SLOVO NA TÉMU (Marko Durlák; foto:archív redakcie)
Žijeme dobu, v ktorej ľudia fičiaci na sociálnych sieťach majú priam nutkavú potrebu na seba upozorniť. Robia to nielen zverejňovaním svojich osobných fotografií, ale aj zverejňovaním toho, čo jedli napríklad na raňajky či na obed, čo si dnes oblečú, kde dnes boli na výlet alebo v obchode. Ale pri tom sa to nekončí. Túžba upozorniť na seba sa tým neukojila. Pripája sa k nej ďalšia túžba, a to túžba po uznaní a ocenení, ktorá sa realizuje sledovaním a počítaním lajkov.
Každý pozitívny komentár je vítaný, kým negatívny, ba možno urážajúci je hlboko zraňujúci. Tento súčasný trend sebaprezentácie je na míle vzdialený životu svätého Jozefa, ktorému je venovaný tento rok. Práve skutočnosť, že evanjeliá o ňom hovoria veľmi málo, nám ukazuje, že sa nechcel vystavovať a nevyhľadával ľudské uznanie. Po celý život ostal – ako spomína akatist k nemu – pokorný duchom a jednoduchý srdcom. Všimnime si spoločne vo svetle spomínaného akatistu niektoré jeho vlastnosti, ktoré nás môžu inšpirovať v našom vlastnom živote.
Spravodlivosťou prevyšujúci patriarchov i praotcov
Boh Hebrejov a kresťanov je ten, ktorý vstúpil do dejín i do osobnej histórie jednotlivcov, aby uskutočnil vo svete Boží plán spásy. Na túto úlohu si vybral niektorých veľkých otcov a patriarchov: Abraháma, Izáka, Jakuba, Mojžiša, Jozueho a ďalších. Boh kráčal so svojím ľudom najprv pod znakom archy zmluvy a neskôr sprítomnený chrámom v Jeruzaleme. Napokon sa rozhodol prebývať medzi ľuďmi nielen cez symboly a znaky, ale aj fyzicky, v ľudskom tele, ktoré vzal na seba z Márie Panny. Tu zohral sv. Jozef veľkú úlohu.
Vďaka nemu vstupuje Ježiš do histórie ako Syn Dávidov. Jozef vovádzal Ježiša do tradície dávnych otcov a patriarchov, učil ho obrady a modlitby, učil ho mať stále živo v pamäti veľké Božie skutky uprostred svojho ľudu. Dnes nám chýbajú takíto veľkí otcovia. Žijeme v spoločnosti bez otcov. Niežeby tu neboli, sú, jestvujú, ale stratili zmysel svojej úlohy. Potrebujeme otcov, ktorí by svojim deťom dokázali odovzdať zmysel pre posvätno, ktorí by im pomohli vypestovať v sebe tento cit. Otcov, ktorí podobne ako Jozef malého Ježiša budú schopní viesť svoje dieťa za ruku a odovzdať mu základné pravdy viery, a položiť v ňom dobré základy kresťanského života. O to naliehavejšie preto môžeme vzývať sv. Jozefa slovami: „Raduj sa, lebo si horlivo privádzal malého Ježiša do domu nebeského Otca.“ A, samozrejme, nielen vzývať, ale i nasledovať ho.
Pokorný duchom a jednoduchý srdcom
V čase prvého sčítania ľudu bol hlavným mestom ríše Rím, ale skutočným centrom, odkiaľ vzišla spása, bol nenápadný Betlehem. Herodes sa bál o svoj trón, Jozef mal jedine bázeň pred Bohom. Herodes sa snažil držať v rukách opraty moci a keď mal nejaké podozrenie, uchýlil sa k zlu. Jozef bol plný nádeje, že Boh riadi ľudské životy a poťahuje nitkami dejín. Herodes svojím krikom vydával rozkazy v snahe nastoliť poriadok. Jozef v tichosti počúval slovo Boha. Herodes spáchal zlo, ktoré nikdy nemal spáchať: odstránil veľa bezbranných ľudí, medzi nimi aj svojich dvoch synov. Jozef robil to, čo mal robiť: svojím vlastným životom chránil život bezbranného Božieho dieťaťa. Herodes chcel mať vo všetkom jasno, mať situáciu pod kontrolou, vedieť presne, kde a kedy sa narodilo dieťa. Jozef také nároky nemal: stačilo mu trocha svetla v temnej noci, ktoré mu umožnilo podniknúť nevyhnutné kroky.
