SLOVO V RODINE (Gabriela Fedorišinová; foto: pexels.com)
„Toto je náš prvorodený!” Výrok, pri ktorom si predstavíme hrdého rodiča ukazujúceho svoje najstaršie alebo možno jediné dieťa. Dieťa, ktorého príchod bol spojený s veľkým množstvom očakávaní, túžob, ba aj s obavami a príchuťou niečoho tajomného a neznámeho.
Príchod prvého dieťaťa zväčša signalizuje začiatok novej životnej etapy. Či už je vytúžené, alebo tak trocha prekvapko, deväťmesačné očakávanie jeho príchodu na svet je spojené s niečím výnimočným. Prvé zacítenie pohybu dieťatka, prvá fotografia na ultrazvuku, nákup všetkého potrebného príslušenstva od postieľky až po kočík – všetko je úplne prvýkrát, všetko je výnimočné a nové. V mnohých prípadoch sa aj police skríň zapĺňajú literatúrou o výchove, o tom, ako správne žiť svoje rodičovstvo, ako správne budovať vzťah s dieťaťom či minimálne o procesoch a zmenách v tele matky a dieťaťa prebiehajúcich od momentu počatia. Azda každá knižnica manželského páru s prívlastkom „rodič“ obsahuje aspoň jednu takúto knihu.
Deväť mesiacov plynie a azda každá budúca mama postupne vníma, že to tajomstvo, ktoré nosí pod srdcom, je oveľa väčšie a nepredvídateľnejšie, ako sa možno dočítať v akejkoľvek literatúre. A pôrodom sa to všetko spustí – celá škála neznámych pocitov, prebdené noci, plač znejúci v ušiach aj dávno potom, ako dieťa zaspí, strach z každého zakašľania či zamrnčania. Objavuje sa nový pocit úžasu nad týmto zázračným stvorením. Aj keď sa fyzické sily dosť rýchlo míňajú a aj tie psychické už siahajú na hlboké dno, je nad slnko jasnejšie, že nielen dieťa, ale práve matka je tvor zázračný. A o úlohe otca, ktorý je bez intenzívnej deväťmesačnej prípravy tela aj ducha, nehovoriac.
Chýba čas na oddych, jedlo, sprchu či len obyčajný rozhovor. Stredom vesmíru sa stáva prvorodeniatko. Očakávaný potomok, ktorý sa z nepochopiteľných dôvodov správa všelijako, len nie podľa predstáv rodičov. Nikto bezdetný si to asi nevie predstaviť v celej tej nádhere, ale rodičia by o tom vedeli písať knihy. A obsah týchto kníh v tomto štádiu rodičovstva by bol azda dosť odlišný od tých, ktoré ležia v knižnici. Prvorodené dieťa, či si to chceme priznať, alebo nie, je „pokusným králikom“, pri ktorom si mnohí rodičia otestujú svoje schopnosti, možnosti a limity, či už fyzické, alebo vzťahové. Niežeby príchod ďalších detí nebol až taký dôležitý, ale predsa, príprava naň je v mnohom odlišná a mnohé veci sú už odskúšané a odžité.
Celá nová situácia sa postupne upokojuje s pribúdaním možností spánku a dopĺňaním síl. Život manželov sa každým dňom viac a viac mení. Nový potomok sa stáva súčasťou všetkých aktivít, teda skôr určujúcim prvkom ich možností. Získava si všetkých – celú rodinu aj známych. Spoločný manželský čas sa stáva často len nesplniteľným snom a takmer všetku svoju energiu rodičia vkladajú do starostlivosti o svojho potomka. A teraz nastal čas aj na aplikáciu výchovných poznatkov. K rodičom sa dostáva množstvo rád a tipov od názorov na dôležitosť dojčenia až po nevyžiadané odporúčania na nevyhnutnosť „jednej výchovnej po zadku“. Ale azda každý rodič vníma, že chce svoje dieťa vychovávať po svojom. A hlavne čo najviac bezchybne. A čo je najdôležitejšie – ako je to známe aj v iných oblastiach, platí to aj v rodičovstve – svoje deti nechceme vychovávať tak, ako to robili naši rodičia. A najmä pri tom svojom prvorodenom je na to úžasná príležitosť. Nový človek, nová etapa, nová túžba po zmene spojená s obrovským odhodlaním. Je to ako skúška dospelosti – dokázať, že práve ja viem byť tým správnym otcom alebo mamou.
