SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Asi každý z nás by chcel poznať budúcnosť. Možno by bolo dobré vyvarovať sa chýb a omylov či zlyhaní. Aj ich následkov. Vybrať si, ako bude zajtra. Preto aj dnes, v čase inteligentných bytostí, kde je jedným z práv človeka právo na vzdelanie, množstvo ľudí hľadá odpoveď na otázku vlastnej budúcnosti u veštcov či čarodejníkov. Alebo iba v „neškodných“ horoskopoch.
Môžeme však poznať budúcnosť? Myslím si, že nie. Môžeme ju však predvídať. Kameň, ktorý sme vyhodili dohora, zákonito dopadne na zem. Vo vode klesne na dno, aj keby sme ho položili ako páperie. Človek bez kyslíka začne po pár minútach umierať. Toto nie je predpoveď, veštenie. To je skúsenosť pretavená do poznania následku toho či onoho skutku. Keď Izrael opustil Boha, proroci zvestovali skazu. Ľudia to vnímali ako Boží trest. Nie, bol to následok hriechu, vzdialenia sa od Boha. Dnes počúvame obdobné proroctvá. A pýtame sa – to nás Boh trestá za naše činy? Nedokážeme si ho nejako nakloniť modlením, pôstom, milodarmi? Postavme mu nové chrámy, opravme tie staré a možno sa ten čudný Boh zmiluje a následok našich činov nás a naše deti nepostihne. A keď sa sklameme, Boh je na vine. Je krutý. Je neláskavý. Veď my sme sa tak snažili.
Nie, on taký nie je. Ale ak následky svojich činov nedokážeme odstrániť, raz dopadnú späť na ľudstvo. Vo veľkom či v malom. Na spoločnosť i na jednotlivca. Týka sa to všetkého. Mať jedno, nanajvýš dve deti a neuvažovať o tom, že dôjde k starnutiu populácie a k jej poklesu, je bláznivé. Predlžovať vek človeka a nezamerať sa pritom na jeho aktívnu časť, ale na dôchodok a nemyslieť na to, že títo ľudia budú potrebovať hmotné zabezpečenie, je zasa nerozumné. Nestarať sa o prírodu alebo ju nešetriť, bude viesť k jej narušeniu a následky budú, ba už sú, hrozné. Čerpať nerastné bohatstvo s naivnou myšlienkou, že nálezisko nemá dno, je pochabé. Odvrátiť sa od Boha, zavrhnúť ho, povýšiť seba, človeka, na jeho miesto, je nepredstaviteľne opovážlivé a šialené.
Lenže my, jednotlivci i spoločnosť, robíme presne toto. Máme jedno, dve deti. Dožívame sa vysokého veku bez toho, aby sme naň boli pripravení – hmotne i mentálne. Prírodu nivočíme horšie ako tornádo. Berieme si z vnútra Zeme, čo chceme. A Boha, ktorý nám hovorí o následkoch nášho konania, i so svedomím, sme postavili mimo života, mimo zákona. Vytesnili sme ho zo srdca rovnako ako myšlienky o následkoch našich činov.
Proroci v Starom zákone neohlasovali iba ťažké časy. Hovorili, že ak sa ľud obráti späť k Bohu, nastanú požehnané dni. Nie hneď, nie zajtra. Ale prídu. S Bohom príde aj jeho ochrana. Presnejšie povedané, my v ňom nájdeme bezpečie. A prijať Boha do srdca znamená prijať lásku. Žiť ju. Tú lásku, ktorá je trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Tak akú budúcnosť si dnes vyberieš?
