SVEDECTVO (Martin Kramara; foto: pexels.com)

Je skoro polnoc. Píšem tieto riadky, lebo mi pred chvíľou telefonoval pán farár, s ktorým sa osobne nepoznám. Moje číslo našiel na internete. Veľmi sa ospravedlňoval, že volá tak neskoro. A pýtal sa, so všetkou úprimnosťou, čo má robiť. Dostal z biskupského úradu mail, že má na dva týždne prestať slúžiť sväté omše pre farnosť. Trápil sa nad tým celý večer. Povedal mi o všetkej trpkosti a žiali, ktorý prežíva. A ja som počúval. A vnútri som cítil, že mi vraví z duše. Hoci bol odo mňa starší, žiadal ma o radu.

Ešte nikdy nebol v takej situácii. Naozaj nemá slúžiť sväté omše pre farnosť? Ani v nedeľu? A čo má povedať ľuďom? Keď nákupné centrá a športoviská sú otvorené, vlaky premávajú, fabriky ani všetky školy ešte nezavreli. On nesmie s veriacimi prinášať Kristovu obetu? A čo je teda úlohou nás kňazov v tejto chvíli, keď svet zachvacuje strach? Hneval sa, hoci som cítil, že bojuje, aby to nedal najavo. A trápil sa, ako sa s tým vyrovnať. Som rád, že mi zavolal. Rozprával som mu o tom, čo sám prežívam. Ako veľmi ma to trápi, že nebudem so svojimi veriacimi sláviť eucharistiu.

Som kňaz a viem, o čom hovorí. Aj vo mne vibrovali emócie. Ešte vlastne nedozneli tie z prechádzajúceho dňa. A noci. Keď som nespal, písal, smskoval, mailoval a robil všetko preto, aby sme mohli ďalej sláviť. Urobili sme naozaj všetko? Verte, že sme sa do posledného dychu snažili, aby slávenie svätých omší vo farnostiach mohlo pokračovať. Boli sme ochotní splniť hygienické podmienky. Nielen biskupi latinského, ale aj gréckokatolíckeho obradu boli pripravení dovoliť prijímať Eucharistiu do rúk. Zaviesť na spovedanie mriežky so zábranami. Vynechať znak pokoja. Vyprázdniť sväteničky. Požiadať starých, chorých, ohrozených, aby zostali doma. Mohol by som dlho pokračovať. Čokoľvek hygienici povedali, že je nevyhnutné, len aby sme zachovali možnosť sláviť.

Lenže nakoniec to nestačilo. Prišlo rozhodnutie, aby sme na dva týždne prestali. Predseda vlády biskupom dvakrát telefonoval. Naliehal. Naliehal. Naliehal. Bolo zrejmé, že vláda má obavy, predovšetkým o ľudí vo vyššom veku, ktorí sú najčastejšími návštevníkmi našich chrámov. Medzitým volal hlavný hygienik a prosil, aby sme to prijali. Nikdy som nevidel také ťažké rozhodovanie biskupov. Rozumejú, čo od nás žiadajú? Uvedomujú si, aké to má dôsledky? Chápu, že Eucharistia je centrom nášho duchovného života, nenahraditeľným zdrojom Cirkvi? Navyše, bohoslužby do sto ľudí zatiaľ v okolitých krajinách majú…

Je pôst. Kristus bol na púšti štyridsať dní bez pokrmu. Naši veriaci zostanú štrnásť dní bez slávenia. … Uchopme to celé v duchu zodpovednosti za ľudí, ktorí sú nám zverení. Áno, s trpkosťou na čas prichádzame o niečo, čo je pred nás srdcové, vzácne, ale ak sa k tomu postavíme s pokorou a skutočne vo viere, Pán nám to inde požehná. Prosím vás, bratia kňazi, vydržme. Nevypočujme hlasy, ktoré by nás chceli obracať proti biskupom. Zachovajme si pokoj, zdravý rozum a rozvahu. Urobme, čo je v našich silách, aby sa aj táto nečakaná situácia obrátila na dobré.