SLOVO NA TÉMU (Ján Babjak SJ; foto: archív vladyku Jána Babjaka SJ)
19. januára 2020 si Spoločnosť Ježišova a gréckokatolíci na Slovensku pripomenú storočnicu od narodenia významného rímskeho profesora pátra Michala Lacka SJ. Pochádzal z východného Slovenska, z obce Krásna nad Hornádom pri Košiciach. Napriek tomu, že bol pokrstený v rímskokatolíckom obrade, stále sa odvolával na deda, ktorý bol gréckokatolík, a hovoril: „Ja jak dzedo.“ Jeho študijná cesta viedla cez Košice, Záhreb, Ružomberok až do Ríma.
Život pátra Michala
Čerstvý maturant Michal sa rozhodol v roku 1938 vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Predstavení ho poslali do dvojročného noviciátu v Záhrebe, ktorý ukončil v roku 1940. Po jeho skončení tam pokračoval aj v štúdiu filozofie. Tu spoznal svoju veľkú celoživotnú lásku, keď sa oboznámil s dedičstvom svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda. Výskumu ich misie sa venoval prakticky celý svoj život.
V roku 1945 dostal nové poslanie absolvovať teologické štúdiá v Ríme. Do Večného mesta sa vydal spolu s rehoľným spolubratom Františkom Osuským SJ autobusom hneď po skončení vojny. Cesty boli rozbité a v Alpách na autobuse zlyhali brzdy. Len vďaka duchaplnosti vodiča unikli študenti veľkému nešťastiu. A tak v rokoch 1945 – 1950 študoval na slávnej pápežskej Gregorovej univerzite. Súčasne študoval na Filozofickej fakulte Štátnej rímskej univerzity La Sapienza dejiny so špecializáciou slovanský odbor. Potom do roku 1964 pokračoval vo vyšších štúdiách na Pápežskom východnom inštitúte a na pápežskej Gregorovej univerzite.
Diakonskú vysviacku prijal 21. marca 1948 a za kňaza bol vysvätený na sviatok Nanebovstúpenia Pána 6. mája 1948 v Chráme sv. Antona Pustovníka pri Pápežskom kolégiu (Rusiku). Vysviacka bola vo východnom byzantsko-slovanskom obrade, ktorému zostal verný celý svoj kňazský život. Jezuita prof. Felix Litva SJ o ňom napísal: „Keď sa rozhodol prijať gréckokatolícky obrad, vzal na seba aj ostatné jeho formy a záväzky, takže možno právom tvrdiť, že vnútorne aj navonok bol gréckokatolík.“
Pred vysviackou si školastik Michal Lacko nechal narásť bradu, ktorá sa stala v jeho ďalšom živote charakteristickým a neodmysliteľným znakom svojráznej osobnosti a príslušnosti k východnému obradu. Podľa nej dostal neskôr aj meno Miško s bradou alebo Lacko s bradou na rozdiel od jeho spolubrata Viliama Lacka bez brady. Po kňazskej vysviacke ho predstavení poslali na rok na tretiu probáciu do Belgicka, do jezuitského probačného domu vo Wempione.
V roku 1953 na Filozofickej fakulte Štátnej rímskej univerzity La Sapienza obhájil svoju doktorskú prácu v odbore dejín Pápeži a Veľká Morava v 9. storočí vo svetle dokumentov Rímskej kúrie. Napísal ju v taliančine a v rukopise mala 220 strán. V roku 1972 vyšla v angličtine v ročenke Slovak Studies. V Ríme sa Lacko začal zaujímať o Užhorodskú úniu. Robil rôzne výskumy v tejto otázke a napísal knihu Užhorodská únia karpatských Ruténov s Katolíckou cirkvou. Originál dokumentu o únii bol prednedávnom identifikovaný v prešovskom štátnom archíve otcom Jurajom Gradošom. Posledné jezuitské sľuby zložil prof. Michal Lacko spolu so slovenským spolubratom Jozefom Javorkom 15. augusta 1955 vo vile Pápežského kolégia (Rusika) Fontane Fredde v Alpách nad Tridentom. Bol prvým slovenským jezuitom, ktorý skladal sľuby úplne východným spôsobom.
Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Ján Krstiteľ Janssens uvádza, že hoci bol Michal Lacko pokrstený v latinskom obrade, podľa všetkého ho možno pokladať za príslušníka byzantsko-slovanského obradu. No pre každý prípad, aby sa v budúcnosti vyhlo nepochopeniu či nedorozumeniu, dal mu fakultu prejsť na východný obrad.
