BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: wikimedia.org)
„Posolstvo encykliky Evangelium vitae je aktuálne viac než kedykoľvek predtým. Nielen v krízových situáciách, akou je tá, ktorú práve prežívame, ale žiada sa tu konať.“
„Konať na kultúrnej a výchovnej úrovni, aby sme odovzdávali budúcim generáciám postoj solidarity, starostlivosti, prijatia, v plnom vedomí, že kultúra života nie je výlučným dedičstvom kresťanov, ale patrí všetkým, ktorí v úsilí o budovanie bratských vzťahov uznávajú hodnotu prináležiacu každej osobe, aj keď je krehká a trpiaca,“ povedal Svätý Otec František na svojej generálnej audiencii 25. marca tohto roka.
Encyklika vychádza z poznatkov a skúseností z 10. medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji v egyptskej Káhire organizovanej Organizáciou spojených národov (OSN) 5. – 13. septembra 1994. Na nej zásadne išlo aj o umelý potrat. Ten sa na konferencii prezentoval a všetkými prostriedkami presadzoval ako akési nové, vykonštruované ľudské právo (právo ženy na umelý potrat). Ak by sa takéto stanovisko na tejto konferencii OSN prijalo, potom by sa každý odpor voči umelým potratom či rada, alebo pomoc ženám, aby na potrat nechodili, mohli hodnotiť (a trestať) ako boj proti tomuto údajne základnému ľudskému právu.
Na tom, aby sa tento desivý, nemorálny záver nedostal do Akčného programu, sa úspešnou prácou v hlavnom výbore konferencie podieľala aj slovenská delegácia. Spolu s mnohými krajinami sveta, so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Mimoriadnym diplomatickým úsilím Svätej stolice a samotného pápeža sv. Jána Pavla II. sa napokon podarilo spojiť naprieč politickými i náboženskými hranicami mnoho takýchto síl. Kultúra života nebola na konferencii porazená. Umelý potrat nebol ani tam, ani nikdy potom uznaný či vyhlásený za základné ľudské právo ani za metódu antikoncepcie.
Encyklika pravdivo pomenovala, o čo v zápase týchto dvoch protikladných „kultúr“ vtedy išlo. A o čo naozaj ide aj dnes. Všimla si „štruktúry zla“ v mnohých, ak nie vo všetkých spoločnostiach súčasnosti. V manipulácii, utláčaní a klamaní chudobných a slabých bohatými a mocnými. Šírenie smrtonosných názorov a postojov do prostredia kultúry. Do obsahu vzdelávania v školách. Do detských učebníc. Mládežníckych programov. A masovými médiami i kultúrnou manipuláciou do všetkých vrstiev spoločnosti. Osobitne do radov detí a mládeže. Do prostredia rodín. Do ľudského povedomia, srdca, svedomia. Rakovina zla, nedobrého vkusu, neradosti a smútku. Nezdravia, pesimizmu. A paralyzujúceho strachu. Ozajstné „sprisahanie mocných proti životu“.
Encyklika života však zároveň poukázala na možnosti, ako túto dusivú, smrtonosnú záplavu zla zastaviť či odvrátiť. Ako pestovať, rozvíjať, chrániť, oslavovať, ba aj sláviť v dnešných i budúcich ľudských spoločnostiach čosi iné. Pozitívne a zdravé. Rastúce a silné. Plné dynamizmu a radosti života. Napĺňajúce zem. Jasom a jasotom dobra. Ozajstnú kultúru života, ktorú chcel pre človeka a ľudstvo od počiatku Boh. Jeho Stvoriteľ a Vykupiteľ. Zdroj a záštita každého života. Prameň a zástanca všetkého dobra. Lebo život je dobro. Život každého človeka má byť a je vždy dobrom. Akokoľvek by bol slabý, krehký, zraniteľný či postihnutý. Práve počatý, začínajúci. V plnej sile, rozvoji a rozkvete. Alebo na svojom sklonku. V pokore konca, požehnaného odchodu, prerodu do večnosti. V pokojnom, prijatom majestáte smrti smerujúcej k vzkrieseniu.
Život človeka a ľudí. Nádherný i ťažký. Jednoduchý aj komplikovaný. Vždy úžasný. Nesmierny. Život v čase, ale omnoho viac život večný. Po takom túži srdce, duša každého človeka prichádzajúceho na tento svet. Nesmrteľný a taký zraniteľný. Obmedzený a ohraničený. Človek. Jediný tvor stvorený z Lásky a pre Lásku. Pozvaný k nekonečnu. Hľadajúci radosť. Tajuplný pútnik dosahujúci hranice večnosti. Prekračujúci s pomocou Prozreteľnosti „všetky prahy nádeje“. Aby dosiahol svoje skutočné, nekonečné naplnenie. To večné áno.
(dokončenie z minulého čísla)
