatili z lásky k nám, aby sme sa aj my naučili milovať. Aby sme mali nádej, že smrťou sa náš život neskončí. Ale že to, ako žijeme, určí, aký bude náš život po smrti. Tak často počúvame o pôžitkoch, ktoré môžeme zakúsiť – a je ich tak veľa, že naháňaním sa za nimi zapĺňame celé dni, týždne, roky – celý život. Svätý Otec prichádza, aby sme sa zastavili. Prináša svetlo, aby sme spoznali skutočné potreby – svoje i ľudí okolo nás. Aby sme si pripomenuli silu viery, nehu lásky a oheň nádeje. A aby sme sa nechali znovu zapáliť.
Jeho návšteva, ako povedal, je pastoračná. Neprichádza sa nám ukázať, ale ohlásiť radostnú zvesť – evanjelium. Neprichádza nás karhať za naše poklesky, ale hovoriť nám o svete, ktorý je naplnený Božou láskou. Neprichádza s hrozbami, ale s ponukou na zmenu. Zmenu nás a skrze nás celého Slovenska. Zmenu k lepšiemu, k ľudskosti, k láske. Zmenu, ktorá z nás urobí lepší obraz nášho nebeského Otca a priblíži nás k tým, ktorých môžeme v pravde nazvať jeho deťmi. K tým, ktorí túto svoju vieru v Boha už ukázali svojím životom. Tak zahoďme skutky tmy a nechajme sa obliecť Svätým Otcom do nádeje vzkriesenia.
