SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Kríž. Slovo, ktoré znamená spojenie dvoch rovín. Nielen ich priesečník, ale aj všetko, čo mu predchádza a čo nasleduje. Zároveň symbol stredu kruhu. V matematike by sme tých krížikov našli veľa. Asi by iba jedna činnosť mala viac krížikov – vyšívanie. Napriek tomuto mierumilovnému využitiu kríža je kríž sám osebe symbolom utrpenia a smrti. Nielen Ježiša Krista. Nielen množstva kresťanských mučeníkov, ale aj odsúdených otrokov, ktorí chceli slobodu. Spomeňte si na Spartaka a na jeho povstanie.
A predsa kresťania robia tento znak na vlastnom tele. Je to symbol. Symbol prijatia spojenia s Bohom, prijatia jeho požehnania. Je to zdvihnutie telefónu, aby sme vstúpili do jednoty s nebeským Otcom. Znak vstúpenia do jeho prítomnosti.
A aj keď je vysvetlení prežehnávania sa veľa, pre mňa je to prijatie jeho milosti. Tá nespočíva iba v tom, že ma Boh požehnáva, i keď naša liturgia je plná prosieb vyjadrujúcich práve túto túžbu Božieho dieťaťa po požehnaní. Je to aj milosť byť s ním. Konať v ňom. Žiť v ňom. Byť v ňom.
Niekedy si myslíme, aspoň ja to tak vnímam, že Boh potrebuje našu oslavu. A že to my mu ju dávame. My sme jej zdrojom. Podľa mňa nie. My sme iba korytom rieky, ktoré by bez vody, ktorá cezeň prúdi, bolo iba holou púšťou. Voda v nás pôsobí, definuje nás a mení. Nie sme jej zdrojom, iba sme ju tu a teraz na krátky úsek prijali, aby nás o chvíľu opustila. No už nás napĺňa ďalšia a ďalšia vlna. Tou vodou sú milosti, požehnanie, schopnosť oslavovať Boha. Kráľ Dávid v jednom zo svojich žalmov spieval: „V Bohu sa budeme chváliť celý deň a naveky budeme velebiť tvoje meno.“ (Ž 44, 9) Sám Ježiš to nádherne povedal o sebe: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14, 10b) Ten, na čí obraz sme boli stvorení, nehovorí zo seba žiadne slová. Nekoná skutky. Za tým všetkým je Otec. On hovorí. On koná.
A tak aj v našich životoch všetko dobré, čo si myslíme, že konáme, koná Otec. Každé dobré slovo je slovo, ktoré hovoríme z neho. On koná, on žehná, on povzbudzuje. On je prameňom vody, ktorá cez nás preteká, ktorá nás definuje i napĺňa. Živej vody, neustále meniacej svoju podobu, schopnej dať život rastline na brehu, napojiť smädného, ale byť i priestorom na život priamo v sebe. Vody, ktorá sa celá dáva plným priehrštím, a predsa ju rukami celú objať nedokážeme.
Preto pre mňa prežehnať sa znamená prijať to, že každé následné konanie nie je mojím, ale Otcovým konaním. Prežehnať sa pred vstupom do chrámu. Pred liturgiou, pred modlitbou i každou poklonou. Prežehnať sa pri požehnávaní. Pri modlení za seba. Kríž je podľa mňa naozaj spojením dvoch rovín. Tej mojej, prízemnej, ktorá sa nevie odpútať od mojej slabosti a Božej, Otcovej, ktorá na jednej strane prijíma moju úbohosť, aby ma dvihla, aby povýšila moju slabosť, a na druhej strane ukazuje na nebo. Miesto môjho skutočného domova. A tak aj toto vydanie Slova začínam slovami „V mene Otca…“
