BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
V dnešnej veľmi rozšírenej nespokojnosti so stavom slovenského zdravotníctva, v kritike každodennej práce lekárov a sestier ako pokrivenej súčasti chybne nastaveného a zlyhávajúceho systému, v ponosách na nedostatok zdrojov akoby sa strácalo zo zreteľa čosi podstatné. To, čo je či malo by byť prvoradým, skutočným poslaním, určením i cieľom medicíny, ošetrovateľstva aj celého systému zdravotnej starostlivosti. Nejde o nič menej ako o mnohostranné a vytrvalé konanie, podporu a poskytovanie dobra.
Akoby sme dnes už zabudli, čo to dobro vlastne je. Ako ho spoznať. Ako ho zachytiť. Nie do pekných slov, aAle do konkrétnych činov. Do konania a správania zdravotníkov. Do fungovania celého systému. Provokujúca pilátovská otázka, čo je dobro, akoby dnes ostávala bez zmysluplnej odpovede. Takej, ktorá by obnovila skutočnú odbornú, profesijnú i mravnú integritu zdravotnej starostlivosti. Práce zdravotníkov. Ale aj mravnú integritu praktického uvažovania, rozhodovania a nutne potrebného konania či správania celej spoločnosti. Lebo zodpovednosť za zdravotnú starostlivosť, za systém zdravotníctva je jednou zo základných mravných úloh nás všetkých.
Starostlivosť o zdravie a zdravotníctvo je prvoradou úlohou každého spravodlivého štátu. Musia byť prioritou. Spolu s adekvátnym sociálnym zabezpečením, kvalitným školstvom a starostlivosťou o zdravú kultúru a životné prostredie. Prvoradou vecou každej rozumnej vlády. Všetkých jej ministerstiev. Rozumných zákonov, predpisov, opatrení, odborných usmernení. Ale aj všetkých rozumných občanov. Lebo toto zdieľané spoločné dobro vytvára nevyhnutné priaznivé podmienky na život. Každého a všetkých. Je skutočnou, neoklieštenou, vskutku kresťanskou požiadavkou pro-life – za život. Dnešný stav slovenskej skutočnosti je desivým obrazom toho, keď sa koná a deje pravý opak.
Provokujúca bioetická otázka o ozajstnom dobre v zdravotnej starostlivosti má viaceré vyrušujúce aspekty. Tým prvým je pýtať sa, komu má byť vlastne to žiaduce dobro určené. Pre koho sa má diať, konať či poskytovať, aby mohlo byť tým ústredným mravným kritériom, hlavnou hodnotou, o ktorú pri tom všetkom pôjde. Lebo veď stará pravda učí, že každý takmer vždy hľadá dobro. Samozrejme, ako to už býva, predovšetkým to svoje. Výrobcovia aj dodávatelia. Riadiaci pracovníci na všetkých úrovniach. Politici a političky. Malí aj veľkí. Zdravotníci. Zdravotné poisťovne a ich pracovníci. Inštitúcie. Firmy. Lobisti. Žurnalisti. A napokon – iste aj pacienti. A ich blízki. Všetci majú záujem na nejakom nimi definovanom dobre. Majú svoje záujmy. Oprávnené. Aj tie neoprávnené. A čože má definovať tú oprávnenosť? Nárok pacienta. Nároky zdravotníkov. Nároky všetkých. Komu a čomu dať prednosť? Najmä keď zdroje na konanie, zabezpečenie, poskytovanie dobra, dobrých vecí, výkonov zdravotnej či sociálnej starostlivosti, pomoci sú vždy a všade obmedzené. Je teda dobré plniť každú túžbu človeka a ľudí? Predstavuje každá túžba dobro? Ako rozoznať ozajstné dobro v súčasnom babylone rečí, názorov, postojov a presvedčení? Medzi málo komunikujúcimi virtuálnymi bublinami, v ktorých žijú svoje životy dnešní ľudia, spoločenstvá, možno aj celé národy? Odtrhnutí od znepokojujúcej reality?
Filozof by možno povedal, že dobro je to, čo teší a uspokojuje človeka, čo zodpovedá jeho dobrým túžbam a čo ich napĺňa, čo prispieva k jeho blahu, čo sa pokladá za hodné nasledovania, čo zodpovedá mravnému ideálu. Starogrécky filozof a polyhistor Aristoteles by povedal, že dobro je to, čo je primerané danej veci. Čo je jej prirodzené, čo ju završuje a zdokonaľuje. Kresťan by možno dodal, že dobro je vyjadrením Božej vôle a múdrosti. O veciach, o svete a ľuďoch: ako a akými majú byť. O tom však možno viacej nabudúce.