OTEC KYRIAK VYSVETĽUJE: Pred prijatím Kristovho tela a krvi sa modlíme aj týmito slovami: „Veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom ani ti nedám bozk ako Judáš“. Slovo bozk alebo skôr samotný úkon bozku sa však v chráme spája aj s niečím iným. Na rôznych stojanoch sú v chráme umiestnené ikony, kríže, ostatky svätých… Načo je však bozkávanie ikon vlastne dobré?
Pred niekoľkými rokmi som vstupoval do chrámu. Inštinktívne som zamieril k ikone na tetrapode. A keď som sa k nej sklonil, zbadal som niečo šokujúce. Seba. Vytriezvenie však prišlo veľmi rýchlo. Hra svetla v chráme spôsobila, že som v prvom okamihu nezbadal ikonu Krista, ale svoj odraz na tabuľke skla chrániacom ikonu.
A táto chvíľková fatamorgána mi priniesla poučenie, ktoré sa mi spája s bozkávaním ikon do dnešných dní. Pripomína mi, že nie som hocikto ani hocičo, ale že som stvorený ako Kristova ikona. A že celá cesta Cirkvi je očisťovaním tejto podobnosti s Ježišom Kristom, ktorá nezapadla prachom, ale hriechom.
Prečo teda bozkávam ikonu, keď vstúpim do chrámu? Človek, ktorý sa ikony s vierou a zbožnosťou dotýka, dovoľuje tomu, kto je na nej zobrazený, aby sa dotkol jeho. A do chrámu prichádzam, aby ma Boh pretváral na svoju podobu.
Ak človek žije priateľstvo s Ježišom Kristom, aj cez drobné detaily, ako je správna úcta k ikonám, stáva sa mu podobným. Svätý Irenej z Lyonu, teológ a biskup druhého storočia, hovorí: „Boží Syn sa stal človekom, aby sa človek stal synom Boha.“