Pred Bohom je veľký ten, kto je verný v malých veciach a dôveruje Všemohúcemu. Bezbranný Jozef bol silnejší než ozbrojený Herodes, lebo jeho štítom a pancierom bol Pán sám. Pán, ktorý sa dáva poznať maličkým, Pán ktorý zhliada na tichého a pokorného, Pán, ktorý si svojich chráni ako zrenicu oka. Nech nám Jozef, ktorý vychoval Ježiša tichého a pokorného srdcom, pomáha veriť, že náš úspech nezáleží na tom, ako sa vieme presadiť a zviditeľniť, ale na tom, komu dokážeme zveriť a odovzdať svoj život. „Raduj sa, spravodlivý Jozef, lebo si všetku nádej zložil v Boha!“
Vnímavý na prijatie Božích tajomstiev
Sväté písmo spomína sny na mnohých miestach. Žalmista hovorí, že Pán dáva svojim miláčikom spánok, a teda aj sny. Tieto sny sa niekedy môžu zmeniť na videnia alebo prorocké vízie. Patriarcha Jakub vidí vo sne rebrík siahajúci až do neba, po ktorom vystupujú a zostupujú anjeli. Jeho syn Jozef sníva o snopoch a hviezdach, čo boli v skutočnosti prorocké sny. Neskôr v Egypte vysvetľuje sny faraónovi a ďalším, ktorí ho o to žiadajú. Podobne vysvetľuje sny aj mladý Daniel v Babylone a kráľ Šalamún si žiada vo sne od Boha múdrosť. Ale v rovnakom období pozná Biblia aj falošných prorokov s falošnými snami a pseudovideniami.
Svätý Jozef mal – ako nám to zaznamenal evanjelista Matúš – štyri veľké sny. Vďaka snu sa oženil s Máriou. Vďaka snu zachránil Ježiša pred istou smrťou, vďaka snu sa vrátil z Egypta a usadil sa v Nazarete, keďže v Judei vládol Archelaos, ktorý bol ešte horší než jeho otec Herodes. Keby Jozef nebol vnímavý na tieto vnuknutia vo sne, Spasiteľ sveta by mal málo možností na prežitie. Tak ako bol kedysi Mojžiš zachránený pred vraždiacim rozkazom faraóna vďaka svojej mame, tak bol Ježiš zachránený pred Herodesom vďaka Jozefovi. Kiež nám sv. Jozef pomôže byť vnímavý na Božie vnuknutia, ktoré dokážeme zachytiť len usilovným pestovaním duchovného života. Kiež nám pomáha neotupovať svoje zmysly, strážiť si ich ako vstupné brány do mesta, aby sa nám srdce nezaplnilo všelijakým nepotrebným a škodlivým odpadom. „Raduj sa, spravodlivý Jozef, stále verný tajomstvám, ktoré ti boli zverené!“
Dôstojný obraz nebeského Otca
Rodina sa u Hebrejov označovala pojmom „dom otca“ alebo otcovský dom, pretože správa domu bola výlučne úlohou otca. Jeho autorite bola podriadená manželka, deti i otroci. V Jozefovom dome sa Ježiš naučil spočívať v náručí otca a matky, pracovať a hrať sa, prežívať v kruhu rodiny dni sviatočné i všedné, a to všetko pod starostlivým dozorom pestúna Jozefa. Ako Ježiš postupne rástol, Jozef ho vovádzal do sveta práce, ktorá dodáva človeku dôstojnosť. Jozef bol vzorom hlavy rodiny, lebo miloval svoju manželku Máriu i syna, ktorého s láskou vychovával. Pracoval rukami, vykonával tesárske remeslo, ktorým svojej rodine zaobstarával obživu. Pracoval s rozumom, udržiaval ticho v sebe i okolo seba, pričom jeho ruky i ústa boli v harmónii s Božím slovom. Pracoval i srdcom, venoval svoj čas a pozornosť tak členom rodiny, ako aj tým, ktorí ho potrebovali. Tak učil aj Ježiša byť vďačný za to, čo má, a zároveň mu predkladal plány, ktoré možno uskutočniť, povzbudzujúc ho k odvahe.
