SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Minulý september bol pre mňa a všetkých gréckokatolíckych kňazov obzvlášť ťažký. Nebolo to dané počasím ani začiatkom cirkevného a školského roka. Dvom našim spolubratom, manželom a otcom rodín, dotĺklo pozemské srdce. Nebolo by to možno nič zvláštne, ale išlo o mužov v najlepších rokoch.
Čo povedať? Po prvých okamihoch, keď som plakal zo smútku či mal v sebe hnev, nastúpil Boží pokoj. Nanovo som si uvedomil, že nestačí iba hovoriť o Bohu, o Otcovi, ale že treba žiť svoje slová. Ak verím, že Boh „zotrie slzu z každej tváre“ (Iz 25, 8a), že nikoho „nenechá a neopustí“, potom musím utíšiť svoj plač. Musím udusiť v sebe hnev a robiť to, čo je dobré, čo robí Otec. Milovať a odpúšťať. Odpúšťať a milovať.
Blízki mali v prípade oboch týchto skvelých mužov čas na to, aby sa s nimi rozlúčili. Na druhej strane videli, ako nimi milovanej osobe každý deň choroba uberá zo života mesiace, dni, hodiny. Je to ťažká dilema, čo je pre nás, čo sme zostali, ľahšie. Rýchla nečakaná smrť či pomalé umieranie. Bolestivé je oboje. Ale v tom druhom prípade bolesť trvá omnoho dlhšie. No ak vstúpime do pravdy, ak veríme, že Boh miluje nášho drahého a postará sa o každé svoje milované dieťa, tak sa bolesť premení iba na smútok z odlúčenia. Ako keď milovaná osoba odchádza na týždne či mesiace z domu, aby si splnila svoj sen – za vzdelaním, zážitkami či prácou. Oko slzu vyroní, no srdce, i keď v bázni, sa raduje z toho, že sa začína plniť túžba milovaného.
A obaja moji bratia v kňazskej službe mali v sebe túžbu. Veľkú túžbu po poznaní Boha. V kútiku svojho srdca im závidím, že sa ich túžba napĺňa. Tu ho mohli spoznávať len tak, ako im ľudské srdce a myseľ dovolili. Alebo i hluk sveta, starosti a trápenia. Ale v nebi, v jeho neustálej prítomnosti, je to iné. Tam ho môžu spoznávať bez obmedzení, v plnosti času i možností.
A čo my? My máme čas. Čas upratať si pred svojím prahom, vo svojom dome. Čas napraviť chyby, splniť sľuby, oľutovať hriechy. Čas sa pripraviť, lebo cesta, na ktorú vstúpi každá duša, potrebuje prípravu. Voláme ju život. Náš pozemský život. Lebo nič nie je dôležitejšie, ako smerovať k Otcovi. Byť v jeho dome, v jeho rodine, vo svojej rodine. Nič nie je dôležitejšie, ako milovať svojho Otca a robiť jeho skutky. A ich dôležitosti, dôležitosti tejto lásky, sa máme možnosť učiť tu na zemi vo svojich malých rodinách. A tak na záver sa provokatívne spýtam seba i každého z vás: Tak čo urobíš dnes ako Božie dieťa? Čo urobíš dnes, keď je tu tvoj čas?