Odkaz solúnskych bratov
Profesor Lacko bol mimoriadne horlivý a pracovitý. Neúnavne sledoval dianie v Cirkvi a keď natrafil na niečo východné, už o tom písal články do mnohých časopisov (Mária, Duchovný pastier, Echo, Hlasy z Ríma, Horizont, Most, Posol Božského Srdca, Slovak Studies, Slovák v Amerike, Slovenský kňaz, neskôr Diakonia) a do slovenských zahraničných kalendárov. Rozdával sa svojim študentom a všetkým emigrantom, ktorí sa na neho obracali s prosbou o pomoc. Vedecký svet informoval o Slovensku vo vedeckom magazíne Slovak Studies, z ktorého vyšlo devätnásť ročníkov.
Páter Michal Lacko sa zaujímal o všetko, čo súviselo so sv. Cyrilom a Metodom. Písal o hrobe sv. Cyrila v Bazilike sv. Klementa v Ríme a zúčastňoval sa na všetkých slávnostiach, ktoré sa týkali týchto svätcov. V roku 1959 uverejnil v časopise Most rozsiahly článok s názvom Výskum cyrilo-metodského obdobia v rokoch 1946 – 1958. V tom istom roku začal v časopise Mária uverejňovať články v rubrike Z našej minulosti. Prvý mal názov Sme dedičmi cyrilo-metodského závetu a druhý Zatlačenie cyrilo-metodského odkazu. Zaujímavé sú aj články z roku 1960 v časopise Most s názvami Nové objavy z cyrilo-metodskej doby na Morave a Nový významný objav cyrilo-metodského kresťanstva v Poľsku. V rokoch 1960 – 1963 bola uverejnená séria článkov na pokračovanie s názvom Životopis sv. Cyrila a Metoda. Napokon v roku 1963 už vyšla ucelená kniha s názvom Sv. Cyril a Metod. Do roku 1993 vyšlo osem slovenských vydaní tejto knihy. V roku 1963 vyšla kniha aj po anglicky (neskôr ešte dve vydania) a v roku 1982 aj po taliansky.
Páter Lacko je autorom pápežskej úradnej publikácie o východných cirkvách s názvom Oriente Cattolico. Cenni storici e statistiche. Vydal aj dva zväzky Slovenskej bibliografie v zahraničí, prvý za roky 1945 – 1965 a druhý za roky 1965 – 1975. Napísal viaceré vedecké práce a mnohé populárne články, encyklopedické heslá a mnohé knižné recenzie uverejňované v najrozličnejších časopisoch. Okrem toho redakčne pripravil do tlače viaceré knižné publikácie.
Bol veľmi komunikatívnym človekom a vo Vatikáne zvlášť známym. Mal čulé kontakty s pápežmi Jánom XXIII., Pavlom VI., a najviac s Jánom Pavlom II. Páter Štefan Senčík SJ sa na jeho adresu vyjadril: „Patril do skupiny mladých kňazov v Ríme v časoch, keď ešte Slováci nemali vysokých cirkevných hodnostárov. Už vtedy sa v našej spoločnosti s radosťou hovorilo o M. Lackovi, že je jediný z nás, ktorý má kedykoľvek prístup k Svätému Otcovi. Už vtedy požíval plnú dôveru Svätého Otca, ktorý si ho už v jeho mladosti musel vážiť.“
Bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde bol častým a vítaným hosťom. Žil pre gréckokatolíkov doma i v zahraničí. Podporoval ich duchovne, najmä svojimi článkami, knihami, ale aj ich ilegálnym dovozom na Slovensko cez Maďarsko, Poľsko a Juhosláviu. Významne sa pričinil o zviditeľnenie slovenských gréckokatolíkov na Kongregácii pre východné cirkvi. Dostal do povedomia celosvetovej Katolíckej cirkvi neveľkú skupinu slovenských veriacich byzantsko-slovanského obradu, ktorým sa udialo toľko krívd, a nielen od neprajného komunistického režimu, ale ktorí sa stretali s nepochopením i v niektorých cirkevných kruhoch či národnostných skupinách. Mal veľmi dobré vzťahy s predstaviteľmi pravoslávnych cirkví po svete. Navštívil mnohých ortodoxných patriarchov, arcibiskupov a biskupov a pri rôznych návštevách Ríma im bol sprievodcom po historických pamiatkach. Vedel sprostredkovať stretnutia s najvyššími predstaviteľmi Svätej stolice. A čo bolo u neho ešte veľmi vzácne, bol mimoriadne horlivým objavovateľom a stmeľovateľom Slovákov rozídených po celom svete.
