BIOETIKA (Jozef Glasa) Príkladní manželia. Majú sa tak veľmi radi, ale vytúžené dieťatko stále neprichádza. Príbuzní aj niektoré veriace ženičky sa vypytujú, radia. Nie vždy citlivo. „Veď naši známi, dobrí veriaci, si už zadovážili synčeka. Cez IVF. V tom najlepšom centre. A aký je peknučký. Veď nebuďte takí sebeckí. Dieťatko vám treba.“ A tak aj mnohí kresťania dnes volia túto cestu. Nikto im vraj nepovedal, že je tu z morálneho hľadiska čosi nesprávne, pochybné. Túžba po dieťati, vlastné ambície, tlak okolia či sila reklamy neraz prehlušia tiché otázky svedomia. V čom teda je ten náš, kresťanský morálny problém? Dnes sa naň pozrieme z hľadiska dieťaťa. Oň by azda malo ísť „až na prvom mieste“.
Príchod každého dieťaťa na svet je veľkým a neoceniteľným dobrom pre všetkých, ktorých sa narodenie nového človeka týka. Predovšetkým pre samotné dieťa, ale aj pre jeho rodičov a príbuzných. Neskôr aj pre širšie ľudské spoločenstvo, národ, štát. Metódy založené na „oplodnení v skúmavke“ (angl. in vitro fertilization – IVF) však viaceré z týchto dobier znehodnocujú alebo ničia.
Z pohľadu vytúženého dieťaťa je jeho príchod na svet „zo skúmavky“ najmä záležitosťou technológie. Rodičia si za nemalé peniaze objednávajú jeho počatie a „tehotenstvo“ v niektorom z mnohých centier asistovanej reprodukcie ako nejaký naozaj vzácny, „nedostatkový“ tovar. Vravia i cítia, že z lásky. A sú ochotní zaplatiť veľa. V peniazoch aj v úsilí. Najmä nádejná matka. V skutočnosti si však plnia svoje vlastné túžby či ambície. Túžba po dieťati je naozaj hlboko vpísaná do podstaty človeka. Sama osebe je veľmi dobrá. Vedie budúcich rodičov k aktívnej spolupráci na stvoriteľskom Božom diele. Problém nastáva, keď sa táto túžba zamieňa s akýmsi „právom na dieťa“ či právom na „perfektné dieťa“. Za (takmer) každú cenu. Keď sa dobrý úmysel má naplniť nedobrými prostriedkami.
Dieťa nie je čosi, na čo by mal ktokoľvek právo. Nemožno ho vlastniť. Ide o ľudskú bytosť. Ono je skutočným subjektom i nositeľom práv. Je či má byť predovšetkým darom, ktorý si rodičia darujú navzájom – i svetu. Z lásky a prostredníctvom jeden druhého. V napĺňaní predvekého úmyslu Stvoriteľa, ktorý „volá každého človeka po mene“ a k bytiu. Časnému i večnému. Ak chce toto výnimočné, vzájomné darovanie sa manželov nahradiť bezduchá, netelesná technológia, hoci aj „moderná“, v príchode dieťaťa, jeho dôstojnosti čosi podstatné chýba. Nie je už darované, ale „vyprodukované“.
Príchod na svet je pre „dieťa zo skúmavky“ podľa existujúcich štatistík veľmi rizikovou záležitosťou. Zo sto detí počatých v skúmavke prinajlepšom asi len dvadsať dostane šancu pokúsiť sa o život pod srdcom svojej mamy (prenesenie embrya do maternice). Z nich len asi sedem – osem sa skutočne pod srdcom mamy uhniezdi (vznikne tehotenstvo). A z týchto sa napokon len asi polovica narodí. Dieťa počaté v skúmavke má teda priemerne len šancu 1 : 29 narodiť sa. To tiež znamená, že pri oplodnení v skúmavke sa v globále počíta prinajmenšom s viac než 90 % stratami. Každoročne sú to obrovské desivé počty „neviditeľných“ zničených ľudských životov za život… zo skúmavky.
Dieťa počaté v skúmavke je od počiatku predmetom, vecou. A tak s ním aj všetci nakladajú. Podrobujú ho priebežnej aj výstupnej kontrole kvality (morfologické vyšetrenia, genetické testy). Pokiaľ nesplní stanovené kritériá, je vyhodené do biologického odpadu. Ak áno, stáva sa predmetom ďalšieho výberu, či bude prenesené do maternice. Rozhoduje o tom laboratórny pracovník. A kritériá. Lebo rodičia chcú, aby sa im narodilo zdravé – a pokiaľ možno, aj čo „najperfektnejšie“. Ak ho vybrali, má šancu pokúsiť sa prežiť. Je to prinajlepšom na 30 – 50 %. Závisí od konkrétnych podmienok.
Počaté „kvalitné“ deti – embryá, ktoré neboli vybraté prvé, sa hlboko zmrazujú „na ďalšie použitie“ (kryoprezervácia). Vraj dostanú ďalšiu šancu, keď sa tým prvým vybratým nepodarí prežiť. Ak sa to však tým prvým podarí, ich šanca klesá. Celá procedúra je pre ich potenciálnu mamu taká náročná, že sa už ťažšie rozhodne pre jej opakovanie. Teší sa z dieťaťa, ktoré už má v náručí. Ale stáva sa to. Občas. Mamy skutočne znesú veľa. Ak ale mama už viacej nemôže alebo nechce, alebo nechce, či nedovolí otec, zvyšné počaté deti sa stanú „nadbytočnými“. V súčasnosti sa ich počet na Slovensku odhaduje na desaťtisíce. Len veľmi zriedka sa „rodičia“ rozhodnú takéto nadbytočné embryá „darovať“ (ako inú, hoci aj veľmi hodnotnú vec), a to iným bezdetným rodičom. Ešte zriedkavejšie si niektorá žena môže tieto počaté deti ako embryá „adoptovať“ (je to však z morálneho hľadiska problematické). „Ďalšie použitie“ už vo viacerých krajinách znamená využitie týchto embryí na výskum so „slobodným“ súhlasom ich vlastných „rodičov“, ktorí už o ne stratili záujem. Stávajú sa teda biologickým materiálom napríklad na získavanie embryonálnych kmeňových buniek, čo znamená istú smrť. Ak zmrazené ľudské embryá prekročia stanovený čas uchovávania, putujú v danom termíne do odpadu. Nenávratne.
Niektorí dôvodia, že veď predsa život narodeného dieťaťa, hoci aj počatého v skúmavke, má nesmiernu, skoro nekonečnú, „nezaplatiteľnú“ cenu. A môže byť pre rodičov i pre všetkých ostatných veľkým požehnaním, veľkou radosťou. Zaiste. Kresťanská etika však dôrazne upozorňuje, že táto hodnota nijako nemôže vyvážiť „cenu“ toľkých zmarených ľudských životov – a mieru nespravodlivosti, krivdy, ktorá sa deje všetkým nevinným deťom počatým v skúmavke.
