SVEDECTVO (Anička & Adam; foto: pexels.com)

Narodila som sa v deň spomienky na svätého Pátra Pia – 23. septembra. O tri týždne skôr. Hovorila som maminke, že Páter Pio chcel, aby som sa narodila práve na jeho spomienku. Skutočne ma sprevádza životom. Často som mávala zdravotné problémy. Keď som mala sedemnásť rokov, mala som určitú hodnotu v krvi, ktorá môže byť maximálne 250, 2 500. Doktorka sa čudovala, že žijem.

Raz som sa vybrala so spoločenstvom do San Giovanni Rotondo v čase, keď bolo vystavené telo Pátra Pia pre verejnosť. Má neporušenú tvár. Vyzerá úplne ako živý. Tam pri jeho tele som pocítila, že som uzdravená. Neverila som tomu. No keď som sa vrátila na Slovensko a išla som si po výsledky, zistila som, že som naozaj uzdravená.

Keď som bola u Pátra Pia druhýkrát, veľmi som prosila za svojho budúceho manžela. A povedala som mu, že nabudúce prídem už s ním. No aj nabudúce som prišla bez manžela… Spoznala som však chlapca, do ktorého som sa zaľúbila. On ma ľúbil už predtým, hoci som ho odmietala. Vždy som si predstavovala budúceho manžela ako kresťana, ktorý nepije, nefajčí, chodí do chrámu. A tento bol presný opak. Neveriaci, nepokrstený. Mal vytetovaného satana na ruke, fajčil, fetoval.

Bola som vychovávaná v  katolíckej rodine a od sedemnástich rokov mám obrovskú úctu k Božiemu milosrdenstvu, lebo práve vďaka nemu sa mi zmenil celý život. Takže to bol základ. Svätého Pátra Pia som spoznala až neskôr. Odvtedy robím pravidelne každý rok adorácie na Nedeľu Božieho milosrdenstva. Nazvala som ich Hodinou milosrdenstva a trvajú od 15. do 16. hodiny.

Vždy som mala pozitívny vzťah k závislým ľuďom a rozumela som si s nimi. Sama som nikdy drogy nebrala, dokonca som nikdy ani nefajčila. Ale títo ľudia mi boli veľmi blízki. Sedem rokov som pôsobila ako animátorka a robila som kurzy pre mladých, ktorí sa pripravovali na sviatosť birmovania. Mala som svoje skupinky, prednášala som. Neskôr som to musela zanechať, pretože som popri štúdiu aj pracovala. Navyše, na druhú vysokú školu som chodila mimo mesta práce aj bydliska. Takže i časovo to bolo veľmi náročné. No Pán nezaháľal a poslal mi do cesty „veľkého, dospelého birmovanca“ a závislého človeka v jednej osobe. Zaujímavosťou je i to, že ja som vždy túžila mať manžela, s ktorým budem chodiť po svete a vydávať svedectvo. Vhodnejšieho kandidáta som už ani nemohla spoznať. Dokonca bol i mojím prvým respondentom v diplomovej práci. Tú som si vybrala sama. Vždy som bola svojská. Aj tému bakalárskej práce som si vymyslela za pomoci Svätého Ducha, o ktorom som sedem rokov prednášala.

Volám sa Adam a mám 27 rokov. Môj životný príbeh je plný zaujímavých okolností, zvratov, rôznych situácií, o ktorých by som vám chcel porozprávať. Niekedy si človek vyberie tú nesprávnu cestu životom a hľadá niečo, čo mu chýba. Ja som našiel niečo, čo by som neprial ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi.

Keď som mal desať rokov, chodil som k starým rodičom na dedinu tráviť prázdniny alebo víkendy. Bol som tam veľmi rád. Časom som spoznal starších chalanov, ktorí boli v pubertálnom veku, ale medzi nimi boli aj takí ako ja. Samozrejme, ako to v tých časoch chodilo, chceli sme byť frajeri a chceli sme si navzájom dokázať, že sme niečo viac ako ostatní. Jeden chalan mal v dome malý obchodík, kde predávali rôzne veci od zeleniny, ovocia, mäsa až po alkohol a cigarety. Keďže nám to predať nemohli, našli sme jedného chalana, ktorý nám nosil víno a cigarety. Začali sme fajčiť na „tajnáča“, cigarety sme si dávali do štipcov alebo papekov, aby nám nesmrdeli ruky.