PREDSTAVUJEME (Andrej Škoviera) Po voľbe Petra Parténia Petroviča za mukačevského biskupa v roku 1651 bolo treba zaistiť čím skôr jeho biskupskú vysviacku, a to od nejakého východného biskupa, aby bol akceptovaný aj ľudom. Na scéne sa totiž objavil aj prokalvínsky zmýšľajúci protikandidát, ktorý bol podporovaný Zuzanou Lorantfiovou, vdovou po Jurajovi I. Rákocim. Biskupskú chirotóniu Petrovi Parténiovi udelil Simion Stefan, pravoslávny arcibiskup z Alby Iulie. Z jeho svedectva, potvrdení o vysviacke, je pritom zrejmé, že si bol vedomý, že za biskupa vysviaca katolíka. Aj Parteniov nástupca na mukačevskom stolci Josif Vološinovskij (1667 – 1675) prijal biskupskú chirotóniu od pravoslávneho biskupa z Ľvova Josifa Šumľanského.

Obdobie nestability a konsolidácia
Do vymenúvaní mukačevských biskupov vstupovali miestni zemepáni, ktorí sa v Mukačeve v tom období pomerne často striedali, uhorskí latinskí prímasi, viedenský cisársky dvor a rímsky Apoštolský stolec (prísľub práva voľby biskupa miestnym duchovenstvom bol ignorovaný). Obdobie druhej polovice 17. storočia bolo navyše poznačené viacerými povstaniami, ktoré mali aj konfesionálny rozmer. V období necelých dvadsaťpäť rokov po smrti biskupa Petra Parténia bolo vymenovaných niekoľko kandidátov, ani jednému sa však nepodarilo získať všeobecné uznanie, prevziať úrad a vykonávať ho dlhší čas.
V roku 1689 bol Rímskym stolcom vymenovaný Jozef Ján de Camillis (1641 – 1706), Grék rodom z ostrova Chios. Pred svojím vymenovaním do Mukačeva zastával významné funkcie v Ríme. Nebol to prvý Grék na mukačevskom stolci, už v roku 1676 bol za mukačevského biskupa vymenovaný Teofan Maurocordato, no v Mukačeve vydržal asi len rok, potom zutekal pre protihabsburské povstanie. De Camillis však vydržal a patrí k najvýznamnejším biskupom v dejinách Ruténskej cirkvi. Zasadil sa o konsolidáciu správy eparchie, rozvoj vzdelanostnej úrovne, bojoval za rovnoprávnosť gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva. Pre kompetenčné nejasnosti pritom nebol vymenovaný za sídelného biskupa, ale za apoštolského vikára, hoci v pápežskej vymenúvacej bule sa výslovne hovorí o Mukačevskom biskupstve.

Konfrontácia s latinskou Cirkvou
Obnovenie jednoty s Rímskou cirkvou znamenalo aj zásadnú zmenu vo vzťahoch k latinskej Cirkvi. Zintenzívnenie kontaktov malo svoje klady aj zápory.
Východným kresťanom priniesla jednota možnosti lepšieho vzdelania. Na začiatku 18. storočia bola s podporou kardinála Koloniča založená fundácia na poskytovanie štipendií pre študentov teológie byzantského obradu na jezuitskej fakulte v Trnave. Druhým významným prínosom bola podpora kníhtlače a zriadenie tlačiarne, takisto v Trnave, ktorá tlačila knihy v cyrilike. Tu bol v roku 1698 vytlačený katechizmus biskupa de Camillisa a o rok na to aj Bukvar – základná príručka na výučbu čítania a písania.
Negatívnym dôsledkom týchto intenzívnejších kontaktov bola latinizácia, teda nahradenie vlastných liturgických zvyklostí, právnych noriem, prvkov osobnej zbožnosti a spôsobu teologického myslenia prvkami, normami a zvykmi z latinskej Cirkvi alebo zavedenie takých nových prvkov a zvyklostí z latinskej tradície, ktoré boli cudzie východnému duchu a narúšali integritu východnej tradície. Motivácia pritom nemusela byť vždy zlomyseľná, latinskí biskupi a kňazi sa snažili presadiť to, čo vnímali ako lepšie a vyspelejšie, aj medzi východnými kresťanmi. Latinizácia vychádzala z mylného, ale vtedy rozšíreného názoru, že latinský obrad je dokonalejší, istejší a katolíckejší ako ostatné obrady, a preto má mať pred všetkými prednosť.