SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Aký malý organizmus a koľko omnoho väčších a komplexnejších organizmov dokáže vyviesť z rovnováhy. Hovorím o koronavíruse a každej inej chorobe, ktorá kedy napadla alebo ešte len napadne ľudstvo ako celok a človeka ako jednotlivca. Lebo to, čo prežívame, to, čo máme vo svojom srdci – smútok, bolesť, strach… To všetko a ešte oveľa viac majú vo svojich srdciach ľudia, ktorí umierajú na rakovinu či akúkoľvek inú chorobu, ktorá nemilosrdne ukrajuje z ich života sekundu po sekunde. A myslím si, že nielen oni, ale aj ich blízki.
Pred niekoľkými rokmi ma napadol iný vírus – cytomegalovírus. Jeho meno znie zaujímavo. Vírus preplnený citom. Ale je pravdou, že lekárka sa „zapotila“, kým zistila, čo za malého tvora moje telo pomaly posúva do „odpočinku“. Potom to už šlo ľahko. Pár dní a ja som znova chodil, jedol, smial sa… Vtedy som prvýkrát prišiel o Vianoce. Teraz ma covid-19 pripravil o Paschu. Ale skutočne?
Pozývam vás pozrieť si film, ktorý je dnes v anotáciách na predposlednej strane časopisu. Film o všetkom. Možno v ňom nájdete odpovede na svoje otázky. Ja som našiel na tie moje. Skutočne som prišiel o Paschu? O Vianoce? Áno, nemohol som si z plných pľúc v cerkvi zaspievať S nami Boh ani Christos voskrese. Ale či sú tie múry niečo pre všemohúceho Boha? Dokážu ho zadržať v nich? Zadržať jeho prítomnosť? Postaviť sa proti nemu a odolávať mu? Jeruzalemský chrám to nedokázal. Ani žiadna stavba. To, že zanikol, znamenalo iba návrat k tomu, k čomu povolal Izraela Boh už dávno predtým. K viere žitej doma. V kruhu rodiny. V obyčajnom živote.
To bola odpoveď na jednu otázku. Nie, nenájdete ju vo filme. Ale Boh hovorí aj pomedzi riadky, pomedzi slová. Nájdete a vo svojom srdci budete počuť odpovede na svoje otázky. Odpovede pre vás. Prečo vlastne som tak chcel spievať S nami Boh či Christos voskrese? Lebo v tej chvíli moje srdce bolo ľahké ako pierko a šťastné. Och, neviem to vyjadriť. Spomínam na okamihy z detstva, keď bola moja viera menej komplikovaná. Jednoduchá. A tieto slová, tieto spevy boli časom, keď som cítil jeho prítomnosť. Keď som vedel, že naozaj verím niekomu skutočnému.
A tak odpoveď na „koľko ešte“ je: „toľko, koľko treba“. Koľko treba mne, aby som nielen vedel, že som milovaný. Nielen videl skutky, ktoré v mojom živote Otec koná, lebo ma miluje. Ale aby som vystúpil zo svojho väzenia hriechu, slabostí, túžob… Z toho veľmi pekného a pohodlného sveta a stal sa slobodným. Tešil sa zo svojej slobody. Tešil sa z toho, že som milovaný. Milovaný Bohom. Tešil sa z toho, že môžem toho Boha volať Otcom. Tak nech ten vírus trvá, koľko treba. Nech sa zbavím svojich predstáv o slobode a začnem byť slobodný. Nech moje srdce spieva a jasá, lebo mocný a veľký Boh sa stal malým človiečikom, aby mi bol tak blízko, ako len mohol byť.
