BIOETIKA (Jozef Glasa) Správa o úspešnom využití „plastovej maternice“ na zabezpečenie zdravého vývinu predčasne narodených jahniat podnietila úvahy o využití podobných prístrojov u človeka. Týkajú sa nielen použitia technológií umelej maternice pri záchrane života predčasne narodených detí či potratených plodov, ale aj možnosti kompletného vývoja človeka v umelom prostredí: od počatia až po „narodenie“.
Vývin človeka v prostredí umelej maternice, čiže mimo tela matky, by z teoretického hľadiska mohol takýmto spôsobom prebehnúť úplne (úplná ektogenéza) alebo by sa nej uskutočnil iba jeho určitý časový úsek (čiastočná ektogenéza). Kým o samotnej technickej a technologickej uskutočniteľnosti úplnej ektogenézy človeka sa vedú vášnivé spory, čiastočná sa môže stať realitou už v relatívne blízkej budúcnosti, ako to ukázali experimenty u predčasne narodených jahniat.
Na niektoré etické problémy čiastočnej ektogenézy sme poukázali už v predchádzajúcom článku. Azda jediné eticky prijateľné využitie tejto technológie, pokiaľ by sa ukázala ako dostatočne účinná a bezpečná, by sa týkalo prípadov záchrany života veľmi predčasne narodených detí. Možnosti jej zneužitia sú mnohoraké. Už v období výskumu a vývoja môže dať umelá maternica nezodpovedným vedcom príležitosť na realizovanie výskumov a manipulácií vývinu ľudského embrya a plodu, ktoré nie sú v záujme záchrany jeho života a vopred počítajú s jeho usmrtením. Dostupnosť umelej maternice by mohla umožniť aj úmyselný predčasný pôrod zo sebeckých dôvodov na strane ženy alebo oboch partnerov (pohodlie, skrátenie tehotenstva a s ním súvisiacich obmedzení, ľahší pôrod a i.), zamestnávateľov (skrátenie absencie v práci z dôvodu materstva) či zdravotných poisťovní (ak by sa ukázalo, že predčasný pôrod má pre ženu menej zdravotných rizík než pôrod v termíne). Súdy by mohli rozhodovať o nútených predčasných pôrodoch „v záujme dieťaťa“ v prípade žien, ktoré trpia chorobami alebo zlozvykmi predstavujúcimi riziko pre plod (napríklad cukrovka, vysoký tlak, nutnosť liečby rizikovými liekmi, fajčenie, zneužívanie alkoholu, liekov alebo drog). Zaujímavý aspekt prináša otázka využitia umelej maternice do diskusií o umelom potrate.
Ako by sme však mohli z etického hľadiska hodnotiť úplnú ektogenézu človeka, o ktorej uvažujú aj niektoré vedecko-fantastické filmy? Azda jediným eticky mysliteľným využitím umelých materníc by bola záchrana už existujúcich ľudských zárodkov, ktoré vznikli vo veľkých počtoch v rámci programov umelého „počatia v skúmavke“. V podmienkach Slovenska ide prinajmenšom o desaťtisíce ľudských bytostí čakajúcich na istú smrť v hlboko zmrazenom stave v boxoch centier asistovanej reprodukcie. V žiadnom prípade by však možnosť záchrany pomocou umelej maternice neospravedlňovala metódy počatia v skúmavke ani vytváranie „nadpočetných“ ľudských zárodkov, ako sa to vo veľkých počtoch – a skryto pred očami verejnosti či klientov – deje v súčasnosti.
Argumenty zástancov úplnej ektogenézy človeka hovoria o oslobodení ženy (i muža) od záťaží, rizík a nepohodlia vo vzťahu k reprodukcii, o možnostiach samostatnej reprodukčnej realizácie muža či ženy, o výbere detí „ideálnych“ alebo požadovaných vlastností (realizácia totálnej eugeniky, „dizajnové deti“) – ako o vraj žiaducich podmienkach posthumánnej civilizácie „post-ľudí“ budúcnosti. Jej odporcovia poukazujú práve na toto „odľudštenie“, technologizáciu, zvecnenie či spriemyselnenie úkonov počatia a celého obdobia raného vývinu človeka, potenciálne realizovaných v masovom meradle, ako na eticky neprípustné manipulácie. Upozorňujú na zásahy a postupy, ktoré hlboko odporujú ľudskej dôstojnosti aj skutočnému dobru človeka a spoločnosti. Varujú pred následkami, ktoré by to malo pre charakter medziľudských vzťahov, existenciu a život rodiny, ľudských spoločenstiev – i ľudskej civilizácie ako celku. Keby sa ľudstvo napokon vydalo ďalej touto cestu…
Úplné vytrhnutie počatia a raného vývinu človeka z manželstva, láskyplného heterosexuálneho styku a z prostredia rodiny prináša ďalšie eticky problematické dôsledky (ako pri samotnom oplodnení v skúmavke) – a tiež nové možnosti mnohorakého zneužitia. Okrem príkladov, ktoré sme spomenuli pri čiastočnej ektogenéze, sa dnes najčastejšie pripomínajú: degradácia morálneho (i právneho) postavenia ľudského zárodku a plodu (až na úroveň „ne/použiteľnej“ veci), zmeny chápania a prežívania významu či podstaty tehotenstva (osobitne fyzických, psychických i duchovných vzťahov a spolupôsobenia medzi matkou a vyvíjajúcim sa dieťaťom), narušenie podstaty a vzťahov materstva a otcovstva, neodhadnuteľné vplyvy na vytváranie osobnej identity a budovanie zdravých medziľudských vzťahov „umelo počatého a donoseného“ dieťaťa po „narodení“. Realitou by sa potom naozaj mohla stať aj produkcia ľudí na získavanie náhradných orgánov či masová výroba „ľudí – vecí“ s vopred určenými vlastnosťami („ideálni“ robotníci, vojaci, vedci či športovci), vhodnými na predaj a konkrétne využitie, čím by sa reálne obnovilo otroctvo a „kastová“ spoločnosť.