SLOVO NA ÚVOD (Cyril Vasiľ SJ)
Detské spomienky sú neraz zdanlivo nelogické a útržkovité, ale aj osobitne hlboké. Medzi takéto patria aj tie moje na návštevu Klokočova pred 50 rokmi, keď som mal 5 rokov. V pamäti mi ostal nástenný obraz vojaka chystajúceho sa prebodnúť plačúcu ikonu, rozprávanie miestneho duchovného otca o jej histórii, ale popri týchto dôležitých informáciách moju detskú pozornosť hádam najviac zaujala porcelánová figúrka kľačiaceho anjelika, ktorý bol vlastne takou malou pokladničkou – vhodili ste do škáry v záhyboch anjelovho rúcha mincu, a tá keď sa zošmykla dole tak pohla mechanizmom a anjelik uklonil hlavičku v ďakovnom geste. Poviete si… taká nevinná, trochu gýčová púťová atrakcia. Áno v podstate je to tak.
Ale ako dieťa som bol z anjelika nadšený a od otca som vyžobral všetky drobné mince z peňaženky, aby som videl, ako sa anjelik ukláňa. Aj keď som už bol dosť bystrý na to, aby som pochopil aj fungovanie tohto jednoduchučkého mechanizmu, predsa ma robilo detsky šťastným, keď som videl, že anjelik sa neunaví a vždy poďakuje, bez ohľadu na výšku prijatého haliera, alebo koruny. Možno je ťažko vysvetliť túto detskú radosť a zábavu generácii žijúcej v čase počítačov, virtuálnej reality, herných konzol, Play-stationov a všakovakých iných sofistikovaných zábav.
Prečo mi ostal v pamäti gýčovitý anjelik a aké mi z neho vyplýva ponaučenie? Je ich niekoľko. Žiadne dobro neostane nepovšimnuté. Aj tá najmenšia obeta má v očiach neba svoju cenu… samo nebo sa pohne, … my môžeme „pohnúť nebom“ – aj tak by sa dala teologicky rozviesť táto moja detská skúsenosť a výsledné presvedčenie, ktoré som si ako dieťa vzal z anjelika, mechanicky pokyvujúceho hlávkou v poďakovaní za moje haliere.
Po 50 rokoch mi prichádza na um táto súvislosť možno celkom neprimerane… nechcem, aby táto moja spomienka vyznela zjednodušene ako reklama na finančnú pomoc na obnovu pútnického centra v Klokočove… hoci možno aj táto skutočnosť nie je tak celkom mimo tému.
V marci sme mali v pláne konať celoeparchiálnu zbierku, potom prišla pandémia a prekazila všetky plány na zbierky, púte, akcie, oslavy… a všetci zodpovední teraz len pokyvujú hlavami ustarostenejšie ako celá séria sadrových anjelikov, v hľadaní odpovede na otázku ako si teraz poradíme s rozbehnutou stavbou, ktorou sme chceli pútnikom poskytnúť viac pohodlia i minimálny servis pri návšteve Klokočova.
Ale niečo iné ma vedie k dnešnému zamysleniu. Je to niečo viac ako len vedomie, že Boh sa nenechá zahanbiť v žiadnej ľudskej štedrosti. Zaiste, že treba unikať od mechanisticky zjednodušujúcej predstavy „odmeny“, ktorú si „zasluhujeme“ našimi halierikmi, akoby mal byť Pán Boh uznanlivo šťastný, že sme si ho všimli a hodili mu pár drobných z nášho života. Samozrejme, že takáto príliš zjednodušujúca predstava by mohla byť nebezpečná a hlavne falošná.
Ale pre mňa je moja detská spomienka na prikyvujúceho anjelika teologickým potvrdením, či „obrazným zhmotnením“ vedomia, že čokoľvek vložím do Božích rúk, cez ruky jeho Matky, cez prosby jeho anjelov a svätých, všetko je pozorne prijímané a vnímané – nič z toho sa nestráca a nezaniká, všetko nachádza svoj cieľ a zmysel, všetko je to uložené v pokladnici Božích milostí.
A v týchto dňoch chcem vložiť do Božích rúk, cez ruky jeho Matky, cez príhovor jeho anjelov a svätých tak mnoho úmyslov, osudy množstva ľudí, rodín, starých, chorých, mládeže, snúbencov, robotníkov… celej našej cirkvi i celého ľudstva. Pod Tvoju ochranu sa utiekame, Svätá Božia rodička…