Možností je veľa, čím sa však riadiť? Ako postupovať, aby to bolo bez ujmy? Veď predsa nejde o vypočítanie matematického príkladu, ale o budúcnosť živej bytosti plne závislej od rozhodnutí rodiča. Človek je predsa jediná bytosť, ktorá je taký dlhý čas po narodení bezbranná. Množstvo podobných otázok určite víri hlavou nejedného rodiča. Keďže celá situácia je dostatočne nová, aj obavy zo zlyhania sú obrovské. Výskumy hovoria, že rodičia pri výchove prvorodeného dieťaťa uplatňujú najviac príkazov a zákazov a zavádzajú najväčšie množstvo pravidiel. Možno to nadnesene prirovnať k predsavzatiam na začiatku nového roka – máme veľké odhodlanie a najmä veríme, že daný rok budeme už určite štíhlejší, zdravší a láskavejší. Každodenná realita nás však uvádza do komplikovanejšej problematiky a prehodnotenia významu nášho rozhodnutia. Podobne je to aj pri výchove. Veď už len pár týždňov po narodení dieťaťa rodičia zakúšajú, že výzva, do ktorej sa pustili, je tak trocha nad ich sily.
Nasledujúce mesiace a roky však odolnosť rodičov preskúšajú oveľa viac. Kedy reagovať na plač dieťaťa a kedy radšej nie? Ako sa zachovať, keď už po hodinách uspávania dieťa akútne potrebuje každých päť minút piť a cikať, a potom si vlastne uvedomí, že s prázdnym bruškom sa teda určite spať nedá? Koľko sladkostí mu dovoliť a nakoľko nechať starých rodičov rozmaznávať ho? Na tieto a mnohé ďalšie otázky si pred narodením dieťaťa možno vedeli dať odpoveď všetci rodičia, ale v konkrétnych situáciách odpoveď nie je až taká jednoznačná. Mnohokrát sa rodičia pri prvom dieťati riadia metódou pokusu a omylu. A je to prirodzené, pretože sa ešte len učia byť rodičmi.
Svojmu dieťaťu však určite venujú omnoho viac času a priestoru ako neskôr jeho mladším súrodencom. Skúsme si len predstaviť rodinné fotoalbumy – najviac fotiek patrí práve prvorodeným. Táto špecifická pozícia nenaznačuje, že by mladšie deti boli menej milované. Ale pri nich už pozornosť rodičov musela byť rozdelená a nestihli zachytiť všetky momenty tak ako práve pri prvorodenom.
Čo je však v detstve výhodou, neskôr sa pre už dospievajúce dieťa môže stať príťažou. Rodičia sa viac sústredia na jeho výkon v škole, na plnenie si povinností či dodržiavanie času jeho večierky. Častejšie sú na prvorodené deti kladené väčšie nároky a asi každý prvorodený nenávidel vetu „veď ty si starší, tak by si mal mať viac rozumu“. To, čo si prvorodený musí u rodičov vydobyť, mladší súrodenec len pekne zdedí. Len tak zadarmo. A všetko toto vplýva na utváranie osobnosti prvorodeného dieťaťa. Sú to skutočnosti, ktoré sa dajú iba ťažko zmeniť, ale treba sa na ne pozerať s dávkou porozumenia a uvedomenia si ich vplyvu na správanie dieťaťa.
A chvíľku sa ešte pozrime na rodičov. Štatistiky uvádzajú, že narodenie prvého dieťaťa znižuje stabilitu a kvalitu manželstva. Povedané v číslach, 13 % manželských párov sa rozvedie do piatich rokov po narodení prvého dieťaťa a v rovnakom časovom období sa rozíde až 39 % partnerstiev. Preto je dôležité uvedomiť si zásadnú skutočnosť a nadčasovú pravdu. A to, že najviac, čo môže dať matka svojmu dieťaťu, je, že bude milovať jeho otca, a naopak, najviac, čo môže dať otec svojmu dieťaťu, je, že bude milovať jeho matku. Práve tento vzťah je tým najzásadnejším stavebným kameňom správneho rodičovstva. Preto prv, než budete analyzovať správnosť výchovných metód, je dôležité zamyslieť sa nad starostlivosťou o vaše „prvé dieťa“ , ktorým je vaše manželstvo.
