SLOVO O IKONE (Juraj Gradoš; foto: Ikona Bohorodičky v Jaroslavi cerkiew.gorowo.pl)
Po smrti Heleny Zrínskej zdedil klokočovskú ikonu jej syn – František II. Rákoci, ktorý ju po roku 1708 dal umiestniť znova do Mukačevského hradu. Keď po svojej porážke odišiel v roku 1711 hľadať zahraničnú podporu pre svoje plány, ikonu zanechal v Mukačeve. Po kapitulácii hradu ju 16. júla 1711 doviezol Juraj Körösi do Blatného Potoka (Sárospataku), kde bola niekoľko rokov.
Tu bol napísaný podrobnejší opis slzenia ikony a jej cesty. Dozvedáme sa v ňom, že ikona slzila krvavé slzy a bola poškodená heretikom. Rovnako sa tu opisuje jej pobyt v Mukačeve, Viedni i Konštantínopole. 14. augusta 1711 bola ikona počas tradičnej procesie pred sviatkom Zosnutia Presvätej Bohorodičky slávnostne prenesená do miestneho chrámu, kde v rokoch 1712 a 1713 prudko narástol počet pútnikov. Ale po roku 1715 sa ich počet znížil viac ako o polovicu, čo svedčí o tom, že ikona sa už v Blatnom Potoku nenachádzala.
V roku 1769 bola vytvorená kópia tejto ikony. Jej autorom bol podľa najnovších poznatkov jeden z najznámejších slovenských barokových maliarov a portrétistov Prešovčan J. G. Kramer. Pôvodne bola kópia umiestnená na magistráte mesta Prešov, kde sa na ňu zabudlo. Až keď bol v rokoch 1897 – 1898, pri príležitosti 650. výročia prvej písomnej zmienky o Prešove, obraz znova vystavený, všimol si ho prešovský biskup Ján Váli a požiadal mesto o jeho vydanie, čo sa stalo 12. augusta 1907. Medzitým boli urobené jeho dve kópie – jedna pre Klokočov a druhá pre Užhorod.
V tomto bode pri súčasnej absencii písomných prameňov môžeme iba dedukovať a hľadať súvislosti, ktoré ukazujú na doteraz neočakávaný výsledok. Historici sa všeobecne domnievali, že ikona bola od roku 1711 v držbe viedenských cisárov. Ale vo Viedni sa ikona z Klokočova nenachádza. Kde je dnes? Som presvedčený, že ikonu zo Sárospataku previezli, či skôr prepašovali, medzi rokmi 1713 a 1716 do poľského mesta Jaroslav. Časť mesta vlastnil František II. Rákoci a po zhabaní nehnuteľných majetkov v Uhorsku to bol jeho najväčší majetok. V okolí mesta i priamo v ňom žili tisíce vojakov z Rákociho vojska a medzi nimi i mnoho Rusínov z Podkarpatia. A práve v prostredí Przemyšlskej eparchie vznikla najstaršia pieseň o klokočovskej ikone.
Miestna zázračná ikona sa tu objavila práve v tomto období a mala veľa zhodných prvkov s ikonou z Klokočova. Nejde iba o samotné zobrazenie Bohorodičky, ale i o príbeh. Všetky údaje z jej výskumu potvrdzujú jej vznik v čase postavenia cerkvi v Klokočove. Jej príchod do Jaroslavi je spájaný podobne ako v Blatnom Potoku s veľkým nárastom pútnikov, a to až do takej miery, že sa veriaci rozhodli v roku 1717 postaviť pre ikonu nový murovaný chrám. Spočiatku gréckokatolíci ikonu nazývali Trpiaca Matka Jaroslavská, dnes jej pomenovanie znie Brána milosrdenstva. Ikona bola v roku 1996 korunovaná pápežskými korunami a na prosbu pápeža Františka prenesená 8. decembra 2015 do Vatikánu, kde bola počas otvorenia Svätého roka milosrdenstva v Katolíckej cirkvi. Ikona, ktorá v roku 1670 slzila, tak dnes spája nielen gréckokatolíkov z oboch strán Karpát, Slovákov, Rusínov, Ukrajincov i Maďarov, ale je aj symbolom celej Katolíckej cirkvi.
