HISTORICKÉ OSOBNOSTI (Juraj Gradoš) S dejinami gréckokatolíkov v 17. a 18. storočí, keď sa formovala na území Slovenska táto cirkev, priamo súvisia dva rody – grófsky rod Drugetovcov, pánov Humenného a Užhorodu, a kniežací rod Rákociovcov zo Sedmohradska. Dôvod bol prostý – územie východného Slovenska bolo hranicou, ktorá rozdeľovala Uhorsko na dve časti – západnú ovládanú rodom Habsburgovcov a východnú ovládanú rodom Rákociovcov.
Je možné, že pomenovanie rodu súvisí s Rakovcom nad Ondavou alebo iným Rakovcom, keďže toto pomenovanie obcí nie je ojedinelé. Ako vládnuci rod Rákociovci vystupovali voči všetkým feudálom na svojom území, do ktorého patrilo i mesto Mukačevo, sídlo eparchie. Samotný mukačevský biskup neraz závisel od rozhodnutia sedmohradského kniežaťa.
Majitelia Mukačevského hradu si osobovali právo vymenúvať a zosadzovať, súdiť a trestať mukačevského biskupa, a to s priamym alebo tichým súhlasom sedmohradského kniežaťa. Na druhej strane mnohí kňazi sa so zbraňou v ruke zúčastnili na povstaní Františka II. Rákociho na strane povstalcov s prísľubom náboženskej slobody. Pôvodne Rákociovcom záležalo na tom, aby sa príslušníci starej viery na tomto území nespojili s Katolíckou cirkvou, ale aby zostali pravoslávnymi. Išlo o mocenský boj s Habsburgovcami, ktorých podporovala aj Katolícka cirkev. Zároveň sa pravoslávne farnosti ľahšie poddávali kalvínskemu učeniu.
Tak sedmohradské knieža Žigmund Rákoci v čase prijatia únie v Breste vyhnal biskupa Ladislava z Mukačeva a na jeho miesto ustanovil iného biskupa. Ale i ten skončil vo väzení a musel odísť do vyhnanstva. Potom tu knieža ustanovil biskupa z Poľska, ale ten z Mukačeva utiekol. Juraj Rákoci zasa 16. októbra 1633 vymenoval Bazila Tarasoviča za mukačevského biskupa a poslal ho prijať vysviacku do nezjednoteného moldavského mesta Jassy. Keď ale ten vstúpil do jednoty s Katolíckou cirkvou, bol odvlečený do väzenia priamo od oltára počas slávenia svätej liturgie. Rákoci neskôr vymenoval za mukačevského biskupa Jána Juska, ktorý nemal k protestantizmu výhrady a spravoval biskupstvo obdobne ako kalvínski duchovní bez biskupského svätenia.
Nebyť zásahu Žofie Bátoriovej, vdovy po Jurajovi II. Rákocim, by sídlom gréckokatolíckeho biskupstva na konci 17. storočia nebolo starobylé Mukačevo, ale Humenné. Tá totiž po prestupe do Katolíckej cirkvi prestala brániť biskupovi Parteniovi, aby sa tam usídlil. Grófka si počas pobytu v Prešove obľúbila zachránenú ikonu Bohorodičky z Klokočova a priniesla si ju do Mukačeva, kde ju dala bohato vyzdobiť. Nasledovalo obdobie relatívneho pokoja, kým sa jej vnuk František II. znovu nepostavil proti Habsburgovcom. Pred jeho vojskami musel utekať i mukačevský biskup Jozef de Kamilis, ktorý nakoniec zomrel v Prešove. Toto povstanie sa nieslo v silnom maďarizačnom duchu a samotný František sa stal národným maďarským hrdinom. Nakoniec však bolo potlačené a tento posledný veľký Rákoci zomrel v roku 1735 v exile v Osmanskej ríši. Jeho ostatky boli objavené až v roku 1889 a v roku 1906 slávnostne uložené v katedrále v Košiciach.