ÚVODNÍK (Mgr. Cyril Jaroslav Brázda OFM) Každé dielo svedčí o svojom autorovi. Tak je to aj so stvorenstvom, ktoré nás obklopuje. Už starozákonný žalmista žasne: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva“ (Ž 104, 24). Svätý Pavol, apoštol, v Liste Rimanom píše, že čo je v Bohu neviditeľné, „ jeho večnú moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20) a v chvále na Krista Spasiteľa, v Liste Kolosanom zasa: „Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 16). Už len tieto biblické citácie nám rysujú spiritualitu stvorenstva. A Svätý Otec František jej venuje celú druhú kapitolu encykliky Laudato si. V nej obsiahnuté myšlienky môžeme zhrnúť do štyroch bodov:

1. Živé bytosti majú hodnotu pred Bohom (samy osebe) a už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú. Pripomína sa priorita ich bytia pred užitočnosťou.
2. Celé stvorenie možno pochopiť iba ako dar, ktorý vychádza z otvorenej ruky Otca všetkých, ako realita osvietená láskou, ktorá nás zvoláva k univerzálnemu spoločenstvu. Základným dôvodom všetkého stvorenia je Božia láska. Celý materiálny vesmír je rečou Božej lásky, nesmiernej Božej náklonnosti k nám.
3. Boh chcel vzájomnú závislosť stvorení, aby sa navzájom dopĺňali v službe jedných druhým. Nemožno ich klásť na jednu úroveň a upierať človeku osobitnú hodnotu, z ktorej vyplýva (jeho) obrovská zodpovednosť.
4. Konečným cieľom ostatných stvorení nie sme my (ľudia). Všetky napredujú spolu s nami a prostredníctvom nás k spoločnému cieľu, ktorým je Boh, v transcendentnej plnosti, kde vzkriesený Kristus objíma a osvecuje všetko; človek obdarovaný inteligenciou a láskou je priťahovaný Kristovou plnosťou a povolaný priviesť všetky stvorenia k ich Stvoriteľovi.

V týchto bodoch je obsiahnutá vlastne celá spiritualita i teológia stvorenstva a z nej vyplývajúca etika, lebo keď je (ľudské) srdce naozaj otvorené k univerzálnemu spoločenstvu, nič a nikto nemôže byť vylúčený z tohto bratstva. Životné prostredie je spoločné dobro, dedičstvo celého ľudstva a zodpovednosť všetkých. Kto vlastní jednu jeho časť, má ju len v správe na úžitok všetkých. Takéto chápanie bolo blízke svätému Františkovi z Assisi a so svojím vzťahom k stvorenstvu sa nám javí ako inšpiratívny príklad a napomenutie. Jeho životopisci svedčia, že všetky diela Pánových rúk mu boli dôvodom na radosť a skrze krásu vecí nazeral na ich živého pôvodcu. Najsrdečnejšie a najnežnejšie miloval tie stvorenia, ktoré mu svojou prirodzenosťou pripomínali Kristovu miernosť a naznačovali obrazy zo Svätého písma. Seba samého vnímal vo veľkej rodine Božích stvorení a aj tie najmenšie nazýval bratmi a sestrami. Nebola to len akási sentimentálna poézia, ale zodpovedný vzťah. Je známy príbeh s vlkom v meste Gubbio, ktorý ohrozoval obyvateľov, dokonca aj na živote, a robil škody. Svätý František s ním uzavrel pred všetkými zmluvu o pokoji. Z príbehu môžeme vyčítať poučenie aj pre súčasný problém vzťahu človeka k prírode, ktorá ho obklopuje. Obyvatelia sa zaviazali, že sa budú o vlka starať, a vlk sa zaviazal, že nebude škodiť. Jednoducho povedané: starostlivosť o životné prostredie sa odmení trvalo udržateľným stavom. Teda spiritualita stvorenstva tak, ako je predstavená v encyklike Laudato si, poskytuje dostatočne účinné inšpirácie, ktoré si žiadajú vyústenie do konkrétnych praktických postojov v najrôznejších úrovniach a oblastiach spoločenského života.