SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran) Hľadá srdcia ako Máriino
Na sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke Svätý Otec František povzbudil veriacich aj týmito slovami: „Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie – vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: ,Raduj sa, Pán s tebou!‘ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým. Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade. Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky. Osoží nám položiť si otázku: Ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz? Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme ani nechceme pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní, kedy už prestane pršať. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta. Tak ako v minulosti Boh neustále hľadá spojencov, hľadá mužov a ženy schopných uveriť, schopných spomínať, cítiť sa súčasťou jeho ľudu, aby spolupracovali s kreativitou Svätého Ducha. Boh naďalej prechádza našimi štvrťami a ulicami, zachádza na každé miesto a hľadá srdcia schopné počuť jeho pozvanie a dať mu stelesnenie tu a teraz. Parafrázujúc sv. Ambróza v jeho komentári k tomuto úryvku môžeme povedať: Boh naďalej hľadá srdcia ako to Máriino, ochotné uveriť aj za tých najneobvyklejších okolností. Nech v nás Pán rozhojní takúto vieru a nádej.“ (úryvok homílie z 25. marca 2017)
Nositelia Kristovho svetla
Pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec vo svojom príhovore zameral na príbeh o slepcovi, ktorého Ježiš uzdravil: „V centre evanjelia sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1 – 41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého, a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znova získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta. Slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje vyjsť na svetlo prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Svätého Ducha. Tak, ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy, keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je svetlo sveta, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápeme v tme. Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom ,osvietení‘ v krste, sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle. Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, naším málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.“ (úryvok príhovoru z 26. marca 2017)
„Modlitba je mocná, modlitba premáha zlo, modlitba prináša pokoj.“ (twitter Svätého Otca Františka z 30. marca 2017)