Tak sa Jozefov dom stal domom starostlivosti o toho druhého, lebo Boh sa k nám prihovára najmä cez tváre ľudí, ktorí sú v našej blízkosti. Vo svete je veľa detí bez detstva. Na západe sú nútení k tomu, aby veľmi rýchlo dospeli, keď sa im už v detstve vnucujú veci a poznanie, ktoré môže počkať. V krajinách tretieho sveta zasa dospievajú príliš rýchlo, lebo hlad, problémy a choroby im neumožňujú prežiť krásne detstvo. Táto absencia detstva však neraz kráča ruka v ruke s absenciou otcovstva. Kiež je Jozef, ktorý vovádzal Ježiša do sveta prvých a základných skúseností, vzorom pre otcov, aby dokázali adekvátne odpovedať na otázky svojich potomkov, aby im dokázali odovzdať umenie, ako správne žiť, aby ich dokázali dobre pripraviť na život vo svete tak, aby sa v ňom nestratili a neutŕžili v ňom veľké rany. „Raduj sa, spravodlivý Jozef, lebo si na rukách nosieval Tvorcu a nositeľa všetkého stvorenstva!“
Patrón zomierajúcich
Izraeliti verili, že po smrti duch človeka zostupuje do tmavého miesta zvaného šeol. Verili však aj v to, že Boh nedovolí, aby spravodliví skončili týmto spôsobom. Už u proroka Daniela čítame, že „mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni na život, iní na hanbu a večné zavrhnutie“ (Dan 12, 2). Vo všeobecnosti však bola smrť v staroveku vnímaná ako veľká tragédia. Keď človek zomrel, mŕtvolu umyli a zavinuli do plátna, položili na nosidlá a pre horúčavu ešte v ten deň pochovali. Príbuzní a známi sprevádzali mŕtveho plačom, často kráčali bosky a trhali si rúcho. Tento plač ešte väčšmi umocňovali plačky – ženy, ktorých úlohou bolo zabezpečiť rituálny plač a tým vystupňovať bolesť nad stratou blízkej osoby. Jozef pravdepodobne veril, že ešte za svojho života uzrie príchod Božieho kráľovstva. Nasvedčovali tomu všetky udalosti, ktorých bol svedkom: panenské počatie a pôrod, spev anjelov na betlehemskom poli, poklona mudrcov, Simeonovo proroctvo atď.
Pravdepodobne však nevidel pri svojej smrti žiadny mimoriadny znak ani nepočul žiadne Ježišovo kázanie počas jeho verejného účinkovania. V jednom z apokryfných evanjelií sa uvádza, že zomrel so slovami: „Ježišu, Bože, ty si môj zástanca, nech sa na mne vyplní Božia vôľa.“ A vôbec, načo by bol dobrý nejaký mimoriadny úkaz pri Jozefovej smrti? Veď či zomrieť v spoločnosti Ježiša a Márie potrebuje ešte niečo viac? Zaiste to bol Ježiš, ktorý umyl a zavinul do plátna mŕtve Jozefovo telo, vtelený Boh urobil tento skutok milosrdnej lásky svojmu pozemskému otcovi a pochoval ho, kým Jozefova duša očakávala v podsvetí Ježišovo zostúpenie. Teraz prebýva s Ježišom vo večnej sláve a v jeho blízkosti. Kiež nám sv. Jozef pomáha pevne veriť, že naša budúcnosť patrí Bohu. Kiež nám vyprosí milosť odísť z tohto pozemského sveta do večnosti v spoločnosti Ježiša a Márie. „Raduj sa, spravodlivý Jozef, lebo si všetkým v podsvetí priniesol novinu o príchode Mesiáša!“
Ochranca Katolíckej cirkvi
V roku 1870 vrcholil zápas medzi Talianskom a pápežským štátom. Pápež Pius IX. prerušil Prvý vatikánsky koncil, ktorý v tom čase prebiehal. Kardináli a biskupi zúčastnení na koncile sa vrátili do svojich diecéz. Vojská zjednoteného talianskeho kráľovstva dobyli severnú rímsku bránu Porta Pia a porazili vojská pápežského štátu. Pápež sa stal väzňom Vatikánu.
Práve v tejto situácii vyhlásil sv. Jozefa za patróna a nebeského ochrancu Katolíckej cirkvi a tak je uctievaný dodnes. Vložil doň svoju veľkú dôveru, že tak ako Jozef chránil malého Ježiša i Máriu pred zúrivým Herodesom, tak má moc ochrániť aj Cirkev, ktorá je Kristovým mystickým telom. Túto myšlienku vložil do jednej modlitby k sv. Jozefovi aj neskorší pápež Lev XIII. takto: „Tak ako si dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, obhajuj aj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom a nás všetkých prijmi do svojej trvalej ochrany, aby sme podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou mohli viesť svätý život, nábožne umrieť a v nebi dosiahnuť večnú blaženosť. Amen.“
