ÚVODNÍK (Juraj Gradoš) Život je plný zvratov a nečakaných situácií. Niekedy nás prekvapí v dobrom, inokedy nás pomyselne ženie na kraj útesu, aby otestoval našu túžbu žiť. Sme postavení pred výzvy, aby sme ich zvládli, a tak rástli. Mocneli v boji (porov. Hebr 11, 34). Ale nie v boji s ostatnými, ale sami so sebou. So svojimi túžbami, predstavami a názormi.
Najväčšia tma je pred úsvitom. Tieto hodiny sú najťažšie pre závislých, pre ľudí, ktorí svoj boj prehrávajú. Aj my sme v týchto dňoch asi v najväčšej tme. Sme slabí, unavení, vyčerpaní a najmä sklamaní. A to nám berie chuť bojovať ďalej. Túžime po starom živote bez covidu. Vnímame ho ako vysnený raj. Ale ten život sa už nevráti. Nikdy. A to je dobre, lebo nebeský Otec pre nás pripravil niečo iné, niečo lepšie. Po každej veľkej skúške, ak v nej ľudstvo obstálo ako celok i človek ako jednotlivec, nasledovalo obdobie veľkých pozitívnych zmien. Zmenila sa celá spoločnosť, zmenila sa kvalita života. Zmenilo sa myslenie ľudí.
To, čo nás čaká, nepoznáme. No dnes vidíme iba svoju slabosť. Vnímame iba svoju bolesť a zúfalstvo. Snažíme sa nájsť vinníkov a takpovediac ich ukrižovať. A myslíme si, že nám to pomôže. Že po akejsi pomste sa budeme cítiť lepšie. Že nám bude lepšie. Skúsenosti miliónov ľudí dokazujú, že nebude. Ale ako z toho von? Ako začať žiť, keď už nevládzeme? Keď cítime potrebu, ba priam nutnosť prežívať staré zlaté časy pred covidom.
Odpoveďou je realita. My sme neprestali žiť. Žijeme! Jedny dvere sa zatvorili, a otvorili sa druhé. Možno menšie. Možno do menšej sály. Ale nie sme obklopení zatvorenými dverami. Naši dedovia po roku 1950 boli na tom horšie, ako sme my dnes. Boli bez kňaza. Pod dozorom štátnej moci. Nemohli sa ani len prežehnať na verejnosti. A tak hľadali nové spôsoby, ako žiť svoju vieru v spoločenstve. Ako sa spolu pomodliť. A nielen hľadali, ale našli. Netradičné, neúplné. A keď sa nedalo v chráme, modlili sa po domoch, na cintoríne. Keď sa nedalo s kňazom, modlili sa to, čo vedeli bez neho. Pred rokom 1950 by na to nikto nepomyslel. A najmä sa nevzdávali. Vzali svoj život, realitu, ktorú mali, a vyťažili z nej maximum.
Ani my to nevzdávajme. Na rozdiel od tých sto mŕtvych denne žijeme. Nie sme slabí, lebo Otec je pri nás. On je našou silou, našou záchranou, našou spásou. Miluje všetkých. Mňa i teba. I tvojho suseda. I toho, kto dnes zomiera, aj toho, kto ho nakazil. Učí nás, ako učí otec syna, ako učí matka dcéru. Učí nás, ako žiť realitu. Neutápať sa v snahe oživiť minulosť, nestavať na možnej budúcnosti. Učí nás byť jeho dieťaťom, byť ako on. Tu a teraz. Milovať a odpúšťať. Dávať a chrániť život. Ale to bez spojenia s ním nejde. Bez rozhovoru s ním nebudeme počuť povzbudenie. A k tomu nepotrebujeme nič. Ani žiadneho iného človeka. Ten základ, to hlavné sa deje v nás. My sme jeho chrámom. My sme miestom, kde sa stretáva Najsvätejšia Trojica. V našom srdci. Tam je zdroj našej sily. A ak sa dnes cítime slabí, zúfalí, unavení a sklamaní, tak preto, lebo nečerpáme vodu života z tohto zdroja.
Tak si vysúkajme rukávy. Vyhádžme zo svojho srdca všetok neporiadok. Očisťme svoje srdce a plnými dúškami zakúsme, ako nás Otec miluje. Ochutnajme jeho silu a lásku.
