SLOVO O IKONE (Šimon Marinčák; foto: archív autora)
Paraliturgické piesne sú nekánonické piesne s náboženským obsahom. Sú modlitbového, prosebného alebo historizujúceho charakteru a obvykle majú štruktúru a formu ľudovej piesne. Spievajú sa pred bohoslužbou a po nej, počas prijímania, pri pohrebe cestou na cintorín, pri púťach, ale nie namiesto liturgických častí. Obsahovo sú to najmä kristologické a mariánske piesne, ale tiež piesne k svätým a na výročné a chrámové sviatky, piesne k ikonám, prosebné, kajúcne, svadobné či pohrebné. Ich úlohou je vysvetľovať, poučovať, povzbudzovať veriacich, ale aj informovať a vysvetľovať príčiny, pôvod zázrakov, zjavení. Ich osobitnou úlohou je uctievanie a oslava rôznych cirkevných sviatkov.
Pôvod paraliturgických piesní treba hľadať v protestantskom hnutí, kde sa od polovice 16. storočia začal v bohoslužbe presadzovať národný jazyk. Pod vplyvom týchto protestantských piesní sa začali aj v latinskej Cirkvi vytvárať ľudové duchovné piesne v jazyku ľudu. Tie si počiatkom 17. storočia našli svoju cestu najprv do gréckokatolíckych chrámov vo vtedajšom Poľsku (Halič – Ľvov), od druhej polovice 17. storočia aj do Mukačevskej eparchie, kde sa rýchlo udomácnili a stali sa jedným z prvkov ľudovej zbožnosti.
Šírenie piesní napomohli najmä chrámové sviatky – odpusty, kde sa stretávali veriaci z rôznych oblastí. Pri vzájomných stretnutiach dochádzalo k výmenám a inšpiráciám, čo bol najmä prípad odpustov v Počájeve, obľúbenom pútnickom mieste veriacich Mukačevskej eparchie. Tým sa dá vysvetliť obrovský vplyv, aký mala hudba Počájeva na spev Mukačevskej eparchie. Ako príklad môžeme uviesť pieseň na počesť máriapóčskej ikony Divna Tvoja tajna, ktorá je vlastne piesňou novosamborskej Bohorodičke.
Vďaka veľkej popularite paraliturgických piesní veriaci sami žiadali svojich kantorov o ich spev, ale aj o začlenenie do repertoáru nových piesní, ktoré poznali. Kantori sa tak snažili vo svojich spevníkoch zachytiť čo najväčšie množstvo duchovných piesní, čím zároveň zvyšovali aj svoju osobnú prestíž. Piesne pre svoju potrebu spisovali a prepisovali aj samotní veriaci, postupne tak vznikali rôzne menšie či väčšie zbierky duchovných piesní, tzv. spivanniki – spevníky. Tie ostávali v rukopisnej podobe a takmer všetky z nich boli zapísané bez hudobnej notácie.
Zachovalo sa množstvo rukopisných spevníkov poväčšine bez hudobnej notácie. Pri niektorých sa zachovali mená autorov – opisovačov, pri iných zasa nie. Tie anonymné sa pomenovali podľa miesta vzniku alebo uloženia, máme tak Kamiensky, Nižnotvarožský, Prešovský či Šarišský spevník. Z autorov – zostavovateľov spevníkov sa nám zachovali mená ako Ján Besmenik, Mitro Dočinec, Ihnát Jánoš, Ján Juhasevič, Vasiľ Klin, Ján Kormaš, Jurko Kuzmiak, Ján Lešo, Peter Rudnov, Michal Tarachonič, Mikuláš Vajda a ďalší.
V množstve amatérskych a poloprofesionálnych spevníkov nachádzame pri jednotlivých piesňach množstvo variantov, ktoré sa vzájomne od seba odlišujú nielen po hudobnej stránke, ale veľmi často aj po textovej. Tieto varianty vznikli najmä ako dôsledok ústneho podania pri predávaní piesní z generácie na generáciu, keď sa piesne prispôsobovali nielen osobným schopnostiam jednotlivých spevákov, ale svoju úlohu zohrala aj pamäť jednotlivcov, ktorí mohli, ale nemuseli si pieseň zapamätať celkom presne. Odchýlky pri prepisovaní spadajú do rovnakej kategórie, sú dôsledkom pamäťových limitov prepisovateľov, ale tiež limitov ich pozornosti či schopnosti posúdiť dôležitosť jednotlivých hudobných či textových prvkov.