Je o ňom známe, že sám žil veľmi skromne, ale cez jeho ruky prešlo veľa peňazí, ktorými podporoval mnohé kňazské rodiny. Nehanbil sa pre ne žobrať finančné prostriedky u svojich priateľov v Amerike i v Kanade. Chodil v ošúchanej reverende, ale keď bolo treba, vedel reprezentovať. Treba s ľútosťou konštatovať, že Michal Lacko sa uprostred veľkej a všestrannej aktivity zabudol starať o vlastné zdravie. V posledných rokoch mal problémy s dýchaním. Všimli si to jeho priatelia, keď prichádzal do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Vtedy ho nabádali, aby išiel k lekárovi, a on s úsmevom odpovedal: „A načo, veď som zdravý.“ Zabudol na odporúčania provinciála Srnu, ktorý mu ešte v roku 1947 v liste napísal: „Starajte sa o dve veci, o teológiu, aby ste sa stali profesorom, a dbajte o zdravie, lebo aj tak máme už dosť chorých.“
Smrť a prevoz ostatkov na Slovensko
Profesor Michal Lacko pracoval s plným nasadením až do poslednej chvíle. 19. marca 1982, na sviatok sv. Jozefa ho odviezla rýchla zdravotná pomoc do nemocnice, kde žiadal odklad operácie aspoň o týždeň, lebo študenti obhajovali svoje práce. Operovaný bol 21. marca, ale už sa jeho pozemský život nedal zachrániť. Mal veľmi poškodenú hlavnú srdcovú tepnu – aortu. Zomrel vo veku 62 rokov. Hoci mal ešte veľa plánov, smrť urobila bodku za jeho nevšednou aktivitou horlivého a príkladného kňaza, váženého profesora, dobrého priateľa a obetavého človeka, ktorý sa celý život zastával gréckokatolíkov. Pohrebné obrady vykonal 25. marca 1982 biskup Michal Rusnák z Kanady v Chráme sv. Antona pri Pápežskom kolégiu (Rusiku) v Ríme.
Jeho telesné ostatky boli uložené do jezuitskej hrobky na Campo Verano. Keďže v nej môžu byť iba tridsať rokov a potom sa zosypú do spoločného osária, požiadal som vtedajšieho generálneho predstaveného Petra Hansa Kolvenbacha, aby dovolil ich exhumáciu a prevoz z Ríma na Slovensko. Páter Kolvenbach odpovedal: „Ak je pre vás gréckokatolíkov a jezuitov na Slovensku prof. Michal Lacko taký vzácny, súhlasím s prevezením jeho telesných ostatkov na Slovensko.“ Na prevoz najviac prispeli jeho verní priatelia – nebohý biskup Pavol Hnilica s bratom Jánom. Bolo treba vybaviť sedemnásť dokumentov z rôznych rímskych úradov. Pri exhumácii 11. marca 2002 sa zišlo niekoľko ľudí, ktorí sa pomodlili za nebohého pátra Lacka panychídu. Biskup Hnilica bol v tom čase chorý a nemohol prísť na cintorín, ale poprosil, aby auto pohrebnej služby s telesnými ostatkami pátra Lacka prišlo k jeho bytu na Monte Santo. Tam sa pri rakve pomodlil a požehnal priateľa i všetkých na cestu na Slovensko. Na nej okrem mňa telesné ostatky sprevádzal aj Ján Hnilica. Do jeho rodnej dediny Krásna nad Hornádom sme prišli 12. marca. Tu bola 14. marca v chráme slávená zádušná svätá liturgia, ktorú so mnou celebrovalo desať kňazov oboch obradov. Homíliu predniesol vladyka Ladislav Hučko. Na druhý deň, 15. marca 2002 v Katedrálnom chráme Narodenia Panny Márie v Košiciach zádušnú svätú liturgiu a pohrebné obrady konali vladyka Milan Chautur CSsR spolu s biskupom Jánom Hirkom a arcibiskupom Alojzom Tkáčom, a štyridsiatimi kňazmi. Potom boli telesné ostatky prof. Michala Lacka uložené do hrobu pátra Michala Fedora SJ na Cintoríne sv. Rozálie v Košiciach.
Prof. Michal Lacko je jednou z najvýznamnejších osobností Gréckokatolíckej cirkvi a jeho pamiatka na Slovensku, hlavne u gréckokatolíkov, žije a je pre nás stále veľkou inšpiráciou.
