SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Aj keď zvykne byť v tomto čase v politike uhorková sezóna, médiá chrlia jednu „bombastickú“ správu za druhou. Hovorím o politických správach alebo o správach o politikoch. Niekedy mám pocit déjà vu, teda akoby som to už videl. A asi aj vy. Len sa zmenili protagonisti. A či už ide o diplomové, či všeobecnejšie povedané záverečné práce na akademickej pôde, alebo o postoje k ochrane slobody a života. Akoby sa toto koleso politiky iba krútilo a nevedelo zastaviť. Len raz sú hore jedni a potom druhí. Koleso sa točí, točí a točí. A ak mu niekto príde do cesty, poláme ho.
Lenže politika je, dalo by sa povedať, krvou demokracie. Ak je politika skazená, ako je to s tou našou demokraciou? Je aj ona chorá? Myslím si, že nie. Chorá nie je, ale je divoká. Liberálna. Nemá hranice, lebo sme ich všetky zbúrali. A tie, čo ostali, sama vo svojom zúrivom tanci poláme, zničí. Bude sa zdať, že nič jej nie je nemožné. Bude sa zdať, že iba ona je jediný správny systém na riadenie verejných vecí. Na riadenie štátu. Všetky ostatné sú nedokonalé, menejcenné, ba priam ju urážajúce.
A tak sa začína boj „liberálnej demokracie“ proti všetkým iným doterajším spôsobom autority. Ona chce byť jedinou autoritou. Všetky ostatné musia ísť bokom – zaniknúť. Ako prvá je tá najstaršia autorita – Boh. Vyhnať Boha zovšadiaľ. Nedovoliť mu zasahovať do svojho diela. Poprieť ho. Poprieť, že pochádzame od neho. Poprieť večný život. Poprieť nádej na niečo pekné po smrti. Poprieť právo na absolútnu spravodlivosť pre všetkých. Poprieť nádej pre bezbranných. Toto všetko, ba oveľa viac, vytesňuje liberálna demokracia z nášho života. Tu nejde o kríže na stenách škôl. O zvonenie na sídliskách. O ikonku na pracovnom stole. O krížik na krku. Toto sú iba prejavy, ktoré pripomínajú nám i ostatným, že nie sme pánmi tohto sveta. Ani času. Ba ani toho svojho času. Hovoria, že je tu niekto väčší. Boh. Ale ak všetko toto zmizne, ak Boh zíde z očí, ak sa transformuje do povery, do rozprávkovej bytosti, potom ľudstvo na neho zabudne. Na skutočného Boha a na to, čo prináša.
Ním sa to však nekončí. Ak nie je jeden Boh, ale všetci sme bohmi, tak prečo by mala byť jedna rodina? Prečo nemôžu byť rôzne rodiny? Dnes také, zajtra ešte iné. Dnes už dedia i zvieratá. Možno o niekoľko rokov to budú naši zákonní partneri. Niežeby to zvieratá chceli. Ale my to tak urobíme. Ukážeme Bohu, že na Zemi nebude „vládnuť“ rodina, ktorú stvoril na svoj obraz, ale naše pestré rodiny. Pospájané čudesnými túžbami. Právami na to všetko, čo pôvodná Bohom daná rodina prinášala. Často proti prirodzenosti. Proti samotnej prírode.
A čo nový človek? Už ho vieme „liečiť“ i zabiť. A robíme to, lebo to chceme. Stali sme sa pánmi života a smrti. Určujeme, kto bude a kto nebude žiť. Určujeme, čo je človek. Od kedy má svoje práva. Od kedy je cennejší než pes. Viac chránený. Istý mladý liberálny politik povedal, že nám chýba diskusia o tom, od kedy je „obsah maternice“ človekom. No chýba. Ale je vôbec možná? Vieme pripustiť, že dieťa je minimálne od prvého úderu srdca človekom? Že mu patria práva človeka aj právo na život? Vieme pripustiť, že sme sa mýlili, že nie sme tí najmúdrejší a dokonalí? Že nám chýbajú informácie? Že sme boli sebeckí? Nerozumní? Že sme doteraz zabíjali ľudí? Len tak? Beztrestne? Že sme zlyhali? Vieme to?
